Lekárka Zuzana Mojzešová: Ježiš sa nerodí vo vyblýskaných palácoch, ale v srdciach
Byť matkou, manželkou, poetkou a navyše aj top všeobecnou lekárkou Slovenska je zaiste výnimočné. MUDr. Zuzana Mojzešová (43) má všetky spomínané prívlastky. Tvrdí, že ich dostala ako nezaslúženú milosť, z ktorej sa môže radovať.
Pamätáš si na to, ako si sa rozhodla stať sa lekárkou? Čo ťa k tomu viedlo?
Pochádzam z „lekárskej rodiny“, takže lekársku atmosféru som nasávala, takpovediac s materským mliekom. Lekárom je môj otec, viacerí jeho súrodenci, ako aj môj bratranec a sesternica. Ale hlavne to boli kolená môjho starkého – profesora Nosáľa, na ktorom som sedela a počúvala. On bol lekárom nielen na pracovisku, ale celou svojou osobou – teda i doma. Volanie k štúdiu medicíny bolo síce intenzívne, ale bolo aj obdobie neistoty, keď som si uvedomovala, že toto povolanie a rodina sú ťažko skĺbiteľné.
Si vydatá a máš deti. Aké to je pracovať v zdravotníctve popri rodine?
Je to nesmierne náročné. Učím sa neprinášať si osudy pacientov domov. Často sú situácie tak emocionálne náročné, že si potom pacienta „odnesiem“ so sebou. Verím, že sa to dá skĺbiť. Mojou prioritou nesmie prestať byť rodina. Ako to robiť, to ešte len hľadám… Rozhodne však neľutujem a rozhodla by som sa rovnako.
Tvoj manžel je gréckokatolícky kňaz. Ako ťa podporuje v práci?
Manžel je nárazník, bútľavá vŕba, najlepší priateľ. A to nehovorím cez ružové okuliare. Veď aj my riešime podobné problémy a problémiky ako ostatné manželstvá. Sme obyčajní ľudia. V poslednom období ma podržal naozaj príkladne, keď som cítila veľkú zodpovednosť po tom, ako jedna z mojich pacientiek bola COVID pozitívna a bola som sa aj ja pretestovať. Hoci sme s pacientkou boli v kontakte pred viacerými dňami, cítila som povinnosť ísť na testy. Vedel, že som mala dobrý úmysel pomôcť jej. Potrebovala infúzie u nás v ambulancii, lebo jej zdravotný stav bol akútne zhoršený. Je mladá, kým sa dostala k nám na ambulanciu, strávila každú zimu nejaký čas v nemocnici. Odkedy je „naša“, nebola hospitalizovaná ani raz. Veľmi mi pomohol, keď poukázal na to, že Pán Boh vidí môj úmysel pomôcť jej a ochráni nás. Pevne stál na svojom mieste ako rytier. Našťastie, som negatívna. (COVID negatívna.)
Vidíš veľa výhod v tom, že máš manžela kňaza?
My nie sme v klasickej situácii. Manžel je docent na teologickej fakulte. Nie je priamo v pastorácii. Aj keď si myslím, že celý život kňaza, všetko, čo robí, ako žije, je vlastne pastorácia. Často sa rozprávame, denne zdieľame Písmo a výsledok sa pravidelne objavuje na našich sociálnych sieťach. Ale dúfam, že hlavne v sieťach našich sŕdc.
Ale viac ako nejaké intelektuálne zdieľanie je to, že kňazstvo je sviatosť, do ktorej postupne dorastáme a stále máme čo objavovať. Ako každá sviatosť v zmysle východnej tradície je viac ako poznanie rozumom, je to poznanie srdcom. A v tomto poznaní je tento dar niečo, čo nám obom veľmi intenzívne sprítomňuje toho, ktorý je prototypom kňaza – Pána Ježiša. Určite by bola dobrá reflexia nad tým, čo znamená byť manželkou kňaza. Stačí, ak poviem, že je to tajomstvo, ktoré nás prevyšuje.
SO SESTRIČKOU SA KAŽDÝ DEŇ PRED ZAČIATKOM ORDINOVANIA MODLÍME
Ocenenie top lekár vyhlasujú Zdravotnícke noviny. Ty si tento rok bola ocenená ako top lekárka v oblasti všeobecného lekárstva pre dospelých. Čím si vysvetľuješ, že si si to zaslúžila?
Nezaslúžila. Práve nezaslúžená milosť alebo dar je ten, z ktorého sa najviac tešíme. Navrhla ma hlavná odborníčka pre všeobecné lekárstvo na Ministerstve zdravotníctva – MUDr. Adriana Šimková. Lebo je prajná a zrejme videla niektoré výsledky našej práce.
A ako reagovali pacienti?
