Lectio mamina: Syndróm odložených hračiek
Svoje prvé úvahy (a nemyslím tie melodramatické pokusy na základnej škole kopírujúce Annu Shirleyovú) som venovala svojim malým dcérkam. V podstate tvorili môj svet – naše tri dievčatá, ich blatové koláčiky, neidentifikovateľné obrázky na chodníku a šepot v perinách („Mami, ty si môj obľúbený havko!“ – Terezka, 4 roky).
Dnes tu sedím a naše veľkáčky pečú skutočné zákusky podľa receptov na internete, maľujú portréty vyrážajúce dych a píšu vlastné príbehy, s ktorými vyhrávajú súťaže. Teším sa? Áno. Som na ne hrdá? Samozrejme! Tak prečo už pár mesiacov plačem za domčekmi z lego kociek a bábikami oblečenými do kúskov handričiek?
Všeličo som už počula o syndróme prázdneho hniezda a občas si s manželom vravíme, že my ním trpieť nebudeme. Naše deti sa osamostatnia, my im budeme k dispozícii a pomedzi to podnikneme tisíc samostatných výletov a dobrodružstiev, veď život po odchode detí sa nekončí, juchacha!
Mám však pocit, že mi práve na srdce klope nejaký nový, nespomínaný syndróm. Pracovne som si ho nazvala „syndróm odložených hračiek“. Prejavuje sa tak, ako spomínam v predošlých riadkoch. Plačete pri pohľade na staré fotografie troch strapatých „mamičiek“ s bábikami v kočíkoch? Púšťate si videá s ich tanečnými kreáciami na slová detských piesní plných citosloviec (hajaja, kukuku, aby som spomenula len niekoľko)? Vchádzate im potajomky do detskej izby, keď zaspia, a pozorujete ich spiace tváre, ktoré sa ešte stále podobajú na tie mláďatká spred desiatich rokov? Tak ho asi máte tiež.
Sviatok Katedry svätého Petra je sviatkom, keď si pripomíname, že Peter po všetkých svojich pádoch a zlyhaniach sadá na pápežský stolec. Ježiš mu odovzdáva kľúče od svojej nevesty Cirkvi. Veľké veci!
Ako to súvisí so mnou a lego kockami či nakrivo ostrihanými bábikami? Akokoľvek to znie, vidím v tom súvis. Dievčatá nám rastú, sú múdre, vtipné a šikovné. Ak ich povedieme ešte pár rokov správnym smerom – a čoraz častejšie viac príkladom než slovom (slová akosi nefungujú, asi by som mala skúsiť heštegy, ha ha ha, smiech cez slzy) –, ostanú Cirkvi verné. Raz totiž dospejú do bodu, keď zvážia, či im to, čo doma prijali, dáva zmysel a chcú v tom pokračovať. A to, či ich na ich vlastnej ceste povedie Boh prostredníctvom svojej Cirkvi alebo niekto iný, je veľmi úzko spojené aj s naším rodičovstvom a inými autoritami, ktoré ich formujú. Katedra mamy a otca, neskôr katedra učiteľov, kňazov, sestier, vedúcich krúžkov a pravdaže starých rodičov v kombinácii s rozumom a slobodnou vôľou každej z nich by ich mali priviesť k Petrovej katedre – hoci aj v jeho príbehu, ako v tom mojom, bolo množstvo pochybení. Je to ako escape room – prostredníctvom nášho príkladu otvárajú dvere k dverám Cirkvi a jej učenia.
Dni imaginárnych piknikov sú za nami. Čakajú nás dni prijímacích pohovorov, náročných rozhodnutí, dni experimentov a vzťahov, a kým milé bábiky zapadajú pomyselným prachom (šesť plastových vnúčat som mala, šesť!), naše skutočné deti dospievajú a naša opora a osobná zrelosť im môžu v tom všetkom pomôcť zorientovať sa.
Nevyčítam si plač nad spomienkami. Zaskočila ma intenzita môjho smútku, no život ide ďalej a slzy ešte potečú. „Ľúbim ťa na mesiac a naspäť,“ píše sa v jednej detskej knihe. Ľúbim vás až na večnosť, milované deti, až na večnosť. Tak teda kráčam, s plačom i smiechom, dojatá a ustarostená, kráčam. V modlitbe ich odovzdávam, deň čo deň, a o ostatné nech sa postará Boh.
Snímka: unsplash.com