Lectio Mamina: O snehu
Myslím si, okrem tisícky iných vecí, že každý z nás – napriek veku, postaveniu a životným okolnostiam – si na Vianoce želá sneh. Možno je to také dačo detské v nás, čo dodáva všetkému tomu čaru medovníkov, rozsvietených stromčekov a kolied spievaných na uliciach a v kostoloch ešte kúsok viac. Kúsok pokoja, vznešenosti, impregnačného spreja a ozajstnosti. Čľapkanica na chodníkoch a zablatené trávniky nie sú práve tým vianočným niečím, ale sneh – to už áno! Deti sa sánkujú a guľujú, stavajú podarených i menej podarených snehuliakov, aby boli podvečer radiátory plné schnúcich sa rukavičiek a ušká vyštípané od mrazu, juj! Aj na svätú omšu sa inak kráča, keď je mesto vymaľované nabielo (vŕzgavý sneh mám najradšej, menej počuť kĺby).
Akoby sme počas zasnežených dní viac verili v dobré konce. Akoby sme na tých pár dní mali silnejšiu nádej, že ľudia nie sú zlí, že vojny prestanú a choroby sa podarí vyliečiť, že rozhádaní sa udobria a hladní nasýtia a všetko bude tak, ako to Boh pôvodne chcel. Sneh na chvíľu upokojí rozbúrené srdce a slzy prestanú tiecť v tichom úžase (kým šarvanci pod oknami nevystrieľajú zásoby tých malých rachotivých vecičiek, ktorým z princípu neviem prísť na meno). Sneh je terapeut.
A ja tu dnes sedím a čakám na Vianoce, ktoré budú iné než tie predošlé. V júli mi zomrel otec a vlny smútku, ktoré ma zaplavujú, ma občas paralyzujú natoľko, že sa nedokážem tešiť. Potom prichádza pokoj a dôvera v jeho spásu, vďačnosť a srdečný smiech pri spomienke na otcove zábavné pripomienky či zážitky s ním, vtipným, obetavým dobrodruhom. Kladiem všetko Ježišovi k nohám a prosím ho, aby betlehemská hviezda prežiarila všetko, celý náš príbeh i príbehy ostatných, ktorí v tento rok stratili niekoho milovaného. Aby nám jeho príchod dal „olej plesania namiesto smútku“ (Iz 61,3) a zahalil nás do svojej nežnej starostlivosti. A potajomky sa nazdávam, že ak by nasnežilo, bolo by to všetko o trošku jednoduchšie.
Počasie sa nám, okrem ľudskej nenásytnosti a batoliat, ktorým chcete v zime obliecť rukavičky, ešte nepodarilo skrotiť. Napadlo mi – ak by sneh nebol, urobme si ho. Staňme sa na chvíľu Perinbabkami a ponúknime ľuďom svoje uši a ruky. V modlitbe a láske k človeku upokojujme rozbúrené srdcia a zotierajme slzy. Lebo ak nám záleží na sebe navzájom, je to, akoby nás čerstvo napadnutý sneh pokryl posvätnosťou.
Požehnané Vianoce!