Láska, úcta a ešte niečo medzi tým
Na kresťanské manželstvo sa môžeme pripravovať roky: máme spoločenstvá, knihy, prednášky aj možnosti podpory. Na vzťah so svokrovcami sa však nepripravujeme takmer nijako – a potom sa z neho v manželstve môže stať veľká téma.
Autorka textu: Lucia Froncová
Kým som sústredene budovala dobré základy pre vzťah so svojím manželom, nikdy som si dostatočne neuvedomila, že tesne za ním vždy stojí druhá najdôležitejšia žena v jeho živote – jeho mama – a muž, ktorému sa môj manžel podobá najväčšmi na tomto svete – jeho otec.
Tento vzťah si žiada veľkú úctu, pretože (v ideálnom prípade) nesie obraz Božej otcovskej lásky, vrcholu milosrdenstva, obety a nehy. Môj manžel sa od svojich rodičov pravdepodobne učil to najdôležitejšie pre naše manželstvo: ako milovať druhých i Boha, ako sa darovať, ako byť jedného dňa sám dobrým otcom. A tak síce nepriamo, ale radikálne ovplyvňuje aj náš každodenný život, čo prináša svoje výzvy.
Chcela by som mať luxus objektivity, no k tejto téme nepoznám veľa dobrých rád, a tak sa väčšinou snažím riadiť najmä tými, ktoré hovoria o kresťanskej láske a vzťahoch všeobecne. Malo by to fungovať, a predsa je to ešte o niečo ťažšie: v ostatných svojich vzťahoch totiž nevidím určité drobné ,,reflexy“, ktoré prichádzajú len vo vzťahu k svokrovcom. Napríklad taký strach.
Verím, že v tom nie som jediná: keď vidím u svokrovcov niečo, s čím nesúhlasím, a zbadám v tej istej veci náznak podobnosti u manžela, bez povelu sa spustí môj vnútorný preventívny mechanizmus, ktorý – ako aspoň čiastočne vyformovaná katolíčka – pokojným hlasom pretavím do rozhovoru o ,,niečom, čo som si všimla a chcela by som sa o tom porozprávať“. Nie je to jediný prítomný reflex, ale povedzme, že je najvýraznejší (možno preto, že neviem, čo z výchovy môjho manžela ma ešte môže prekvapiť).
Ešte trošku iné je to s hnevom. Keď sa hnevám na svokrovcov, tak skutočne neviem, čo s tým: chýba mi historicky vypestovaná láska, taká, aby to ňou neotriaslo (ako k vlastným rodičom), alebo oddanosť (ako voči manželovi). Tiež nechcem skončiť ako stereotypne drzá nevesta. Čo teda môžem robiť, keď nechcem najbližších tridsať rokov prežiť v napätí z hádky, ktorá prebieha v mojej hlave zakaždým, keď príde na nejakú spornú tému?
Keď nestačí moja neoverená láska a úcta sa mi v danej chvíli ťažko prijíma, či sa zdá byť príliš nútená, prosím Boha – ktorý stvoril mužov, ženy, rodičov, deti a celý tento krásny a komplikovaný svet –, aby ma priviedol na tiché miesto uprostred, kde možno nezažijem eufóriu z dokonalého riešenia, ale kde čaká pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum (Flp 4, 7).
Tam mi Duch Svätý pripomenie, že báť i hnevať sa je v poriadku, že sme ľudia v nedokonalom systéme, že mám čas byť trpezlivá so sebou i s inými, a keď to nevyjde, môžem prosiť o milosrdenstvo, i ho udeliť. Nechcem nič zľahčovať – no pozývam všetkých unavených manželov i svokrovcov prísť si na toto bezpečné miesto niekedy oddýchnuť od vzťahov, ktoré si nevybrali.