Lekárka Mária Jasenková: Smrť nás učí dobre žiť

Prinášame vám ukážku z knižného rozhovoru, ktorý pripravujeme v našom vydavateľstve. Knižný rozhovor s lekárkou, detskou onkologičkou a zakladateľkou hospicu Plamienok – Máriou Jasenkovou (47).

Fotky: Matúš Hasil

Položím otázku, na ktorú sa možno ani nedá priamo odpovedať. Ale aj tak sa o to pokúsim: Čo sa deje vo vašom srdci, keď zomrie dieťa a vy, prípadne váš lekársky tím, ste pri tom osobne prítomní? Vnímate to ako svoju prehru?

Ako prehru to určite nevnímam. Iné je prežívať úmrtie dieťaťa, o ktorom vopred viete, že mu nezachránite život, a iné, keď liečite deti po úrazoch a ťažkých haváriách, s ťažkými infekciami a pod., kde existuje možnosť, že sa to podarí a zo všetkých síl bojujete o život.

My sa stretávame s deťmi, o ktorých vieme, že ich nezachránime. Musím zdôrazniť, že to nebýva dráma (ako to často počúvame a vidíme v médiách, ktoré posledné dni a hodiny opisujú príliš dramaticky). Zo skúseností, ktoré mám, bývajú tieto okamihy tiché, naplnené hlbokým smútkom a prebiehajú zvyčajne veľmi pokojne.

A myslím si, že si ľudia vyberajú, kedy zomrú. Aj deti sa rozhodujú, kedy sa to stane. Som o tom presvedčená.

V tej chvíli zabudnem na to, že som lekárka. Prežívam bolesť a smútok a na chvíľu sa zastaví čas. Je pre mňa ťažšie myslieť a uvažovať, jednoducho iba som. Ak je bolesť znesiteľná, dokážem vnímať aj rodičov, súrodencov a kolegu, ktorý je so mnou na návšteve. Sú to momenty, keď zvyčajne nie je potrebné sa rozhodovať, myslieť či hlboko uvažovať. Sú to hlboké chvíle, v ktorých napriek veľkej bolesti môže byť prítomná láska, blízkosť a pokoj. Dodávajú silu a rozmer dôstojnosti tomu, čo sa v nás a medzi nami deje.

 

Čo to v praxi znamená?

Ak deti zomrú priamo počas našej návštevy, beriem to ako privilégium, že si dieťa z nejakého dôvodu vybralo nás.

Zomieranie vnímam ako veľmi intímnu chvíľu celej rodiny, takže ak sa členovia rodiny na to necítia, alebo sama vnímam, že by sme tam nemali byť – stiahneme sa do vedľajšej izby. Ak dieťa zomrie a sme v miestnosti s ním sami, zavoláme členov rodiny, chvíľu s nimi pobudneme a potom ich necháme samých tak dlho, ako to potrebujú. Ak nás vyslovene nepožiadajú, aby sme tam s nimi zostali.

 

VŽDY JE V TOM KUS TAJOMNA

Ako tie okamihy prechodu do večnosti prežívate?

Každý prechod je jedinečný. Vždy je to chvíľa plná bolesti. Je v nej aj kus tajomna – akoby som v tých okamihoch poriadne nechápala, čo sa deje, stratím na chvíľu pojem o čase a priestore – naozaj sa to ťažko opisuje – je to zvláštny pocit či vnútorný stav.

Prichádza veľká bolesť z toho, že je už koniec. Niekedy vnímam aj úľavu, pretože posledné dni bývajú náročné. Žijeme s rodinou naplno, striedame sa, nespíme – fyzická aj psychická záťaž sa čiastočne prenáša aj na nás. Keď si s odstupom času, po niekoľkých hodinách uvedomím, čo sme zažili – prichádza akoby šok. Nechce sa mi veriť, že je to pravda, že dieťatko už nie je živé. Vždy si uvedomím, aký krehký je môj život a ako to v bežnom živote nevnímam. Potom príde únava, vnútorná prázdnota, mám pocit, akoby som bola z iného sveta, pocit zraniteľnosti a neistoty, smútok a vnútorná bolesť pretrvávajú niekedy aj niekoľko dní. Zvyčajne potrebujem jeden až dva dni na návrat a opätovné napojenie sa na „bežný život“. Po takomto zážitku máme v Plamienku vždy jeden deň voľna.

