Laura z Ráchelinej vinice: Deti, po ktorých som túžila, som nedokázala milovať

Laura je zdravotníčka, aktuálne štvornásobná mama na materskej dovolenke. Podstúpila umelé oplodnenie (ivf), čo zanechalo rany nielen na jej tele, ale aj na duši. Prečo by už nikdy IVF nepodstúpila a ako jej pomohol terapeutický program Ráchelina vinica, vysvetľuje vo svojom svedectve.

Laura sa s manželom zoznámila na vysokej škole, chodil k nej na doučovanie. Kým si povedali „áno“, prešlo tri a pol roka. „Náš vzťah pred manželstvom bol čisto o telesnej láske, a tak som si naivne myslela, že však nás už nemá čo v manželstve prekvapiť, veď sa už ‚poznáme‘.“ Mala svoje plány a predstavy: ako si po svadbe založia rodinu, budú mať deti. Tešila sa na to, nevedela sa dočkať, ako s nimi bude časom čosi vyrábať, kresliť, strihať a lepiť… Aké množstvo detí bude mať. „Teraz sa často smejem sama na sebe, aká som bola hlúpa,“ rekapituluje už štvornásobná mama.

V období pred manželstvom nebola viera jej prioritou. Myslela si, že budúci manžel bude šťastný, ak mu vo všetkom vyhovie, a ich vzťah bol bez Boha. „Nevážili sme si jeden druhého ako dar, ale brali sme toho druhého ako samozrejmosť,“ vyznáva Laura.

Keď po čase deti neprichádzali a všetko vyzeralo v poriadku, lekár ich odporučil na testy plodnosti. Záver bol jednoznačný. Jediný spôsob, ako mať rodinu, je umelé oplodnenie. „Dnes už viem, že to je klamstvo, mali sme aj iné riešenia ako adopcia, pestúnska starostlivosť či dôvera v Boha a jeho pomoc, že každý problém je s jeho pomocou riešiteľný,“ priznáva Laura.

NA DIEŤA NEMÁME AUTOMATICKY NÁROK

„Ak by mi niekto v čase rozmýšľania o umelom oplodnení povedal: zváž svoje rozhodnutie, dieťa, po ktorom tak veľmi túžiš, nie je niečo, na čo máš automaticky nárok, je to dar, malo by to vplyv na všetko: rodičovstvo, výchovu a aj na naše manželstvo. Inak si veci vážime, pokiaľ po niečom túžime a sme tým obdarovaní, ako keď si vec, po ktorej túžime, keď sa nik nepozerá, akoby ukradneme. A dieťa je predsa obrovský Boží dar,“ sumarizuje teraz Laura.

Keď im s manželom proces v centre asistovanej reprodukcie opísali, všetko vyzeralo skvele. Nič na tom predsa nie je zlé, veď chcú darovať nový život – a nie jeden. To boli často slová, ktoré počúvali, a teda ich aj začali „žiť“.

„Namiesto toho, aby som prosila Boha o pomoc, som sa od neho postupne viac a viac vzďaľovala. Viera ostala s ním za dverami a ja som sa cítila ešte urazená, že mi v tom nepomohol. No zároveň moja pýcha do mňa vkladala ešte hrdosť z toho, že budem mamou,“ priznáva Laura.

Po čase sa jej začali vynárať myšlienky, že život sa začína počatím, že od prvej chvíle je darom od Boha. Od prvého momentu nám Boh dáva nesmrteľnú dušu. Začala mať výčitky svedomia, ktoré často zaháňala tým, že si opakovala: to isto neboli deti, to je hlúposť, nemusíš sa trápiť… Bolo to ťažké, lebo pokiaľ čakala to prvé či ďalšie dieťatko, ostatné deti čakali „v mrazáku“.

