Lectio Mamina: Svätý Vincent a banány
Od malička mnou kmáše súcit. Už si ani nepamätám, ako sa to celé začalo – pravdepodobne v tom majú prsty moji rodičia; mama kŕmila celé sídlisko salámovými chlebmi a otec nosil domov túlavé mačatá, aby sme ich spoločne vypiplali. Ja som, pozorujúc tieto krásne príklady, prevzala štafetu a teraz kŕmim žiakov domácimi koláčmi a prispievam na útulky, aspoň.
Špeciálnu lásku chovám k ľuďom bez domova. Ako rodina prispievame troškou na Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul v Bratislave. Sledujem ich činnosť na sociálnych sieťach a stále ma dojíma, ako človek dokáže pomáhať človeku. Tiež sa o to snažím – a ako by sa dalo čakať, zažívam počas svojich výpadov v uliciach rôzne vyrozprávania hodné príhody.
Jedna z nich je moja najobľúbenejšia. V sobotňajšie ráno stál pred supermarketom očividne hladný pán bez domova, a tak som sa rozhodla prekvapiť ho teplým pečivom. Keď sme nakúpili, práve v nákupných košoch hľadal mince. Bodro som zvolala: „Priniesla som vám raňajky!“ Pán sa v okamihu otočil ku mne a skríkol: „Ach, ako som sa zľakol!“ Áno, disponujem takzvaným učiteľským hlasom (ktorý nikto nikdy neocenil). Tak či tak, smiali sme sa na tom s Andrejom do večera (respektíve ja na príhode a on na mne).
Dám aj ďalšiu, čerstvú čerstvučkú. Máme v meste nového bezdomovca. Je slušný, tichý, chodí a nežiada. Sem-tam mu dačo s deťmi kúpime, sem-tam mu dáme mincu z peňaženky, pristavíme sa na pár slov (nedávno mi vravel, ako doopatroval mamu). Pred pár dňami som ho opäť raz míňala cestou z práce. Dala mu s úsmevom pár mincí a on, v snahe sa odvďačiť, zašepkal: Chcete banány? Prišlo mi to smiešno-milé, jeho pokus podeliť sa; odmietla som, ale opäť vo mne zarezonovalo to, čo už dávno viem – človek, hoci i prinútený prijať pomoc, sa potrebuje očistiť vedomím, že aj on má čo podarovať.
Naše deti vyrastajú v atmosfére dávania a samy občas vytriedia oblečenie či hračky a podarujú ich ďalej. Delia sa o desiatu v škole, občas o ťahák (ehm) a som si istá, že často i o príhody, ktoré s nami, bláznivými rodičmi, zažívajú.
Príklad Vincenta de Paul, patróna spomínanej nocľahárne, tiahne. Starostlivosť o všetkých (a keď píšem všetkých, tak myslím skutočne všetkých – opustených, chorých, starých, deti bez rodičov, slobodné matky, psychicky chorých…) je dojemná. Vidieť v trpiacom človeku Krista a poslúžiť mu s láskou – tomu nás učí tento svätý. Prihovoriť sa, usmiať, pozdraviť… byť s človekom ako človek, k tomu vedieme aj naše deti. A Boh, milujúci darca, sa nám za to odmieňa veselými vyrozprávania hodnými príhodami (chcete banány?).
Snímka: unsplash.com