Lectio mamina: Predvianočné nálady
„Oheň v krbe tíško praská, v srdciach vládne pokoj, láska…“ – takto pred Štedrým dňom vyznievajú sladké vinše z internetových stránok skutočne utopicky (neviem, ako vy, ale ja som dnes napríklad už trikrát zakopla o vysávač, a kým nájdem ten nešťastný krájač na zemiaky do šalátu, bude polnoc a ja spadnem tvárou rovno do hrnca).
Vždy ma fascinovalo, keď niektorý z mojich svätejších priateľov rozprával so zápalom o Advente, stíšení sa, radostnom očakávaní. Samozrejme, pokúšam sa už roky o to isté, s dobrým úmyslom a rukami zopätými v modlitbe. Napriek tomu v predvečer Štedrého dňa vyzerám ako po práve dobehnutom maratóne (akurát na tých teplákoch mám kúsky cesta a fľak od niečoho, čo sa chystám v nasledujúci deň servírovať rodine – len narýchlo neviem rozoznať, od čoho).
Ako zamestnaná matka mám jednoducho svoje limity. Legenda hovorí, že existujú matky, ktoré všetku vianočnú prípravu stíhajú po práci a počas víkendov, no ja nie som jej súčasťou (legendy o mne zvykli rozprávať moje deti starým rodičom, s množstvom nepresných detailov a iskrou v oku). Preto upratujem až do posledného okamihu a balenie darčekov v podstate už tradične nechávam práve na noc medzi dvadsiatym tretím a dvadsiatym štvrtým decembrom. Manžel by vám vedel farbisto opísať naše zúfalé pokusy potichu odkotúľať dlhé kusy lepiacej pásky, praskajúcej hlasnejšie než oheň v krbe z úvodu – no nie hlasnejšie, než moje úbohé tajnostkárske nervy.
Tento rok to nie je inak a ja, po predošlých dlhoročných skúsenostiach, opäť sedím nepoučená v kuchyni a lúpem uvarené vajíčka. Deti tancujú okolo práve postaveného vianočného stromčeka, ktorý zajtra ráno spoločne ozdobíme a vyjedajú medovníčky, ktoré sme nejakou nevysvetliteľnou náhodou stihli napiecť spolu s lineckými koláčikmi týždeň vopred.
Manžel púšťa koledy a volá ma podieľať sa na predvianočnom hurhaji. Púšťam z rúk posledné olúpané vajíčko, umývam si ruky a bežím do obývačky, aby som sa spolu s mojimi milovanými nadchla krásou stromčeka a odbleskami jeho svetielok na stenách miestnosti.
Všetko sa stihne, hovorím si v duchu. Všetko sa stihne, ale tieto krásne vrúcne okamihy nesmiem zmeškať. Veď deti si budú omnoho viac pamätať maminu tancujúcu po izbe, než jej skvelý zemiakový šalát či umytý sporák…
A tak sa smejeme a svetielka blikajú a psy štekajú a zemiaky v kuchyni čakajú na svoj veľký okamih… (Ozaj, Andrejko, nevidel si niekde ten krájač?)