Lekárka Daniela Hrtúsová: Istotu nenachádzame vonku, potrebujeme ju mať v svojej duši

Posledné roky nás vystavujú neistote a obavám z budúcnosti. Covid vystriedala vojna s dôsledkami pre celý svet. Napriek vonkajším okolnostiam by mal byť práve život kresťana povzbudením a nádejou. O obavách, ale i terapiách, kde sa človek vníma celistvo, sa rozprávame v predvianočnom čase s psychiatričkou, terapeutkou Danielou Hrtúsovou.

Radosť, láska, pokoj a nádej. To si na sviatky Ježišových narodenín navzájom prajeme. Čo pre vás osobne znamenajú vianočné sviatky?

Teším sa. Každý rok túžim prežívať Vianoce hlbšie. Vojsť do podstaty toho, čo sa skutočne deje. Odpútať sa od seba, od náhlenia, chaosu, aj zvyklostí, ktoré nás vzďaľujú od toho, čo nám sám Boh chce dať. Je veľa toho, čo odpútava od radosti, lásky a nádeje. Ale ako sa situácia vo svete pritvrdzuje, všetci viac túžime po jednoduchosti a pokoji. Menej upratujeme, menej naháňame darčeky, viac nás to upriamuje na to, čo sa na Vianoce reálne odohráva. Keďže Boh nie je limitovaný časom a priestorom, môže nás zobrať do udalostí Vianoc, Jeho príchodu, narodenia, začiatku éry nášho vykúpenia. Verím, že nás všetkých chce zobrať hlbšie, do jednoty s ním. Želám nám všetkým, aby sme to zažili.

 

Veľa ľudí sa v tomto období dostáva do vnútorného konfliktu. Je pred nami čas, kedy by sme sa mali tešiť, očakávať, prežívať chvíle s rodinou. Namiesto toho mnohí i veriaci ľudia čelia neistote a obavám. Vyhľadávajú ľudia pomoc i v čase Vianoc?

Áno, ľudia pomoc vyhľadávajú. Viac by o tom vedeli hovoriť tí, čo robia na linkách dôvery. Rodiny sú čím ďalej, tým viac v rôznych krízach a tam vznikajú najväčšie vnútorné zranenia. Keď sa zastavíme a stretneme, tak veľa toho vypláva na povrch.

 

ORDINOVAŤ LEN ĽUDSKÝMI SILAMI JE ŤAŽKÉ

Vediete psychoterapie, ste veriacou lekárkou. Je možné prepájať vo vede tieto dve oblasti? Duševnú a duchovnú?

Áno a je to krásne. Dotýka sa to priamo podstaty nášho života. Chce to však zvyknúť si pohybovať sa mimo zaužívané „komfortné zóny“. Na učebniciach psychiatrie máme nadpisy „Liečba – diagnóza duševných porúch“. No nikde nemáme zadefinované, čo je to duša. Samotný význam slov nás však vovádza do jeho obsahu. Slovo psyché pochádza z gréčtiny a znamená duša, duch. Spiritualita z latinského slova spiritus znamená duša, duch, dych, hebrejsky je to ruah. Základný význam slova psyché je život v zmysle dych, vdýchnuť.

Z biblického pohľadu je duša Bohom vdýchnutý život. Ak je duša Bohom vdýchnutý život, ktorý začína zázrakom spojenia dvoch buniek a nekončí posledným výdychom, tak sa hýbeme v úplne inej realite.

 

 

O čom vaša práca teda je?

Nie je to len práca s psychickými funkciami uloženými v hmotnom tele. Ak je duša Bohom vdýchnutý život, tak to znamená, že Boh vdýchne do človeka svoju PODSTATU. A to je vážny fakt. Je potom smiešne chcieť liečiť dušu bez uvedomenia si reálnej Božej podstaty v nás. Môžeme to síce ignorovať, ale to neznamená, že táto realita prestáva existovať. Ani gravitáciu nevidím a môžem povedať, že ma nezaujíma, no nijako neuniknem jej vplyvu. Podobne môžeme ignorovať Božiu prítomnosť v sebe, keďže ju nevidíme, ale to neznamená, že prestane existovať a mať svoje presné zákonitosti. V momente smrti všetci túto realitu zažijeme. Ľudské poznanie sa rýchlo vyvíja aj v poznávaní ľudskej duše. Odveký problém ľudskej pýchy chce Stvoriteľa ignorovať. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Teda v nás prebýva živý Boh. Sme chrámom Ducha Svätého. (porov. 1 Kor 6, 19)

