Lectio Mamina: Veľkonočné spomínanie
Neviem ako vy, ale ja každoročne prežívam veľkonočné sviatky ako v priamom prenose. Vo štvrtok to začína – po svätej omši do rána bdiem s modliacim sa Ježišom; ach, až mi srdce zviera pri pomyslení na jeho trápenie sa v Getsemanskej záhrade. Kedysi (podľa našich detí v časoch, keď po tejto zemi chodili dinosaury) som spolu s priateľmi z Kaťáku bdela s naším milovaným Ježišom v kostole. Dovolili nám byť pred svätostánkom až do rána, a tak sme tam spoločne kľačali a modlili sa, čítali si jednotlivé udalosti a žialili. Boli sme silná animátorská generácia (a nie, dinosaury sme nepásli ani nelovili, milé detičky).
V piatok dopoludnia sme tŕpli, pripomínajúc si Ježišovo odsúdenie, bičovanie a výstup na Golgotu. Spoločne sme sa zúčastnili krížovej cesty a počas jedných sviatkov sme dokonca všetci cestovali do Trenčína pozrieť si vtedajšiu filmovú novinku Umučenie Krista. Pamätám si to ako dnes – stvárnenie múk mnou otriaslo tak, že som nebola schopná rozprávať do sobotňajšieho rána (naši na to s radosťou spomínajú ako na zázrak).
V piatok a v sobotu smerovali naše kroky do kostola ešte niekoľkokrát. Kľačiac pri hrobe sme meditovali nad vlastnými životmi a ich hodnotou v Božích očiach. Striedali sme sa, aby Ježiš nikdy nezostal sám, ani len na okamih.
A prišiel sobotňajší západ slnka a tie najnádhernejšie a najradostnejšie obrady, aké v mojich očiach naša milovaná Cirkev ponúka – obrady Bielej soboty (áno, tak sme vtedy volali Svätú sobotu). Ježiš pokoril smrť a my, takmer opití šťastím, sme vždy a nanovo prežívali jeho víťazstvo.
A potom som porodila tri deti a keďže boli vždy buď príliš malé, alebo choré, alebo čokoľvek, čo sa vie s deťmi prihodiť, prestala som sa svojich milovaných obradov zúčastňovať. To nevymyslíš, to je život – už aj keď dosiahli „liturgia-friendly“ vek, určite práve počas spomínaného trojdnia niektoré z nich začalo teplotovať, kašľať alebo mať problém s bruškom (kiahne nie, tie dostali v novembri, keby to niekoho zaujímalo). Našu rodinu tak roky rokúce na obradoch zastupoval môj milý manžel (a ja som ho tajne upodozrievala, že si to užíva).
Ťažké situácie, akou bola pre mňa nemožnosť zúčastniť sa sobotňajších obradov, vraj pobádajú človeka k tvorivosti. A tak sa zrodila naša veľkonočná tradícia.
Keď sa po niekoľkých hodinách obradov manžel vrátil domov, vítala som ho vo dverách, on mi šepotom oznámil, že Ježiš žije a ja som sa, rovnako pošepky, potešila tej úžasnej správe. Potom som ho zaviedla do kuchyne, kde ho čakala (fanfáry poprosím) veľká slávnostná večera pri sviečkach! Áno, dnes už viem, že mnohé rodiny majú rovnakú tradíciu veľkonočnej večere, ale nič také som vtedy netušila. Keďže od štvrtka do sobotňajšej noci držíme prísny pôst, tento slávnostný okamih nad tanierom plným dobrôt bol akoby malou čerešničkou na vznešenosti dňa.
A tak to šlo rok čo rok – manželov odchod do kostola, moje horlivé prípravy veľkonočného menu, uspatie detí, slávnostné oblečenie a očakávanie, kedy sa Andrej zjaví medzi dverami s radostným „Christosvoskrese“ („Voistinuvoskrese,“ naučila som sa časom aj profi odpoveď).
Verte či neverte, po rôznych dvoj – či trojčlenných kombináciách (a covid pauze, keď sme všetci sledovali obrady iba na obrazovke) sme sa minulý rok zúčastnili obradov spoločne, ako celá rodina. Tradícia nočnej slávnosti stále trvá – rovnako ako nádej nášho Boha, že nám svojím zmŕtvychvstaním priniesol plnosť života. Vstúpme do nej aj tento rok.
Snímka: unsplash.com