Lekcie života

Naši respondenti sa zhodli, že položenou otázkou sme ich tentoraz potrápili. Opýtali sme sa, čo najcennejšie si sa v živote naučil? Čo si myslíte, ťažká otázka? Ako by ste si na ňu odpovedali vy?

 

Marián Čaučík (52) ženatý, aktivista, spoluzakladateľ eRka a koledníckej akcie Dobrá novina

 

Neviem povedať jednu najcennejšiu vec, ktorú som sa v živote naučil. Každá jeho fáza ma naučila niečo iné a dala mi dobrú skúsenosť do života.

V detstve to bolo prijatie a kresťanská výchova od rodičov, ktorí to nemali v živote ľahké. Mama bola ako študentka medicíny v

päťdesiatych rokoch odsúdená za účasť na „ilegálnych duchovných cvičeniach“ a kontakt s kňazom, ktorý chcel odísť do zahraničia. Školu nedokončila a s nalomeným zdravím a biľagom politického väzňa mala problém sa zamestnať. Svoj údel znášala bez slova hnevu a nenávisti voči komunistom a ich režimu. Bola to veľká lekcia do života, aj keď si ju v skutočnosti uvedomujem až roky po jej smrti.

Veľa mi dala aj skúsenosť stretiek za totality. Príklad ľudí, ktorí riskovali a žili svoju vieru cez službu druhým, rozmer šikovnosti a kreativity, aby nás neodhalili, ale i dôležitosť vzťahu k Bohu a jeho hľadanie v spoločenstve – tu som dostal nepomerne viac ako kamaráti, ktorí mali iba školu a výchovu v rodine.

Mnoho som sa naučil cez prácu s deťmi a eRko. Otvorenosti deťom a ich svetu, spolupráci mužského a ženského princípu, že treba vnímať veci rozumom aj srdcom i to, že človek má kráčať a žiť svoj život čo najlepšie, aj keď nevidí riešenia problémov. Keď príde pravý čas, riešenie sa nájde.

Manželstvo ma učí vďačnosti za každodenné veci, že náš vzájomný vzťah má byť otvorený pre druhých a pre prítomnú chvíľu a

tiež že láska k Bohu a blížnemu má dôležitú súčasť – mať rád a prijímať každý deň seba samého.

Angažovanosť v spoločnosti ma vedie k presvedčeniu, že viac dokážeme, keď budeme rozmýšľať a konať nie proti sebe, ale spolu. V každom človeku je dobro, na ktorom sa dá stavať.

A azda najcennejšia je skúsenosť, že Boh nás vedie a hovorí k nám cez Písmo, symboly a situácie bežného dňa.

 

[edgtf_separator class_name=”” type=”full-width” position=”center” color=”e7e7e7″ border_style=”” width=”2″ thickness=”” top_margin=”” bottom_margin=””]

 

Peter Kováč (37) vedúci spoločenstva Sion v Teranoch, jeden zo zakladateľov festivalu Hontfest v Dudinciach

Škola života je celoživotná – maturita je až po poslednom výdychu, preto odpoveď na otázku, čo najcennejšie som sa naučil, je aktuálna každodenne. Dnes na ňu odpoviem úplne inak, ako by som odpovedal včera alebo zajtra. Odkedy som môj život vydal do Božích rúk, žijem to najcennejšie každý deň.

Naučil som sa prijať sám seba, prijať skutočnosť, že som milovaným Božím dieťaťom, že to, aký som, nie je náhoda ani omyl. A tiež naplno prijať mojich nebiologických synov – stať sa opäť dieťaťom a byť otvorený ich nápadom, dokázať prijať ich nespútanú a otvorenú lásku, vstupovať do ich sveta fantázie, kde ožíva každý predmet a s pokorou odpovedať na milión otázok typu „prečo?“, alebo  „ako?“. Taktiež tá úžasná možnosť ďakovať – byť vďačný za všetky hmotné aj duchovné dary, ktorými ma Otec zahŕňa.

Žasnem, ako to Boh vie všetko perfektne načasovať a zariadiť, aby to do seba zapadalo a dávalo každým dňom väčší zmysel – ako puzzle, z ktorého sa každým dielikom stáva dokonalejší obraz. I keď sú dni, keď to vôbec nezapadá a mám pocit, že skladám nesprávne životné puzzle. Ale aj také dni patria k životu a sú dôležitou lekciou k pokore a sebaprijatiu.

To úplne najcennejšie, čo som sa v živote dosiaľ naučil, je dôverovať nebeskému Otcovi v každej situácii, lebo On má všetko pevne v rukách a ten najlepší plán pre nás.