Takto je to dané. Dimenzia ducha, duše a tela sú neoddeliteľné. Celistvosť človeka je prítomná vo všetkom. Základné mocnosti Bohom dané človeku sú rozum, pamäť a vôľa. Môžeme ich nazvať aj psychické funkcie. Tu sa odohrávajú naše „poruchy“. Tie spúšťajú na úrovni signálov a buniek telesné reakcie a neskôr aj choroby.

 

Ako vám pomáha viera pri terapiách?

Čím ďalej, tým viac sa stáva kľúčovým nástrojom. Poznanie zásadných duchovných princípov pomáha porozumieť, ako funguje naša ľudská prirodzenosť a ako ju Boh, ktorý v nás prebýva, chce uzdravovať. Boh sa chce s nami úplne zjednotiť. On chce myslieť v našom myslení, pôsobiť v našej pamäti, hýbať našou vôľou, dýchať v našom dychu, prúdiť v našej krvi, biť naším srdcom, hovoriť v našich slovách, počúvať v našom sluchu, dívať sa naším zrakom, dotýkať sa v našom dotyku…Toto je duchovná realita. Pôsobí bez ohľadu na to, či s tým ľudia súhlasia alebo nie.

Ja s tým túžim súhlasiť, učím sa to. A skúšam to v praxi. A funguje to. Keď som veľmi preťažená, bezradná z bremena ťažkých ľudských osudov, tak viem, že zasa beriem celú tú záťaž na seba. Pán mi veľakrát v mojom duchu akoby hovorí: „nechaj ma ordinovať, ja chcem pôsobiť, milujem týchto ľudí, sú moje deti… beriem ich ťažoby a utrpenie, dávaj mi ich. Ja som prítomný… neboj sa!“ Pokiaľ chcem ordinovať „ja“ s mojím zraneným egom a len svojimi ľudskými silami, je to veľmi ťažké.

 

NIE JE ČAS NA ZAMLČIAVANIE PRAVDY

Má to veriaci človek pri terapii ľahšie? Keď sa o ťažkostiach rozprávate cez pohľad viery?

Pokiaľ veríme v Božiu prítomnosť, tak je to on, kto chce „viesť terapiu“. Boh chce dať každému plnosť milosti. Milosť je to, že Boh komunikuje svoj život ľudskej duši. Teda aj našim psychických funkciám. Málokto vieme, čo skutočne potrebujeme. A to, čo chceme, nemusí byť to, čo potrebujeme. Sebapoznanie je veľmi dôležité. Keď spoznáme svoje slabosti, tienisté stránky svojej duše, tak lepšie chápeme to biblické „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15, 5) A tu sú veriaci vo výhode.

Svätej sestre Faustíne povedal Pán Ježiš, že je mu najmilšia duša, ktorá sa vo všetkom spolieha na jeho dobrotu. Akoby Boh od nás požadoval až sebavedomú dôveru v jeho dobrotu. A to v každom ohľade. Aj v tom, ako používa naše utrpenie pre naše dobro. Je to jednoduché, ale nie je to ľahké. Máme veľa zranení, ktoré nám poznačili myslenie a postoje. Sme zranení falošným obrazom o Bohu, o druhých, o sebe. A tieto konštrukty nosíme vo svojej mysli a motivujú naše postoje a konanie. Teda v niečom sme na tom rovnako veriaci aj neveriaci. Panna Mária v Medžugorí však nepoužíva slovo neveriaci. Hovorí o tých, čo ešte nespoznali Božiu lásku.

 

Ako prinášate do terapie Boha, keď sa stretávate s neveriacim pacientom?

Učím sa „nechať Boha ordinovať“. Dôverovať, že keď sama túžim po jednote s ním, tak mi dá múdrosť čo povedať, čo nehovoriť; že bude prítomný. Cez prijatie, porozumenie, láskavosť, otvorenosť, úctu. No čím ďalej, tým viac vnímam, že už nie je čas na zamlčiavanie pravdy. Viem, že sa budem zodpovedať Bohu aj z toho, či som nezamlčala niečo, čo bolo pre toho človeka dôležité počuť. A čo keď nikdy nepočul o svojom Stvoriteľovi, ktorý prebýva v jeho duši? Ide o veľa. Ide o všetko.

