Laická misionárka Jana Brnová: Teším sa, že môžem do detí zasievať Božie slovo

Pochádza zo Zlatých Moraviec, no už mnoho rokov žije a pôsobí v Bratislave. Patrí do kresťanského hnutia YWAM, v rámci ktorého pracuje s deťmi, mladými a rodinami. Slúži ľuďom v službe vnútorného uzdravenia, má srdce pre zlomených, chvály a uctievanie. Rada tvorí a učí sa novým veciam. Aj taká je laická misionárka Janka Brnová.

Aké je tvoje zázemie? Z akej rodiny pochádzaš?

Pochádzam z kresťanskej rodiny. Vieru som dostala ako dar od rodičov, od starých rodičov a širšej rodiny. Som za to veľmi vďačná. Moja babka bola jednoduchá žena, ktorá veľa nerozprávala. Iba pracovala a modlila sa ruženec. Raz som jej ako malá povedala, že sa nemusí toľko modliť. Ona sa zasmiala a povedala, že musí, že má šesť detí a modlí sa za každé jeden ruženec. Určite mi mnohé vymodlila.

 

Bola si teda veriaca od malička…

Áno, moja detská viera bola pekná a silná. Mali sme v rodine rehoľnú sestru, ktorej sa darilo zásobovať rodinu knihami napriek komunizmu, v ktorom som vyrastala. Ja som veľmi rada spievala už od malička a asi hneď od prvej triedy som začala spievať v kostole. Spievala som duchovné piesne a žalmy, vtedy netušiac, že je to Biblia, Božie slovo, ktoré bežne dostupné nebolo. Veľmi hlboko sa mi mnohé žalmy vryli do srdca, a myslím, že v budúcnosti zohrali svoju úlohu na mojej záchrane. Bolo to teda dobré až do puberty.

 

Čo sa stalo počas puberty?

V puberte som sa stratila… Ale Boh si ma nedal. (úsmev). Mala som dvadsaťdva rokov, keď som sa ocitla v situácii, kedy som už ďalej nevidela zmysel života, kedy som nevidela východiská z boľavých vzťahov a už som ďalej nechcela žiť. Bola som rozhodnutá. A práve v tomto stave som sa dostala na pútnické miesto v Litmanovej. Tu som zažila moment dotyku lásky a pozvania. Tu som zažila veľmi silnú a živú vnútornú skúsenosť, že Panna Mária je aj moja mama. Mama – rozmer, ktorý som veľmi nepoznala. Zrazu som vedela, že som milovaná taká, aká som. V tej istej chvíli som prežila aj svoju hriešnosť. Dovtedy som videla iba to, kto všetko mi ublížil, ale v tej chvíli som videla jasne aj môj podiel viny. V tej chvíli som tiež vedela, že mám odpustiť a ísť na spoveď. Od tohto momentu sa mnohé začalo meniť. Zrazu mi prirodzene odišli zo života nejakí ľudia a prišli noví, ktorí mi prinášali úplne iné prostredia a hodnoty. Asi polroka od skúsenosti, že Mária je aj moja mama, som prežila novú, veľmi živú skúsenosť. Že Ježiš je naozaj živý. Ja som dovtedy vedela všetky tie pravdy o ňom, že za nás zomrel a vstal z mŕtvych, a že žije… ale bola to pre mňa mŕtva správa, v podstate bol mŕtvy, iba historická osobnosť. A zrazu to bolo také jasné! On žije! Je tu pre mňa. Jeho obeta na kríži bola konkrétna, za mňa, nielen za ľudstvo…! Mohla som prežívať jeho lásku voči mne. Bolo to obdobie, kedy som asi tri roky oplakávala svoje hriechy a zároveň bola prešťastná.

 

 

UČENÍCKA MISIJNÁ ŠKOLA BOLA VEĽKÉ DOBRODRUŽSTVO

Dvadsať rokov si súčasťou medzinárodného dobrovoľníckeho hnutia kresťanov  Mládež s misiou (YWAM). Ako si do neho dostala?

V mojej mladosti na Slovensku veľa duchovnej stravy nebolo. Boli sme dosť vyhladovaní. Nemali sme pastierov, učiteľov. Alebo teda mali, ale aj oni sa ešte učili. Zároveň to bolo obdobie mnohých konverzií. Duch Svätý vial a vylieval svoju milosť a zapaľoval mnohých pre Ježiša. Zo začiatku po páde komunizmu na Slovensko prichádzal vyučovať najmä minorita páter Elias Vella a priniesol nám veľa duchovného bohatstva a nových vhľadov, cesty uzdravenia. Napriek všetkému dobrému, čo priniesol, som si však vravela: „Dobre, ale ako má toto všetko vyzerať prakticky? Ja nechcem byť rehoľníčkou. Chcem sa vydať, mať rodinu a vedieť žiť svoju vieru vo svete.“ O nejaký čas na to prišli do Bratislavy ponúknuť duchovnú formáciu „JAS program” ľudia z Rakúska, z laických rakúskych komunít. Boli to ľudia najmä z komunity Umkehr zum Herrn a tiež z YWAM Rakúsko. To bolo teda moje prvé stretnutie s YWAM, aj keď to som si uvedomila až spätne. Mňa vtedy vôbec nezaujímalo, odkiaľ tí ľudia sú, ale čo prinášali.