Mnohí ma veľmi podporovali a tešili sa spolu so mnou. To je asi to, v čom spočíva odpoveď, že iní to tak vidia.
Spravilo toto ocenenie s tebou niečo v živote?
Pociťujem veľkú vďačnosť a naštartovalo ma to v ďalšej práci. Veď človek potrebuje ocenenie. Ale mnohé situácie ma vracajú do reality, že máme Niekoho, kto je nad nami a riadi naše ruky. Tak sa so sestričkou každý deň modlíme pred začiatkom ordinovania. Celý priebeh akcie top lekár sa niesol v prajnom a príjemnom duchu. Bolo to svetielko pozitivity uprostred koronakrízy. Veľmi si toto ocenenie vážim, ale nestáva sa mi konečnou métou. Tou je každodenná odborne i ľudsky dobrá starostlivosť o pacientov.
Už si niečo načrtla, ale skús zhodnotiť, aké je to byť lekárkou v čase Covid-19?
To je na celý článok. Vznikli nové situácie, vyzváňajúci telefón sa stal akoby druhou virtuálnou ambulanciou. V podstate sa to nedá zvládnuť, a tak musíme do ambulancie prijať ďalšiu zdravotnú sestru, aby sa venovala aj tomuto večne vyzváňajúcemu „výtržníkovi“. Veď my máme zároveň v ambulancii pacientov! Nedá sa stále dvíhať telefón. Druhá vlna je náročnejšia, ľudia sú menej disciplinovaní. Narastá počet úzkostných prejavov. Stávame sa sociálnym, poradenským, nielen medicínskym centrom.
Viem, že sa snažíš svojich pacientov nielen liečiť, ale im aj rozumieť. V čom to má význam?
To je úplne principiálne. Človek je nielen telo, ale i duša, duch, žije v určitom sociálnom a ekonomickom kontexte a vplývajú na neho mnohé iné faktory. Je to úplný pohľad na človeka. Nestačí dať iba tabletku. Ak ideme do hĺbky, často zistíme, že príčina choroby nie je iba somatická – telesná, ale vychádza aj z iných príčin. Napríklad manželka má zvieranie na hrudníku. Nie je to však príznak ochorenia srdca, ale toho, že manžel je alkoholik, takže nepomôže liek na „srdce“.
Čo potom radíš v takej ťažko riešiteľnej situácii?
Rozhodne musím mať aj veľký kus empatie, vypočujem si pacienta a zbytočne ho neposielam napríklad ku kardiológovi. Niekedy rozoberieme aj situáciu doma – aspoň nakrátko. Potom môže mať pacient minimálne pocit, že o tom niekto vie. Už len toto vedomie lieči. Liečiť bez porozumenia je ako čítať bez porozumenia. Čítaš, ale nevieš čo.
Aké má následky toto porozumenie?
Liečbu prijme pacient oveľa lepšie, ak vie, že mu rozumieš, nesúdiš ho. Poslaním lekára je nesúdiť – alebo ak to obrátime pozitívne, prijímať pacienta. Bez tohto sú tabletky iba slabou náplasťou a niekedy ich vlastne ani pacient nepotrebuje. Hlavne v otázkach úzkostí, „bolestí duše“ je dôležité s pochopením a porozumením počúvať. Dať priestor pacientovi vyjadriť sa. Nie každý to v rovnakej miere potrebuje a naše časové možnosti sú obmedzené, ale vždy sa o to musíme aspoň pokúsiť.
ĽUDIA SI SEM ČASTO CHODIA PRE KUS DOBRÉHO SLOVA
Má byť podľa teba lekár svetlom, nádejou pre pacientov?
Určite áno. Každý si nesie nejaké to bremeno. Lekár by ho pred vstupom do ambulancie mal nechať bokom a plne sa venovať tomu, koho má práve pred sebou. Nie vždy sa to dá na sto percent. Mne veľmi pomáha, keď vidím, ako sa mi pacient s dôverou otvorí, vtedy moje starosti idú bokom a som úplne nastavená byť tu pre neho. Teda i pacient svojím prístupom motivuje (alebo i demotivuje, to potom ako profesionál musím správne ustáť). Vnášať nádej a pocit, že je tu niekto, komu na pacientovi záleží, je základom terapeutického vzťahu. Preto je práve všeobecné lekárstvo priestorom prvého, čiže primárneho (teda dôležitého), a nie posledného kontaktu. Veď ľudia si často chodia pre kus dobrého slova alebo kus ľudského tepla. Nie je to medicínsky výkon, nie je to hradené poisťovňou, ale tak to je a tak to i bude, dokiaľ budú ľudia ľuďmi, teda osobami, ktoré nie sú obmedzené len na telo. Treba tiež podotknúť, že takmer všetky ochorenia sú viac-menej psychosomatické. Tam je práve dôležitá empatia – alebo nazvime to svetlo, nádej.