 

Žijeme čas, kedy vonkajší tlak na nás je príliš silný. Mal by byť kresťan voči obavám, neistote imúnny?

Strach, obavy, neistota sú prirodzené pre zranenú ľudskú prirodzenosť. Zranená je oddelenosťou od Stvoriteľa. Neboli sme stvorení v oddelenosti od Boha, boli sme stvorení v jednote. Touto oddelenosťou spôsobenou dedičným hriechom je poznačená celá ľudská rodina. Ako sa stupňujú vonkajšie tlaky, čoraz viac túžime po istote. Tú však nenachádzame vonku, potrebujeme ju mať v duši. Náš Boh o tom vie. Z jeho strany je všetko pripravené.

 

 

BOH CHCE, ABY SME VSTÚPILI DO JEHO POKOJA

V tomto nazeraní na naše strachy zrejme iba séria sedení u terapeuta nestačí…

My sa nedokážeme sami z toho vyliečiť. Potom by nám Boh povedal niečo iné, ako že bez neho to nezvládneme. (porov. Jn 15,5) On chce vyliečiť naše vnútro. Najrýchlejšie sa to deje v tichej odovzdanosti a zameraní na jeho svätú prítomnosť v nás. Je to jednoduché, ale nie je to ľahké, dovoliť Bohu, aby očisťoval naše zranené ego. Ale je to najrýchlejšie a najefektívnejšie.

 

Žiť Božiu vôľu je pre kresťana zároveň osobným plánom spásy. Nie je to nič nové, na čo by sa prišlo nedávno. V tomto čase Cirkev posudzuje život talianskej mystičky Luisy Piccarreta. Stretli ste sa s jej dielom?

Áno. Mystici sú prorokmi pre naše časy. Cez svätú sestru Faustínu nám Boh hovorí o Božom milosrdenstve, cez Luisu Piccarretu o dare žitia v Božej vôli. Prakticky nám Boh zjavuje, ako sa naplní modlitba Otče náš. Ako môže znovu byť Božia vôľa na zemi tak, ako v nebi.

 

Ktoré myšlienky z tohto diela vás oslovili?

Dielo Luisy Piccarrety hovorí o povolaní stvorenstva k poriadku, miestu a zmyslu, pre ktoré bolo stvorené Bohom. Uskutoční sa to tak, že človek zjednocuje svoju ľudskú vôľu s Božou. Božia vôľa je vtedy tá činná a ľudská v nej spočívajúca. Boh chce, aby sa naše vôle spojili a fungovali zjednotené. Deje sa to v hĺbke našej duše. Neviditeľne, vierou. Prvé, čo Božia vôľa v človeku urobí, je to, že začne dávať do poriadku jeho vnútro. A to ma ako psychiatra veľmi zaujíma.

 

Aká je podľa vás cesta k znovuobjaveniu nádeje a vnútornej rovnováhy?             

Je to vnútorná premena. Tú spôsobuje Boh. On je darca, my sme príjemcovia. Pozýva nás prijať zjednotenie s ním a dovoliť, aby uzdravoval naše vnútro. Chce, aby sme vstúpili do jeho pokoja, tak ako dieťa odpočíva v matkinom náručí, aj napriek stresu a nepokoju okolo nás. Túži po tom, aby naša myseľ bola zjednotená s jeho mysľou, aby bola uzdravená naša pamäť a aby sme prijali dar zjednotenia jeho vôle s našou.

 

MUDr. Daniela Hrtúsová, povolaním lekárka v odbore psychiatria, psychoterapia. Dlhé roky sa zaujíma o prístup k človeku v celistvosti, tak ako to zjavuje Biblia. Pohybuje sa tam, kde sa psychiatria a duchovno stretáva v praxi, či už pri práci s pacientami, alebo na kresťanských seminároch zameraných na vnútorné uzdravenie. Posledné roky sa venuje témam kontemplácie a spiritualite „Daru žitia v Božej vôli“.