 

A čo teda prinášali?

Vyučovali nás laici, plní Ducha Svätého, manželské páry a rodiny. Bolo to pre mňa veľmi obohacujúce a prínosné. Ich svedectvo života a viery vo svete bolo pre mňa veľmi príťažlivé. Témy vyučovaní boli veľmi praktické, zrozumiteľné pre život, vychádzajúce zo svedectva života. Bolo pre mňa tiež veľmi oslovujúce, že nám slúžili  katolíci a protestanti spolu. To ma veľmi povzbudzovalo, že sa to dá. Aj ja som v tom čase mala takú mini skúsenosť, že sa to dá v službe deťom v „diagnosťáku“, kde sme chodievali tiež katolíci i protestanti. V tom čase som toto svedectvo veľmi potrebovala k povzbudeniu.

Čo sa týka YWAMu, najprv ma Pán Boh zavolal na DTS školu. Po nej som ešte rok ostala na misii na rôznych miestach sveta. Keď som sa potom vrátila na Slovensko, mala som pocit, že by som mala zostať v misii – nevrátiť sa do práce, ale slúžiť naplno v rámci YWAMu.

 

Spomenula si DTS školu. O čo v nej presne ide a čo všetko obsahuje?

DTS je skratka anglického Discipleship Training School, teda učenícka misijná škola a skladá sa z dvoch trojmesačných častí. Účastník najprv absolvuje časť, v ktorej prijíma vyučovania a s Božou milosťou pracuje na svojom vnútornom obrátení, charaktere a necháva sa premieňať Božími dotykmi. Moja škola bola v Holandsku, v malom mestečku na juhu, v Helmonde. Druhá časť DTS je samotná misia. Ja som bola vyše mesiaca na misii v Suriname, čo je na severe Južnej Ameriky, a potom mesiac v Čechách a zvyšok v Holandsku.

Stretli sme sa tam 12 študentov a spolu so „staffom“ sme tam boli ľudia z dvanástich národov, naozaj z celého sveta, aj z každého kontinentu, okrem Afriky. Čiže už samotná rozmanitosť národov a rôzne prežívaná duchovná spiritualita, ktorá bola napriek tomu v jednote, prinášali veľa bohatstva.

 

Táto učenícka misijná škola teda trvá pol roka. Nie je to na učeníctvo a zároveň misiu primálo?

V istom zmysle určite áno. Napriek tomu to bol pre mňa veľmi intenzívny čas po každej stránke. Dodnes mám dojem, že som si tam prežila päť rokov života. Bolo to od začiatku také dobrodružstvo s Bohom… To, ako to celé zinscenoval, načasoval, umožnil, umiestnil… Je mi dodnes jasné, že ja by som si to sama zo svojho chcenia nevybrala, ani nevedela zariadiť, že to bolo Jeho pozvanie all inclusive… To mi potom pomáhalo v krízach počas školy, lebo aj také bolo. A – samozrejme – veľmi veľa som sa tam naučila.

 

Čo presne?

Najmä o sebe. O svojich hraniciach. Aj o svojich nehraniciach… O Bohu a jeho mnohorako vyjadrenej láske k nám… o Cirkvi. O svojich vzťahoch. O príčinách svojich problémov. Naučila som sa viac milovať a porozumieť Božiemu slovu, viac ho objavovať v Duchu Svätom, viac vedieť prijať uzdravenie od Pána, viac vedieť počúvať Boží hlas a vedieť ho rozlišovať, prihovárať sa, učila som sa vnímať potreby ostatných. Učila som sa dôverovať Bohu v situáciách, kedy nemáš prístup k svojim zvyčajným zdrojom. Učila som sa zakúšať a neminúť jeho prozreteľnú starostlivosť každého dňa. Vzácne boli týždenné vyučovania misionárov vždy na inú tému. Najradšej sa učím zo svedectiev a pre mňa sú vzácne tie, kedy ťa učiteľ pustí do zlyhaní a pádov a kedy ti cez to ukáže, ako z toho von. Ako sa vlastne Pán môže osláviť v našich slabostiach… A takého bolo dosť. Misia ma tiež naučila, že keď Pán Boh niekoho pošle, on aj zabezpečí. O akékoľvek zdroje sa netreba obávať. To, čo chce Pán vykonať, vykoná.