„Neprešiel ani deň, aby som na to všetko nemyslela. Čo je s tými dvanástimi deťmi? Sú to deti? Boli to deti? Kde sú? Ak boli, čo je s nimi? Sú v nebi? Je aj pre takéto deti niekde miesto? Hnevajú sa na mňa? Istotne sa hnevajú, istotne ma nenávidia. Ako sa im raz, keď zomriem, postavím tvárou v tvár? Neodvrhnú ma? Často som začala volať: Bože môj, pomôž mi, povedz mi, sú to deti? Kde sú? Mamka, Panna Mária, pomôž mi, prosím… To bolo jedno trápenie a to druhé: Čo je s dušou mojich detí v mrazáku? Kde sú ony? Cítia to? Je im zima? Čo cítia? Bolí ich to? Kde sú? Žijú? Čo ich duša, kde je? Čo cíti? Ach, boli to muky,“ opisuje Laura.

 

TÚŽILA PO SMRTI

Po pár rokoch, keď Boha úplne zavrhla, jej začal pomaly posielať „signály“, ako veľmi túži, aby sa vrátila k nemu, že čaká, kedy tie dvere aspoň pootvorí. Boli to sny, ktoré, aj keď sa zdali čudné, nakoniec boli pomocou a sama sa čudovala, aké veci sa dejú. A aj keď občas spravila aký-taký krok, predsa len nenašla odvahu žiť vo viere s ním a prosiť ho o odpustenie. Mala pocit, že už jej nemôže nikto odpustiť. Jej sny boli iba tmavé, pochmúrne, zlé, studené a ťažké. Občas veľmi túžila, aby sa jej prisnilo aj niečo pekné, no nič také sa nestalo. Často prepadala do depresie a zúfalstva, všetko bolo tmavé a nenávidela svoje žijúce deti, lebo ony žijú a tie druhé nie. Nenávidela seba a svoj život, často túžila po smrti.

„Až pri mojom poslednom pôrode sa ma Boh dotkol, dal mi poznať, že bez neho nenájdem pokoj. A tak som urobila rozhodnutie pre návrat k nemu. Išla som na generálnu svätú spoveď, no tu mi kňaz povedal, že mám na to všetko – aj na tých dvanásť detí – zabudnúť. A to bolo pre mňa asi najťažšie,“ pýtala sa sama seba, či sa to vôbec dá.

Akokoľvek sa snažila, zabudnúť na ne nešlo. Naďalej sa umárala v stavoch zúfalstva a beznádeje. Veľa sa modlila za kňaza, ktorý by jej pomohol, ktorý by jej povedal, čo je s jej deťmi.

„Jedno ráno mi pred rorátnou svätou omšou jedna pani povedala, že som skvelá mama. Moje srdce zaplakalo a zaliala ma úzkosť, smútok, zúfalstvo a nenávisť voči sebe. Chcela som v kostole vstať a z plného hrdla kričať: Už mi to nikdy nevravte, nie som skvelá mama! Zabila som si dvanásť detí! Bola som úplne zúfalá. Všetky myšlienky deň čo deň patrili a utekali k deťom, ktoré som zabila. Plakala som v kostole ticho a skryto. Zúfalo som prosila: Bože môj, pomôž mi, prosím. Ježišu, zmiluj sa, prosím, nado mnou. Pomôž mi, prosím, pomôž!“ opakovala dookola.

V neďalekej lavici videla sedieť miestneho kňaza, ako sa modlí ruženec. Ten kňaz jej veľmi pomohol, najviac, ako len mohol. „On prvý uznal moje deti, že sú, že žijú s ním, s Bohom, ktorý je láska, že sa im mám prihovárať, modliť sa s nimi, dať im mená. Odslúžil bohoslužbu za nich a odporučil mi Ráchelinu vinicu. Bol to prvý krok na ceste môjho uzdravenia, za čo som mu nesmierne vďačná,“ hovorí s vďakou Laura.

 

NEZASLÚŽIM SI, ABY MA MAL NIEKTO RÁD

Ráchelina vinica je terapeutický program, ktorý sa zameriava na uzdravenie po potrate. Laura mala obrovské obavy z toho, že to nezvládne, že nedostane zo seba ani slovo, že ju každý odsúdi. „Celých deväť rokov som si budovala v sebe takú ‚hradnú vežu‘ z pevného a odolného kameňa, ktorý bol nezničiteľný, pred všetkými som do nej utekala a uzatvárala sa, dokonca som si okolo nej vykopala aj vodnú priekopu, aby sa náhodou nikto nepriblížil k môjmu ranenému srdcu a mojim citom a nechcel ma náhodou mať rád, lebo ja si to nezaslúžim. To bolo stále v mojej hlave,“ priznáva absolventka Ráchelinej vinice.

