Lektorka Teológie tela Jana Prudká: Ak sa muž intímne spája so ženou, s ktorou neuzatvoril platné manželstvo, klame svojím telom

„Príťažlivosť je potrebný aspekt lásky,“ hovorí Jana Prudká, lektorka Teológie tela. Študovala na Medzinárodnom teologickom inštitúte v rakúskom Trumau a dnes sa venuje lektorovaniu v projekte Misijnej školy Karola Wojtyłu. V rozhovore vysvetľuje, aký dôležitý význam má naše telo a prečo si má byť každá žena vedomá svojej hodnoty a krásy.

Prečo Boh stvoril človeka ako muža a ženu?

Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, ako muža a ženu, a pozval ho do spolupráce. Vložil do srdca aj tela muža a ženy obrovskú túžbu po vzájomnom vzťahu lásky, jednote a plodnosti. Sebadarujúca láska medzi a mužom a ženou v manželstve poukazuje na vnútornú dynamiku Božej Trojice – na vzťah lásky, ktorá nehľadá iba pôžitok, ale dáva život novej ľudskej bytosti. 

Čo to hovorí o našom vzťahu k vlastnému telu? Aký by mal byť?

Pozitívny. Naše telo je viditeľný znak neviditeľnej Božej milosti, ktorá je v nás. Svojím telom – mužským alebo ženským – vyjadrujeme tomuto svetu, kto sme. Je darom. Prostredníctvom neho sme povolaní vytvárať spoločenstvo, vzťahy lásky.

Naše telo je posvätné, sme povolaní stať sa chrámom Ducha Svätého. Preto je dôležité chrániť čistotu nášho srdca. Naše správanie vychádza zo srdca, preto skutky tela sú odrazom toho, čím dlhodobo kŕmime svoje srdce.

Je teda správne, ak sa snažíme vyzerať príťažlivo pre opačné pohlavie?

Samozrejme. Ako by sme boli schopní nadväzovať partnerské vzťahy a vytvárať manželstvá, keby sme nevyzerali príťažlivo pre opačné pohlavie? Príťažlivosť je potrebný aspekt lásky. Je však potrebné rozlíšiť, kedy sme príťažliví a kedy vyzývaví.

Chcem, aby druhé pohlavie na mňa pozeralo ako na osobu, ktorá má svoju hodnotu a dôstojnosť, alebo iba ako na objekt svojho uspokojenia? Pre mňa bolo veľkým objavom, keď som zistila, že muži pri pohľade na ženu rozmýšľajú úplne iným spôsobom než ženy pri pohľade na mužov. Muži sú viac zmysloví, ženy zase citové. Tak sme prosto boli stvorení.

NEHOVORME SVETU, ABY SA NA NÁS POZERAL AKO NA PREDMET USPOKOJENIA

Prečo je vyzývavé oblečenie považované za nevhodné?

Žena, ktorá svojím obliekaním viac poukazuje na časti tela, ktoré by mali zostať darom pre milujúceho, svojím obliekaním hovorí tomuto svetu: „Pozerajte sa na mňa ako na predmet svojho uspokojenia.“ Takáto žena si neuvedomuje svoju vlastnú hodnotu a krásu. Veľmi túži po láske, ale, bohužiaľ, odpoveďou je často iba použitie jej krásy a odhodenie.

Takže by sme sa mali obliekať radšej veľmi striedmo?

To je druhým extrém – obliekanie, kde nevynikne žiadna naša ženskosť. Niektoré dievčatá majú strach, že budú pre mužov pokušením, a preto volia štýl „dlhá sukňa, bledé líčka“.

Hodnota ženy vychádza zo srdca. Žena, ktorá si uvedomuje svoju hodnotu, sa nebude obliekať vyzývavo, ale nebude ani zakrývať svoje ženské prednosti. Bude príťažlivá práve tým, že pozná svoju hodnotu a vie ju tomuto svetu odkomunikovať svojím ženským obliekaním i správaním.

Prečo je dôležité prijať svoje telo také, aké je?

Boh chyby nerobí. Naše telo je dar. V období dospievania je každý človek postavený pred obrovskú úlohu uvedomiť si neoceniteľnú hodnotu tohto daru. Prijatie seba samého, svojho mužského alebo ženského tela ako daru, je totiž základom šťastného života.

A čo robiť, keď sa nám to nedarí? Čo nám môže pomôcť prijať svoje telo?

Vďačnosť. Vďačnosť nám pomáha prijať naše telo také, aké je. Buďme Bohu vďační za to, čo máme, a nepozerajme sa neustále na to, čo majú druhí. Boh má pripravený plán lásky pre každého práve v tom tele, ktoré nám daroval. Prosme ho, aby nám ukázal krásu našej mužskosti či ženskosti, našej sexuality. A aby nám pomohol uzdraviť rany, ktoré si nesieme svojím životom a ktoré sa dotýkajú našej mužsko-ženskej identity.