 

Na čo z toho obdobia najradšej spomínaš?

Na samotnej misii – už konkrétne v akcii – som zažívala mnoho silných momentov, zázrakov, ale aj Božieho humoru… Napríklad dodnes sa musím smiať, že vznikla situácia v Suriname, kedy som pri jednom stretnutí dostala za úlohu, aby som nacvičila divadlo s asi piatimi mladými mužmi, s mojou v tom čase veľmi slabou angličtinou… Čuduj sa svete mi rozumeli a poslúchali ako na kľúčik… Keby bola možnosť ešte raz to vidieť, na to by som sa rada pozrela… Alebo mi v Čechách, na javisku pri scénke, ktorú sme práve hrali, praskli nohavice na zadku. Spoluhrajúca herečka nechápala, prečo sa neotáčam, ale dohrali sme do konca…

Z tých hlbokých momentov z misie mi najviac zostali v pamäti ľudia z domu chorých s leprou v Suriname, s ktorými a za ktorých sme sa modlili. Mali, samozrejme, pozastavené štádium. Inak by sme sa s nimi nemohli stretnúť. Tam som si vravela „No neviem, kto komu tu dáva“… Dodnes mám týchto ľudí v srdci.

 

DETI MA VEĽA NAUČILI O MNE SAMEJ

Vyštudovala si sociálne právo, no už viac ako pätnásť rokov pracuješ s deťmi. To je trochu odklon od tvojho pôvodného zamerania…

Áno, trinásť rokov som aj robila v pracovnom práve personalistku. To bolo predtým, ako som išla na DTS. Keď som však začala pracovať v misii v rámci YWAMu, vyštudovala som ešte predškolskú pedagogiku a tiež na Teologickej fakulte v Trnave sociálnu prácu so zameraním na rodinu a katolícku teológiu.

Keď som sa vrátila z misií na Slovensko, hľadala som cestu, ako ďalej. Dôležité bolo stretnutie s jednou priateľkou, Agátkou Šoralovou, s ktorou sme sa spoločne modlili za prácu s deťmi. Obe sme vnímali, že nás do nej Pán Boh volá. Nevedeli sme úplne, kde a ako začať. Pán Boh nás naozaj viedol. Každá z nás má svoje kocky mozaiky v tomto príbehu, bez ktorých by sme jedna bez druhej nemali ten úplný obraz. Agátka bola už v tom čase mamina a vnímala viac potreby rodičov a detí v predškolskom veku. Videli sme, že na trhu chýba niečo pre deti medzi materskou škôlkou a materským centrom, aby predškolské deti mohli byť v prostredí, kde by už mali nejaký režim, ale ešte by to nebolo celý deň a každý deň ako v materskej škôlke. Ale deti by už budovali stabilnú sociálnu skupinku s ostatnými deťmi. Zároveň sme veľmi túžili vytvoriť deťom prostredie, kde by mali prístup k Božiemu slovu, kde by prirodzene mohli rásť vo viere, v láske k Bohu i k ľuďom, i k sebe samému. Kde by sme mohli okrem všetkých predškolských aktivít aj pomôcť hľadať a podporiť rozvoj osobnosti a unikátnosti dieťaťa a „pokladov”, ktoré Boh do detí vložil.

 

Tak nejako teda vznikol klub Kľúč k deťom?

Presne. V roku 2005 sme vyskúšali vytvoriť náš pilotný „klubík“ najprv na dva mesiace s deťmi kamarátov okolo nás. Klubík sa páčil deťom i rodičom a my sme sa tešili a stále sa tešíme priazni, že môžeme zasievať Božie slovo deťom. Cieľovou skupinou sú deti od štyroch do šiestich rokov a zvyčajne je v stabilnej skupinke pätnásť detí. Klubík je teda podporná výchovná aktivita pre rodinu. Prirodzene takto vzniká komunita rodín a prostredie, kde si rodiny môžu navzájom pomôcť a podporiť sa. Skvelé je, že postupne sme „nakazili” aj ďalších, a tak klubíky vznikli na mnohých ďalších miestach nielen v Bratislave, ale aj inde na Slovensku.

 

Čo je pre teba pri práci s deťmi najväčšia výzva?