Tím Ráchelinej vinice bol obrazom Božej lásky, starostlivosti a teplo ich sŕdc sa nieslo všade. Bola to atmosféra pokoja a prijatia. „Prvý deň bol pre mňa prvou ochutnávkou toho, že Boh je milosrdenstvo. Aj keď sme padli hlbšie ako Mária Magdaléna, on do nás ten kameň nehodí, ale dvíha nás z prachu a špiny, chce nám utrieť slzy z očí. Spadli zo mňa prvé obavy,“ opisuje svoju skúsenosť Laura.

Druhý deň bol pre ňu náročný po citovej, duševnej a psychickej stránke. „Bol to pre mňa najoslobodzujúcejší deň v mojom živote. Priznala som si, že sa veľmi hnevám nielen na seba, ale najmä na Ježiša. Bol to pre mňa obrovský šok! Celé tie roky som si to nevedela priznať. Hnevala som sa na to, že ma v tom nechal samú. Pritom on bol vždy pri mne, len ja som ho nechcela vidieť a prijať,“ vyznáva vyučená zdravotníčka.

Keď si prešla úlohou o spracovaní hnevu a odpustení, bol to pocit neopísateľnej úľavy, slobody. Cítila záplavu šťastia a radosti v srdci. Pokoj, ktorý sa rozlieval v jej mysli a srdci, sa nedá opísať. „Bolo to, ako keby mi prasklo moje srdce z kameňa a vnútri toho rozdrveného kameňa opäť ožilo živé srdce, ktoré túži milovať a chce byť milované. Pocítila som absolútnu silu jeho milosrdenstva. V programe spolu s nami boli aj maminky po spontánnom potrate, ktoré ma mohli odsúdiť, opovrhovať mnou, no ony to neurobili. Boli úžasné, boli príkladom a drobnou ukážkou toho, aký je náš Boh. Miluje každého, nech urobil čokoľvek,“ usmieva sa Laura.

Na tretí deň účastníčky Ráchelinej vinice čakala rozlúčka s deťmi. Mali ich odovzdať do Božích rúk. Bol to dôstojný obrad. „Nemusela som to tajiť, iní plakali so mnou nad mojou stratou a bolesťou. Každý mi doprial na rozlúčku s deťmi toľko času, porozumenia, lásky a objatia, koľko som potrebovala. Cítila som, ako doslova svoje deti vkladám do Božích rúk, do jeho rúk a srdca Panny Márie.“

Celá Ráchelina vinica bola pre ňu najväčším dobrom a darom, akého sa jej od umelého oplodnenia dostalo: „Každej žene po akomkoľvek potrate (umelom, spontánnom alebo umelom oplodnení), ktorá sa trápi, odporúčam, aby sa nebála a našla pokoj v ňom pomocou Ráchelinej vinice.“

Ivf neublížilo len jej manželstvu, ale aj deťom a jej samej. Deti, po ktorých toľko túžila, nedokázala milovať. Nikdy by nešla opäť na ivf, aj keby to znamenalo, že zostane úplne sama.

„Manželom, ktorí túžia po bábätku, by som odkázala, že je veľmi veľa detičiek, ktoré potrebujú lásku – a možno práve tú ich. Sú tu aj iné možnosti ako ivf: adopcia, pestúnska starostlivosť. Nevzdávajte sa, verte Bohu, on vie, čo pre vás pripravil. Zázraky sa dejú aj dnes,“ povzbudzuje Laura.

 

Tu som, Pane, a toto ti chcem dnes povedať: Ježišu, prosím ťa, zmiluj sa nado mnou. Ty vieš, že sa učím dôverovať tvojej milosrdnej láske, aj keď často zlyhávam. Ďakujem ti za všetko, ale najmä za to, že si to so mnou nikdy nevzdal, aj keď ja som ťa úplne opustila. Že si čakal za tými dverami nášho bytu, keď ich len poodchýlim, a vytrvalo si na ne klopal. Ďakujem.