VŠETKO, ČO DO NÁS VLOŽIL BOH, JE DOBRÉ

Veľa sa v poslednom čase hovorí o sebapoznávaní. Je dôležité spoznávať aj svoju telesnosť?

Áno, je veľmi dôležité spoznať ju. Skôr než vstúpim do akéhokoľvek vzťahu, si najskôr musím položiť základné otázky týkajúce sa mojej osobnej identity – môjho tela. Čo pre mňa znamená byť mužom? Čo pre mňa znamená byť ženou? Čo každá časť môjho tela – a aj moje pohlavné orgány – hovoria o mojom životnom povolaní? Aký je správny význam môjho tela, mojej sexuality? Prečo moje telo reaguje spôsobom, akým reaguje, na opačné pohlavie?

Všetko toto totiž do nás vložil Boh a je to dobré. Je však potrebné naučiť sa tieto sily v nás správnym spôsobom ovládať, aby naše vzťahy neničili, ale budovali a aby nás privádzali k dobru, kráse a pravde.

Ako na to?

Je dôležité spoznávať reakcie nášho tela a reakcie nášho srdca. Toto sa z kníh naučiť nedá. Aj svätý Ján Pavol II. nás v svojej Teológii tela pozýva rozpoznávať impulzy nášho srdca a správne reagovať. Pozýva nás pozerať na našu osobnú skúsenosť. Či tá, či iná reakcia, skutok nás privádza k Bohu, k druhým ľuďom alebo skôr naopak – nás od druhých a od Boha vzďaľuje.

Čo by mal určite každý človek vedieť o svojom tele?

Uvedomiť si, že moje telo je dar a že vďaka môjmu telu – mužskému alebo ženskému – môžem žiť a milovať. Telo je základným bodom spásy. Boh sa stal človekom. Boh vzal na seba podobu ľudského tela – mužského tela. Ježíš, nový Adam, nám ukazuje na cieľ tela každého jedného človeka, keď vo večnosti sa už nebudeme ani ženiť, ani vydávať a naveky budeme žiť v spoločenstve s Bohom ako muži a ženy.

VZŤAH K BOHU SA DOTÝKA NAŠEJ TELESNOSTI

Ovplyvňuje nás telo aj vo vzťahu k Bohu?

Samozrejme. Náš vzťah s Bohom sa netýka iba našej duše. Boli sme stvorení ako osoby, čo znamená, že máme dušu aj telo. Všetko, čo robíme so svojím telom, má vplyv na našu dušu a naopak. Preto aj vzťah k Bohu sa veľmi silno dotýka našej telesnosti.

Svätý Ján Pavol II. vo svojej Teológii tela hovorí o reči tela, ktorá je vpísaná do našej mužskosti a ženskosti. My sami nie sme autormi tejto reči, ale svojím správaním buď hovoríme pravdu, alebo klameme.

Ako si to máme v praxi predstaviť?

Keď sa intímne spájam so svojím manželom, manželkou s úmyslom byť darom pre neho, pre ňu, vtedy hovorím svojím telom pravdu. Takéto zjednotenie v láske sa stáva doslova modlitbou, keď Duch Svätý prúdi z jedného na druhého. Telá manželov – muža a ženy –tak znovu a znovu potvrdzujú to, čo si sľúbili pred oltárom ústami: ja sa ti úplne odovzdávam a prijímam ťa, sľubujem ti lásku, úctu a vernosť až do smrti, odovzdávam ti svoju plodnosť a zároveň prijímam tvoju. Znovu a znovu tak obnovujú svoj manželský sľub. Je to akt úplného sebadarovania podľa objektívnej pravdy, je to modlitba telom.

Mimomanželský styk sa dnes už považuje za niečo bežné. Z tohto uhla pohľadu to však naberá inú perspektívu…

V prípade, že sa muž intímne spája so ženou, s ktorou neuzatvoril platné manželstvo, svojím telom klame. Nech už ide o ženatého, slobodného či zasväteného muža. Jeho telo totiž hovorí niečo iné, než je objektívna pravda. To isté platí aj u žien. Človek v takomto intímnom spojení doslova klame nielen druhého človeka a Boha, ale aj seba samého. Berie si totiž niečo, čo mu nepatrí, a bohužiaľ, často pod rúškom „pravdivej lásky“ iba používa druhého človeka pre svoje vlastné uspokojenie. A s pohľadom do večnosti takému človeku nejde o skutočné dobro pre milovanú osobu.

Niektorí sú povolaní do manželstva, iní k životu v slobodnom alebo zasvätenom stave. K čomu sme však povolaní všetci?

To je pravda, nie všetci sú povolaní do manželstva, ale každý jeden z nás je povolaný k láske. Každý z nás je povolaný stať sa darom a tak oslavovať Boha svojím telom. To znamená nielen sa zdržiavať hriechu, ale udržiavať svoje telo vo svätosti a úcte. Tak aby sa druhý človek mohol aj cez nás stretnúť s živým Bohom.

Snímky: archív respondentky, pexels.com