 

Kedy je to najťažšie?

Najťažšie okamihy sú niekoľko hodín po tom, ako opadne stres, rodina nás už nepotrebuje a môžeme dať voľný priebeh našim emóciám.

Nedávno sme s kolegyňou, ktorá u nás robí iba čosi vyše roka, odprevadili jedno dieťa a uvedomili sme si, že z nás táto smrť a zážitok zomierania akoby odčerpali kúsok života. Cítili sme potom vnútornú prázdnotu a smútok. Vnímali sme obe, že to trvalo niekoľko dní, kým sme sa vrátili späť do života.

Povzbudila som ju však, nech sa nebojí, že ju tieto skúsenosti nezabijú ani nezničia. Ja osobne väčšinou prežívam niekoľko hodín po návšteve s bolesťou aj pocit vnútorného klesania akoby k pomyselnému dnu, k najväčšej bolesti, ale viem, že sa znovu odrazím nahor. Snažím sa vtedy otvárať životu a premýšľať, ktoré veci ma na život napájajú.

 

 

Ako tomu treba rozumieť?

Napríklad si uvarím dobré jedlo. Napustím si vaňu, idem do sauny alebo na jednoduchú prechádzku na čerstvý vzduch. Vyfarbujem si alebo si pustím do slúchadiel dobrú hudbu, ktorá mi ulahodí.

Nebránim sa bolesti, ktorá príde. Nebojím sa jej, pretože ma nezničí. S bolesťou prežívam aj naplnenie z toho, že odchod bol pokojný, dôstojný a veľmi často nám rodičia bezprostredne po úmrtí zo srdca poďakujú. Ich spokojnosť cítime a vnímame aj bez slov. Tento typ bolesti nie je deštruktívny. Musím sa však znovu otvoriť životu. Vychutnávať si vychádzajúce slnko. Vnímať, ako som naladená a čo sa deje v mojom vnútri. Bolesť postupne odznie.

Pocit naplnenia a zmyslu bolesť vyvážia a vtedy si poviem, že to stojí za to.

 

 

TÁTO PRÁCA STÁLE PREVERUJE ŽIVOTNÉ HODNOTY

Ako často „strácate“ deti?

Do roka ide o desať až dvadsať detí. Je to rôzne. Zvyčajne zomrie jedno dieťa mesačne, výnimočne dve. Stačí to, sme malý tím, takto to zvládame.

Nie vždy sme prítomní pri úmrtí, ale vždy nás volajú, aby sme prišli k telíčku. Chodíme vždy po dvojiciach, takže sa záťaž rozloží na viac osôb, striedame sa. A potom sa v tíme rozprávame, podelíme s tým, čo prežívame, čo sa v nás deje. Môžeme si tak uvedomiť, v čom sme odlišní a jedineční.

 

Doposiaľ sme hovorili o tom, čo vám táto práca prináša. Čo vám naopak berie?

Je pre mňa ťažké zvládať neprijatie od ľudí, ktorým sa nepáči a nesúhlasia s tým, čo robíme. Každý na svete túži, aby bol prijatý a podporený. Našla som ľudí, ktorí toto dielo podporujú a fandia mu, ale sú aj takí, ktorí ho z rôznych dôvodov neprijímajú.

Možno to nie je „klasická nevýhoda“ v práci, ale je to pre mňa náročná oblasť. Je zaujímavé, že sa to takmer vôbec nedeje v rodinách, ale medzi kolegami zdravotníkmi, niekedy aj v rámci súkromných vzťahov. Čím dlhšie Plamienok pomáha, tým viac podpory od ľudí cítim.

Na druhej strane – nemusia so mnou či s nami v Plamienku všetci súhlasiť. Musím a chcem takéto situácie vnútorne ustáť, prijať samu seba a potom bude dobre. (úsmev)

Nevýhodou, ale zároveň aj veľkou výhodou je, že táto práca neustále preveruje moje životné hodnoty. Núti ma premýšľať nad životom, nad vzťahmi, nad tým, čo chcem a čo nechcem.

 

Ste spokojná s tým, ako žijete?