Kde vidíš ty svetlo vo svojom živote?
V rodine, v tom, keď sa mi niečo podarí, hlavne, keď ma to prevyšuje. Teda je to transcendentné a nezávisí to iba od výkonu, ale všetko, čo sme vykonali s láskou, už je v nebi, ako veľmi rád hovoril otec kardinál Špidlík. Áno, takéto sebapresahujúce veci, keď milujem, aj keď som unavená, keď pomáham, aj keď nevládzem, keď sa venujem deťom v rámci okliešteného času po práci, keď niečo napíšem a je to inšpirácia, ktorá prišla ako dar.
A v neposlednom rade ma „osvetľuje“, keď zažijem dotyk Svetla, ktoré nás robí lepšími, nežnejšími a vnútorne zrelšími, múdrejšími. Lebo nie poznanie, ale láska získaná cez stretnutie s Láskou nás buduje. Veľmi ma napĺňa aj stretnutie s krásnymi, inšpirujúcimi ľuďmi.
Ježiš sa v období Vianoc rodí ako Svetlo do tmy. Čo zvykneš prežívať na Vianoce?
Akoby prozaické, ale také milé, teplé, voňavé veci – že sme spolu, teším sa, ako sa deti tešia, že práve tento sviatok v nás aj cez ľudské stretnutia a vo svojej podstate vytvára nežnosť, na ktorú nemáme čas počas uponáhľaných dní. Vianoce sú sviatkom nežnosti, rodinného tepla.
AK ZACHYTÍM INŠPIRÁCIU, BÁSEŇ JE NA SVETE
Budú podľa teba tieto Vianoce (aj celý december) v mnohom iné ako inokedy?
Áno. Budeme ešte stále poznačení úzkosťou koronasituácie. Bude preto o to ťažšie nachádzať to nežné a teplé. Budú ľudia chorí, niektorí nahnevaní, iní úzkostní, mnohí so strachom o prácu. To je realita. Ale Ježiš ako bábätko sa zjavuje práve v tejto jaskyni, práve v tomto válove nášho bytia. Práve v tej situácii, keď ako oslíkovia možno nechápavo hľadíme, ako sa ten život zmenil. A príde dieťa práve do tejto situácie. Ježiš sa nerodí vo vyblýskaných palácoch, ale v srdciach konkrétnych, možno ustráchaných a nervóznych ľudí. A jaskyňu môže celú prežiariť. To je asi tohtoročné posolstvo Vianoc, Ježiš sa rodí v každej – aj v tej najťažšej situácii, a to, čo potrebuje, je naša láska.
Máš záľubu v poézii a dokonca ju aj tvoríš. Odkedy si v sebe objavila tento talent?
Asi keď som dala priestor tomu, kto je najvyšší Tvorca, aby niečo vytvoril. Pripadám si ako nástroj, ktorý Boh použije. Takto si nemôžem pripísať nejaké veľké zásluhy. U mňa písanie nepredstavuje akt vôle, ale inšpiráciu, ktorá príde – a ak ju zachytím, báseň je na svete. Nestojí ma to viac námahy, ako vziať pero a písať. (A potom svoje lekárske písmo po sebe rozlúštiť.)
Je cieľom tvojej tvorby povzbudenie pre iných?
To je výsledok, asi áno. Viacerí boli povzbudení. Ale cieľom je jednoducho zachytiť to, čo vnímam. Nevidím pred sebou davy, ktorým to má byť určené. Veď poézia ani nie je pre davy. Skôr som verná tomu, že ak som obdarovaná nejakou myšlienkou – takmer všetky básne vznikajú v modlitbe –, tak ju zachytím. To mi radil duchovný otec. Som iba nástroj. Ako už básne poslúžia, je to tiež zase úlohou toho, kto dáva inšpiráciu. Musím však podotknúť, že je hŕstka ľudí, ktorých naozaj oslovujú. A tiež, že vychádzajú aj z toho, čo mám zažité, čo ma oslovilo, čo vo mne zanechalo stopu. Veľkým inšpirátorom je pre mňa svätý Ján od Kríža.
Skús vymyslieť pár veršov o Svetle pre všetkých, ktorým je teraz ťažko, či už kvôli pandémii alebo iným problémom.
Som prázdna jaskyňa.
Život ma často omína.
Čakám a ani neviem, na čo dnes.
Vznes sa, moja túžba, k nebu, vznes.
Túžim a ako slepec bez barly
potkýnam sa o svoje obavy.
Svetlo však žiari odkiaľsi.
To z môjho vnútra. Počujem: Moja si.