Lectio mamina: Vlasy  

Keď bola svätá Katarína Sienská vo veku mojich detí, na protest si ostrihala svoje krásne dlhé vlasy. Matka ju totiž nútila páčiť sa chlapcom a čo najskôr sa vydať. S jemnými úpravami v tom vidím o storočia mladší príbeh Pýcha a predsudok, v ktorom hlavná protagonistka rovnako trpela matkinými utkvelými predstavami o dobrom vydaji.

V našej spoločnosti, našťastie, pätnásť či šestnásť rokov nie je taký úplne normálny vek na svadbu (vydať sa za literárneho alebo filmového hrdinu, našťastie, nie je možné), a tak si moje dcéry nechávajú vlasy rásť, s láskou sa češú, kučeravia a robia tisíc iných vecí, o ktorých sa mne v ich veku ani nesnívalo. Jediné vlasové dobrodružstvo môjho dospievania boli babkine ťažké „várové“ natáčky. Procedúra to bola náročná, sem-tam som si popálila čelo, no stálo to za to – domov som chodila s účesom, za ktorý by sa nehanbila žiadna dôchodkyňa (ha, ha, ha).

Katarína dobre vedela, prečo jej tak pramálo záleží na svetských veciach. Svoje srdce už v útlom veku darovala Ježišovi. Múdra mladá žena tiahla príkladom, nie vlasmi. Život modlitby, pokory a vhľadu do tajomstiev duchovného života z nej zakrátko urobili radkyňu mnohým, aj zasväteným osobám.

Dnes máme Katarínu ako učiteľku Cirkvi. Utiekame sa k nej pre jej rozvážnosť a zrelosť. Citáty z  mnohých jej listov ma ponechávajú v bázni. Život v odovzdanosti naozaj vedie k duchovnej múdrosti. Nožnice do rúk neberiem, nehrozí mi žiaden vydaj z rozumu (a ten z lásky funguje výborne). Možno by som však mala brať častejšie do rúk životopisy svätých ako Katarína. Inšpirovať sa, hľadať protiváhu voči svetu zrkadiel a výhodných známostí. Čerpať a nechávať sa premieňať. Hlbiny duše čakajú.

Snímka: pexels.com