Áno, som spokojná so svojím životom. Niekedy veci nevyjdú tak, ako si ich naplánujem, niečo ma nahnevá, niečoho mi je ľúto, niečo mi vôbec neprekáža. Asi ako každý prekonávam problémy stále, ale v hĺbke duše cítim spokojnosť. Žijem to, čo chcem žiť, a nemenila by som.

 

Dokáže vami aj po rokoch tejto práce smrť otriasť?

Každý rok sa objavia chvíle, ktoré mnou zatrasú, prekvapia ma. Ale za posledné obdobie som v svojom vnútri nič radikálne meniť nemusela. Viem sa však porovnať s mojím ja spred dvadsiatich rokov.

 

 

DNES SI VIAC UŽÍVAM DROBNOSTI

Aká je Mária Jasenková dnes po dvoch desaťročiach?

Pred dvadsiatimi rokmi by som nebola taká priama. Čo si dnes myslím, to aj zvyčajne poviem. Aj keď sa to niekomu nemusí páčiť.

Viem povedať „nie“, viem si chrániť svoje hranice. Viem si viac užívať veci, drobnosti bežných dní. To som predtým nevedela. Napríklad ráno vstanem a na terase si naservírujem kávu. Nie je to však obyčajná káva. Nenasypem si ju do pohára a nezalejem vodou ako kedysi. Ale kávu si zomeliem a pomaly pripravím v moka kávovare a vychutnám si ju v záhrade.

Dnes som menej závislá od vzťahov. Ak sa aj nejaký skončí, vždy je to síce bolestné, ale netrápim sa tým veľmi dlho ako kedysi a pustím ho. Poznám lepšie svoje limity a vnímam sa, keď som unavená.

Cítim sa dnes celkovo pevnejšia, stabilnejšia, pokojnejšia, nie ako za mojich mladých čias.

 

Vráťme sa k rodinám. Aké sú limity rodičov, keď majú oznámiť svojmu dieťaťu, že je nevyliečiteľne choré? Zvládnu to vôbec?

Veľká väčšina rodičov sa bojí hovoriť s deťmi o tom, že ich život sa končí. Je to prirodzené, normálne. Pre rodičov sú to veľmi bolestné témy a nemusia dokázať s deťmi o nich hovoriť. Boja sa, že ich deti rozhovor nezvládnu a ublížia im.

Na druhej strane, aj deti poznajú svojich rodičov a keď cítia, že je to pre nich bolestivé, nechcú ich bolesť zväčšovať. Preto sa nepýtajú, nehovoria o svojej bolesti a obavách.

 

Je rozdiel v tom, ako vnímajú deti v rôznom veku smrť?

Myslím si, že každé dieťatko cíti, že sa blíži smrť – odlúčenie, dokonca aj novorodenec alebo dojča.

 

Ako to dáva najavo?

Vnímame z neho nepokoj a úzkosť. Najmenšie deti mrnčia, sú veľmi nepokojné, hmýria sa – ak na to majú silu. Ak sú väčšie, asi do dvoch rokov a cítia, že sa blíži, nechcú mamu pustiť ani na meter. Ak sa vzdiali, začnú plakať a zvyčajne prežívajú jej neprítomnosť veľmi intenzívne.

 

Čo keď sú väčšie?

Zdravé deti približne do štvrtého až šiesteho roka života ešte nevnímajú konečnosť smrti. Podľa nich ak niekto zomrie, môže znova ožiť. Je to tak predsa aj v rozprávkach. Smrť pre ne nie je konečná a ani sa ich netýka: iní zomierajú, iní môžu ožiť, ale mňa sa to netýka.

Nasleduje fáza, keď deti vo veku šesť až osem rokov vnímajú smrť ako konečnú, ale stále sa ich nedotýka. To sa mení až okolo siedmeho, ôsmeho roku. Vtedy je vnímanie podobné ako u dospelých. Zaujímavé je, že deti predškolského veku myslia magicky.

 

Čo to znamená?

Myslia si, že keď sa na niekoho hnevajú a chcú, aby zomrel – a on skutočne aj zomrie – veria, že sa to deje preto, lebo si to priali. Takéto deti potom veľmi trpia, lebo si myslia, že za to naozaj môžu. Treba s nimi o tom hovoriť, že to nie je ich vina. Toto všetko však platí iba pre zdravé deti.