 

[edgtf_separator class_name=”” type=”full-width” position=”center” color=”e7e7e7″ border_style=”” width=”2″ thickness=”” top_margin=”” bottom_margin=””]

 

Andrea Mikolášiková (33), zakladateľka a riaditeľka portálu sprevádzajúceho rodiny na ceste viery www.zastolom.sk

Nie je ľahké vypichnúť tú jednu naj, najdôležitejšiu vec, ktorú som sa vo svojom doterajšom živote naučila. Tie lekcie asi prichádzajú postupne a v každom životnom období je tou najdôležitejšou nejaká iná. Spomínam si však na jeden výrok Williama Saroyana, ktorý si v sebe nosím od gymnaziálnych čias a ktorý mi neprestáva dávať zmysel: „Som rád, že môj život nebol ľahký, že bol ťažký. Som človek z mäsa a kostí, čo by som chcel viac?“

Dnes v úplne iných životných okolnostiach – ako manželka a mama troch detí – vnímam istú súvislosť medzi týmto citátom a evanjeliovým: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12, 24) Zvlášť ako mama prežívam toto padanie do zeme, „trhanie obalu“, ktorým je pri zrne šupka a v žene aj fyzicky plodový obal, ktorým sa jej telo otvára, aby telesne a zároveň duchovne dalo život. Tie každodenné neustále výzvy zabúdať na seba a dávať sa, aby ony – deti, ale aj manžel – mali život…

Keby som sa teda mala rozhodnúť pre jednu vec, ktorú v tomto životnom období vnímam ako tú najcennejšiu lekciu, ktorú som sa naučila, bola by to táto evanjeliová.

 

[edgtf_separator class_name=”” type=”full-width” position=”center” color=”e7e7e7″ border_style=”” width=”2″ thickness=”” top_margin=”” bottom_margin=””]

 

Marek Šefčík (40) učiteľ, manžel a otec troch detí

Život je krásny, pestrý. Skrýva v sebe bolesť aj utrpenie, úskalia, prekážky, smútok i slzy. Ale nad tým všetkým žiari slnko priateľstva, pomoci, lásky, nádhernej prírody, oceánov, hôr, krásnych detských očí, rozkvitnutej margarétky i hlbokého vesmíru. Raz zažívame úzkosť, inokedy radosť. Raz je to sklamanie, inokedy cítime neopísateľný pocit lásky. Všetko je to namiešané ako kokteil v pohári, ktorému hovoríme ľudský život. Nie je ho veľa. Zhruba pár desiatok rokov. Z tohto jedinečného a neopakovateľného nápoja popíja každý z nás. Miešanie chutí prináša tvár zvraštenú kyslosťou, horkosťou alebo uvoľnenú pri vychutnávaní si sladkosti života. A potom uzrieme dno. Každý to svoje. Koniec. Kokteil dopitý, život dožitý.

Zloženie nápoja život ovplyvňujú naši rodičia, príbuzní, priatelia, ľudia, ktorých v živote stretneme i situácie, do ktorých sa dostaneme. Ale do veľkej miery máme možnosť primiešať si tam aj čosi svoje vďaka slobode. Pre mňa je definíciou slobody „možnosť konať dobro“. Dostali sme slobodnú vôľu a môžeme tak aj sami rozhodovať, primiešať do nápoja to svoje, vlastné.

Ako veriaci človek som presvedčený o tom, že keď sa ukáže to pomyselné dno, uvidíme v ňom výsledok svojho snaženia. Tak ako pohľad do krásneho nekonečného vesmíru, aj tam sa odkryje hlboký pohľad. Túžim po tom, aby to bol pohľad do nekonečnej Lásky.

Keď rodičia vychovávajú svoje deti, robia všetko pre to, aby bol ich syn či dcéra dobrým človekom. Niekedy sa to vydarí, inokedy trocha menej. Lákavejšie, ale zlé cestičky ich môžu stiahnuť napríklad v období dospievania a balansujú potom často nad priepasťou. Rodičia sa trápia, špekulujú, kde spravili chybu a či vôbec práve oni zlyhali… Tak ako kedysi moji rodičia mňa, aj ja svoje deti i tých, ktorí sú mi zverení, vychovávam a vediem k tomu, aby vedeli rozlišovať medzi dobrom a zlom. Ak to budú vedieť, tak aj v prípade, že zídu zo správnej cesty, dokážu sa ľahšie vrátiť späť. Budú mať omnoho väčšiu nádej na návrat.

To najpodstatnejšie, čo som sa v živote naučil a ešte sa stále učím, je – vedieť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Získavam tak nielen možnosť, ale predovšetkým schopnosť rozhodnúť sa na každom rázcestí pre dobro. Prajem si čoraz menej zlyhaní v tomto rozhodovaní, aby napokon pohľad na dno dopitého kokteilu života bol radostným pohľadom…