Lectio Mamina: O cestovaní
Mať tak povesť svetobežníka – viete, človeka, ktorý všade bol, dohovorí sa niekoľkými jazykmi a má album plný fotografií ako z National Geographic. Taký svetobežník aj inak vonia než ostatní ľudia – sebadôverou, skúsenosťami… radosť ho zažiť.
Cestujem rada a hoci som neprešla ani zďaleka toľko než môj otec – kamionista, aj ja mám pod posteľou obrovský kufor. Sem-tam z popruhov oprašujem spomienky na Anglicko, kde som strávila takmer dva roky svojho veselého života. Potom tu bolo Škótsko (ach, Škótsko!) a svoje smiešne nožičky som si jedného leta namočila aj v Portugalsku.
Anglicko prišlo po tom, ako som sa zaregistrovala v au-pair agentúre, ktorá ma o pár týždňov odautobusovala do malej anglickej dedinky. Tam som sa v netypicky vášnivej britskej rodine starala o tri nezbedné deťúrence s pehami, kostnatými laktíkmi a otázkami typu „Je to pravda, že vy katolíci máte radšej Máriu než Ježiša?“
Anglicko je vám zaujímavá krajina (slovo „zaujímavý“ používajú Angličania na všetko, čo je čudné, napríklad moje zemiakové placky). Ľudia tam behajú bosí po záhrade aj v neskorom októbri, jazdia vľavo (moje zážitky na bicykli by stačili na scenár stredne dlhého thrillera), vážia kamene namiesto kilogramov („Vážim deväť kameňov,“ zašveholila jedného rána moja vyziabnutá britská mamina.), skrátka, úplne iný svet.
Pretože som dieťa sídlisk, život na anglickom vidieku bol veľmi, veľmi odlišný od čohokoľvek, čo som dovtedy zažila. Tie ranné pohľady z kuchyne priamo na lúku pred naším domom, kde sa (verte či neverte) chodili pásť jelene… Obrovská trampolína, na ktorej som si niekoľkokrát takmer zlomila väzy, keď som sa snažila vyskočiť vyššie, než bolo krovie okolo domu… Kone, kone a ešte raz kone (moji milí Briti jazdili od rána do večera a takmer každý týždeň v roku sa zúčastňovali nejakých pretekov; chodila som s nimi, načúvala hrkotu horseboxu, vdychovala vôňu postrojov a povzbudzovala svoje milované detičky v trojboji).
Jedna z vecí, s ktorými som nebola až tak veľmi stotožnená, boli víkendové lovy na líšky, ktorým rodina holdovala tiež. Našťastie, počas mojej prítomnosti na love nikto nikdy žiadnu líšku neulovil, pretože som v gumákoch systematicky vyčvachtávala do anglického blata varovné znaky.
Škótsko, krajina môjho života. Strávila som tam iba týždeň, ale spomienky naň predčia i tú najzablatenejšiu, najuzimenejšiu, najdaždivejšiu spomienku z Anglicka (nečudo). Edinburgh je fascinujúci, cítiť z neho slobodu, históriu a majestátnosť škótskych dejín. Zo mňa bolo po detailnej prehliadke mesta cítiť aj pravú škótsku whisky, keďže návšteva jej Múzea sa pre každého turistu začínala ochutnávkou dvoch základných druhov destilátu a ja nie som v pití žiadne preborník (čo v preklade znamená, že som bola v okamihu opitá ako
čík a z celej expozície si pamätám len rozmazané svetlá na premietacej stene).
Škótsko, to je tiež neskrotená príroda.
Okolie Edinburghu síce nie je to najneskrotenejšie, čo ste kedy videli, ale niekoľko výletov po škótskych kopcoch a poláskanie Severného mora som si nenechala ujsť. V istom momente som sa dokonca ocitla pod záhadným oblúkom, ktorý – ako mi pyšne prezradili miestni – bol vyplavenou veľrybou sánkou (Mám aj fotku!).
Do Portugalska som sa dostala tiež vďaka svojej anglickej rodine, ktorá sa tam rozhodla prežiť dva týždne júlovej dovolenky. Užívali sme si plnými dúškami letné horúčavy (aspoň ja určite; moji milí Briti s ponožkami v sandáloch a dochrumkava zružovenou pokožkou si užívali najmä poobedňajšiu siestu), studený oceán i morské špeciality vo vychytenej miestnej reštaurácii, kde som sa po dlhej chvíli váhania rozhodla pre sardinky (priniesli mi na tanieri dve obrovské ryby s vyčítavými očami a moje spravodlivé srdce mi nedovolilo iné, než ich príborom poláskať a venovať sa radšej džúsu).
Sviatok nanebovzatia mi tiež silne evokuje cestovanie. Celý život je akoby jedným veľkým cestovaním či – ak chcete – „putovaním do nebeskej vlasti“. Na pomyselnej mape každý kráča svojou trasou a svojím tempom z „Narodil sa“ do „Zomrel“. Mária nebola výnimkou (aspoň na prvý pohľad). Udalosti jej života – mladosť, materstvo i život po rozlúčení sa so synom – sú jej vlastnou, osobitou cestou k spáse. Konečnou stanicou Božej Matky však nie je „Zomrela“, ale „Bola vzatá do neba“.
Vznešený koniec pre milujúcu Matku – aké pochopiteľné, aké krásne! Všetci máme radi Máriu, našu Nepoškvrnenú spolucestujúcu (Nie, nie radšej než Ježiša… aj keď – čo už je toto za otázka?). Ani našou konečnou stanicou nemusí byť „Zomrel“ či „Zomrela“. Veď kúsok za ňou je ešte jedna, večne atraktívna destinácia.
Snímka: pexels.com