Lectio mamina: Červený rúž a deň (svätých) žien
Kúpila som si červený rúž (tak a je to vonku). Ani neviem prečo. Nestáva sa mi to často – nie som veľmi „doma“ v dekoratívnej kozmetike. Líca si štipkám vo výťahu cestou do práce a očné tiene si v nedele a sviatky nanášam nešikovným ukazovákom ľavej ruky až po amatérsky upravené obočie (obočie mám vraj po dedkovi, keby to niekoho zaujímalo).
Späť k rúžu – jednoducho som sa ráno prebudila a mala som pocit, že ho potrebujem a že musí byť červený. Skutočne si to neviem vysvetliť, ale môj milovaný manžel, ktorý okrem múdrosti a láskavosti priniesol do nášho vzťahu aj pochopenie pre moje „náhle inšpirácie“, cestou na návštevu zaparkoval auto pred známou drogériou a trpezlivo ma počkal. Naše dievčence sa na zadných sedadlách nevedeli vynačudovať, čo mi to napadlo, a s napätím ma sprevádzali do kúpeľne, keď som si u priateľky skúsila namaľovať úzke pery. Je vhodné dodať, že naše dievčence sú v tejto oblasti odborníčky. Poznajú rôzne druhy mejkapu, vedia, kam si čo naniesť a ako to zmyť, a neváhajú svoje vedomosti použiť. Tu, v priateľkinej kúpeľni, sa mi dostalo pár zhovievavých komentárov, z ktorých som vyrozumela, že kúpiť si rúž nadchlo len mňa.
Napriek nedostatočnej podpore som s namaľovanými ústami vydržala celú návštevu, a hoci mi to nie je vlastné, neskutočne som si ten pocit vychutnala („Kríza stredného veku,“ začali to volať naše tínedžerky.).
Byť ženou je úžasné, volá sa jedna kniha od známej moderátorky. Súhlasím s ňou. Možno netrávim pred zrkadlom veľa času a obliekam sa viac pohodlne než elegantne (dačo medzi Domčekom v prérii a fotografiou z časopisu určeného pre turistov, ak taký existuje), ale neha, emócia, súcit, obeta, snaha o múdre srdce a tanec na zasneženom chodníku sú mi vlastné ako každej inej žene.
Deň žien, slávený ako pripomienka boja žien za rovnoprávnosť s mužmi, možno nemá veľa spoločného s liturgickým kalendárom. Máme však desiatky, ak nie stovky nádherných ženských vzorov v Písme i histórii Cirkvi. Bojovníčka, kráľovná, svokra i nevesta, sestry, matky, panny, manželky i vdovy… Ženy, ktoré kráčajú s Bohom – s mejkapom ako Judita či Ester i bez neho ako Jana z Arku, načúvajúce i slúžiace ako Mária s Martou, pomáhajúce chudobným ako Tabita a Alžbeta Uhorská a milujúce celým srdcom ako Magdaléna; zástupy obdivuhodných žien spoza múrov kláštorov či v rodinách, prečo si nepripomenúť nádheru ich duší v tento sviatok?
Sú ako sviece osvetľujúce cestu do neba; nasledovaniahodný zástup svätých a blahoslavených žien, ktoré inšpirujú k vznešenosti rozhodnutí, a tak prebúdzajú v nás ešte ozajstnejšiu ženskosť. A tie moje malé ženy, každú v jej osobitej kráse a hĺbke, môžem dnes povzbudiť vybrať si svoj vzor. Ja, nedokonalá matka s nedokonale namaľovanými perami, napriek výchovným prešľapom, smiešnym omylom či zlým rozhodnutiam, snáď na príhovor Božej Matky a jej svätých priateliek získam srdcia svojich dcér pre nebo.
Večer za mnou prišla jedna z nich. „Mami,“ spýtala sa nesmelo, „môžem vyskúšať tvoj nový rúž?“ S úsmevom som prikývla. Maličkosť, ktorá pre nás obe znamenala viac než sme vyslovili, bola milým (možno červeným) kamienkom do mozaiky nášho malého ženského spoločenstva.
Ženskosť a svätosť patria k sebe. Poďme žiť obe.