 

Pri chorých je to inak?

Ak sú deti choré a mentálne v poriadku, ich vývoj sa urýchľuje a vnútorne dozrievajú skôr. Napríklad aj štvorročné dievčatko, ktoré je choré dva roky, môže mať rovnakú predstavu o smrti ako dospelí. Rýchlosť vnútorného dozrievania je však u každého chorého dieťaťa iná. Keď s nimi pracujeme, je nápomocné postupne pochopiť, čo si o živote a smrti dieťa myslí.

Rodičia sa o smrti s deťmi zvyčajne nerozprávajú. Zažili sme však aj rodiny, kde boli takéto rozhovory veľmi otvorené – a tým aj veľmi liečivé. Ak si na ne otec s mamou trúfnu a nájdu vnútornú silu, veľmi to všetkých posúva a zbližuje. Treba však byť vnímavými, kedy dá dieťa signál, že chce túto tému otvoriť.

 

Musia to zvládnuť všetci?

Nemusia, a nikdy by som to ani nevyžadovala od všetkých. Nie všetci to zvládnu a nie vždy je rozhovor potrebný.

 

 

DETI SÚ VEĽMI MÚDRE

Ako nám môžu deti „púšťať“ tieto signály?

Malé deti sa s vami nebudú rozprávať „natvrdo“ ako dospelí. Môžu vám však nakresliť obrázok s motýľom a povedať: „Tento motýľ priletí, bude tu krátko a potom odletí…“ Keď začnete hovoriť o tejto téme napr. „Je nádherný, ako sa volá?“, zrazu zistíte, že vaše dieťa hovorí o smrti svojho súrodenca.

 

Ako mu môžeme pomôcť?

Nehovorme mu, že tu motýľ s nami zostane – nie je to pravda. Ani mu nevysvetľujme, kam musí odletieť, dieťa nám to povie, alebo sa opýta, ak bude chcieť. Môžeme mu však zdôrazniť, že motýľ odletí, možno sa po nejakom čase vráti a znova sa stretneme. A možno to bude iný motýľ, ale to nič. Motýle žijú s nami a majú nás rady. Nemôžeme im prikázať, aby prišli, ale môžeme sa tešiť, keď ich vidíme a veriť, že prídu. A ony prídu. Dieťa takto pochopí, že život nemáme pod kontrolou, ale vie, že motýľa nestratí navždy, napriek tomu, že ho nevlastní.

Rozprávame sa o motýľovi, ale reálne hovoríme o smrti. Na takýto rozhovor treba nadhľad, vnútornú silu a tiež skúsenosti, a je pravda, že väčšina z nás to s vlastným dieťaťom asi nedokáže. Sama si neviem predstaviť, keby som mala vlastné dieťa, či by som to zvládla.

 

Čo je pri tom dôležité?

Aby dieťa vyjadrilo, čo sa v ňom deje, akýmkoľvek jazykom. Čím je menšie dieťa, tým viac symboliky a poetiky je v jeho prejave. Keď je pri ňom niekto, kto ho počúva a vyjadrí mu, že mu rozumie, zvyčajne mu to stačí.

Musí to byť jednoduchý a zrozumiteľný rozhovor. Môžete sa ho ďalej spýtať: „A prečo ten motýľ odletí?“ Ono vám odpovie: „Pretože je chorý.“ Vy môžete pokračovať: „Motýľ je chorý, my ostatní sme zdraví a z nás motýle nebudú…“ Dá sa takto s dieťaťom o téme smrti zhovárať. Akoby ste mu tým povedali: „My sme teraz zdraví, my nezomrieme, nemusíš sa báť.“

Niekedy sú to len krátke tri minúty, deti sa nevedia dlho rozprávať o ťažkých témach. Potom môžu jednoducho zmeniť tému alebo vás zatiahnuť do nejakej hry.

 

Postačí to dieťaťu?

Myslím si, že stačí. V rozhovore bude pokračovať, ak cíti, že mu pomáha a že ho posúva ďalej. A ak si je isté, že ste úprimný, pevný a že vás to nezruinuje. Sú to úžasné stretnutia, lebo deti sú veľmi múdre. Rozumejú veciam väčšmi, ako si myslíme. O sebe a o svete hovoria svojím detským jazykom, vnímajú a vedia veľa.