Po celé tie roky je pre mňa najväčšou výzvou to vedomie, že mám pred sebou jedinečné dieťa, veľmi krehký materiál, ktoré môžem buď pozdvihnúť a podporiť k životu, alebo naopak, môžem mu ublížiť. Preto si pýtam každodennú milosť. Potrebujem byť v obraze, s čím sa dnes deti stretávajú. Potrebujem sa im prihovárať tak, aby som im bola zrozumiteľná, prístupná, brala ich vážne. Deti ma veľa naučili o mne samej. Najmä v tomto predškolskom veku veľmi podprahovo vnímajú a vedia rozlíšiť neúprimnosť a len nejakú formu. Ak to na nich skúšam takto, veľmi rýchlo ma skorigujú. Naučila som sa ich brať vážne a počúvať ich.

Potrebujem aj vyžadovať a nastavovať jasné hranice v láskavosti. Učiť ich spoznávať, že oni si vyberajú rozhodnutia, ktoré majú dôsledky. Potrebujem učiť deti vzájomnej úcte voči sebe, ale i okoliu. A to všetko hľadám, akým vhodným spôsobom to urobiť pre tieto konkrétne deti. Keď som pred pár rokmi prvýkrát počula, že deti v materskej škole sa učia len desať percent zo slov učiteľky a deväťdesiat percent z jej osobnosti, preglgla som na prázdno… Je to veľká zodpovednosť. A preto moja výzva je byť si toho vedomá a pracovať na sebe.

 

 

NEVIEM SA HÝBAŤ V „ZAŠNUROVANEJ“ ŠTRUKTÚRE

Čo považuješ za svoje osobné poslanie? Čo ťa napĺňa?

To asi spoznám postupne a snažím sa na to prísť stále viac a viac. Osobne sa nevnímam ako učiteľ, ale viac ako formátor, inšpirátor, pastier. Som skôr kreatívec. Neviem sa veľmi hýbať v „zašnurovanej“ štruktúre. Milujem kreatívne prostredie. Bol čas, kedy som ho viac zažívala v hudbe, v divadle, v šití, tvorení. A keď ho dlhšie nemám, chýba mi. Veľmi rada spomínam na jeden misijný projekt, kde sme boli tiež medzinárodná komunita tvorivých ľudí a vytvorili sme multimediálne evanjelizačné vystúpenie na naozaj profesionálnej úrovni, s ktorým sme potom chodili do mnohých miest Holandska. Predstavenie bolo vyrobené pri príležitosti vstupu putovného kríža Svetových dní mládeže so Svätým Otcom, ktorý práve putoval po Holandsku. Ja som v tomto projekte navrhla kostýmy a časť scény. Tiež som si užívala v predstavení tvorbu hudby a spev, výrobu kulís, keď som mala čas. Bola to aj poriadna výzva, ale v niečom som mohla naplno dýchať v tom, kým som. Preto sa niekedy pýtam, či som naozaj na svojom mieste. Ale všetky svoje dary využívam v práci s deťmi a v misii. Okrem toho myslím, že mám srdce pre zlomených. Aj preto slúžim ľuďom aj v službe vnútorného uzdravenia, aby sme si viac vedeli prevziať záchranu, ktorú máme v Ježišovi.

 

Bývaš a žiješ sama. Necítiš sa niekedy osamelá?

Som skôr introvert, takže samota mi niekedy aj vyhovuje. A mám priateľov a rodinu, s ktorými trávim čas. Venujem sa aj svojim záujmom a tvorivým aktivitám.

 

Ako rada relaxuješ? Čo ti pomáha dobiť baterky?

Mám rada veľa vecí. Mnohé som už spomínala. Rada tvorím, šijem, háčkujem, štrikujem, maľujem, spievam, trošku hrám na gitare. Rada čítam, rada sa učím. Teraz sa učím hebrejčinu. A tiež ikonopisectvo. Mám veľmi rada prírodu, bicykel. Rada aj varím a pečiem, najmä keď je pre koho (úsmev).

 

Ktoré sny, ktoré si snívala, sa ti už splnili?

Myslím, že misia v Suriname bola pre mňa naplnením mnohých snov. Aj tých detských. Byť v krajine Indiánov, napríklad. (úsmev) Zažiť si dobrodružstvo s Bohom v každom dni a vidieť jeho nadprirodzené dotyky. Je dobré sa k tomu vracať, v tej každodennosti si to nie vždy tak naplno uvedomujem, aj keď sa to deje stále. Aj ten tvorivý misijný projekt, ktorý som spomínala, je jeden z naplnených snov.

 

Máš nejaké, ktoré by si ešte chcela uskutočniť?

Z tých nenaplnených, ktoré môžem zdieľať, je túžba, aby sme urobili muzikál s našimi mladými z King´s Kids (program pre deti a tínedžerov v rámci YWAMu, pozn. redaktorky). A tiež túžim, aby vzniklo miesto – kaviarnička „tvorivcov“, kde by boli spontánne večery s predstavením tvorby, s rozhovormi, s hudbou. Tak uvidíme. (úsmev)