Tí, ktorí si lásku najmenej zaslúžia, ju najviac potrebujú

Je veľmi neskoro, ale mama nespí. Nemôže. Jej najmladší syn nie je doma. Len Boh vie, kde je. Nedvíha telefón. Naschvál. Stal sa alergickým na akýkoľvek kontakt s ňou, ak práve nemá výnimočne dobrú náladu.

Ak sa ona odhodlá osloviť ho (áno, musí sa odhodlať osloviť vlastné dieťa), najčastejšia odpoveď je „zmizni“. Každým jej pokusom akoby sa múr medzi nimi zväčšoval. Napriek tomu každým pokusom a odmietnutím jej láska k nemu rastie. Prestane sa niekedy snažiť? Nikdy. Prestane ho niekedy milovať? Nikdy. Prestane sa niekedy preňho trápiť? Raz, keď bude jej chlapček konečne späť, v bezpečí Otcovho náručia. Ostáva jej len veriť v spoľahlivú ochrannú ruku Božej Matky, ktorej ho zverila, keď pochopila, že svojimi silami už nedokáže zmeniť nič.

Kde urobila chybu? Ako to, že jej dieťa si nie je vedomé jej nekonečnej lásky? Nemôže si pomôcť, zožiera to jej veľké horúce milujúce srdce. Ale nie len jej. Aj ja to vidím. Aj ja som žena a aj moje srdce je srdcom matky, pretože na to som bola ako žena stvorená. Neskutočne ma to rozčuľuje. Bolí ma to aj za ňu. Každú takúto situáciu prehĺtam ako ostrý klinec. Prirodzená reakcia človeka je, že dostane chuť chytiť dotyčného za ramená a vytriasť z neho všetku tú aroganciu, nevďačnosť, urážky a bezohľadnosť. A práve toto, však, vôbec nepomáha alebo to dokonca situáciu ešte zhoršuje.

 

 

Mamino srdce ma naučilo milovať, ako miluje matka.  Hoci vie milovať všetky svoje deti rovnako, predsa jej srdce akosi viac lipne práve k tomuto jednému. Matka vie, že toto jej dieťa kričí po láske, ktorú nedostalo. Možno ho v živote stretlo viac nespravodlivosti, ako iné deti. Možno lásku nevie prijať v podobe, v akej mu bola ponúkaná. Pravdepodobne si nikto nikdy nedal námahu ho vypočuť a teraz je na počúvanie neskoro. Nemá už totiž chuť nikomu nič vysvetľovať. Je to trápne. Alebo predsa?

Dôvera, to je zázračná vec. Jej hodnota je vo vzťahu neoceniteľná. Lenže, ak nedôverujeme od začiatku, dostávame sa do bludného kruhu. Človek, ktorému nikto nedôveruje, nemá dôvod správať sa dôveryhodne. Aj tak ho všetci majú za klamára. To, čo potrebuje od nás, svojich blízkych, je dôvera, akú má Boh k nám. Verí nám? Očividne. Každý deň dostaneme novú šancu niečo skúsiť a niečo pokaziť. A my toho teda kazíme poriadne.

Dokonca mnohokrát žijeme bez pomyslenia, že tú šancu sme vôbec nemuseli dostať, teda ju nevyužijeme a už vôbec za ňu neďakujeme. Skončí niekedy táto jeho dôvera k nám? Nikdy. Boh nám stále dáva dôvod milovať ho, lebo sa pri ňom môžeme cítiť hodní dôvery. A to aj vtedy, ak z tisícich príležitostí využijeme len jedinú. A to už je niečo, mať dôveru Boha!

 

Dôvera otvára srdce pre lásku

 

To isté sme pozvané robiť aj my – dôverovať, niekedy aj naslepo, ako Boh, keď nám dal slobodnú vôľu. Nepoužíva násilie ani citové vydieranie, iba čaká. Tak aj my čakajme a dôverujme, lebo cesta z toho bludného kruhu je veľmi ťažká. My nedôverujeme, lebo nám náš blízky nedal na to dôvod, a on bez toho zase nemá motiváciu dokázať nám, že je hoden dôvery. Cíti sa neschopný, lebo sa od neho nič nečaká, ale každý vo svojom srdci túži dokázať, že JE HODEN, že je schopný veľkých vecí. Ak s nami nikto neráta, ak sme dopredu odsúdení ako neschopní, utekáme tam, kde nás niekto ocení. Je úplne jedno, že to nie sú naše idoly. U mladých ľudí je to často partia – násťroční rovesníci.

 

 

Cítia sa spolu dobre. Na narodeniny si poprajú hlavne veľa sexu a alkoholu a sú spokojní, lebo tento bezstarostný život im vyhovuje. Prídu ale domov a mama sa večne stará, trápi sa, zakazuje, pýta sa, nedôveruje. A pritom vôbec nevidia alebo nechcú vidieť, že sami nespočetnekrát jej dôveru zradili. A múr sa zväčšuje a zväčšuje, a komunikácia sa obmedzuje na jediné otrávené „zmizni“, ktoré by sa dalo preložiť ako: „Mami, chcel som pre teba niečo znamenať, prečo si mi nedala šancu? Už ti neverím.“ Ani sám o tom nevie. Nevie, že hľadá lásku, ktorú má pred sebou ako na dlani. Nie je totiž v podobe, akú si predstavoval. Mama mu nestihla ukázať, ako naozajstná láska vyzerá, tak si vytvoril vlastnú, momentálne príjemnú a vyhovujúcu predstavu.

Mama bezmocne plače a odovzdáva deti do rúk Všemohúceho. On jediný je schopný uzdraviť srdce poznačené ľudskou slabosťou. On dokáže naučiť srdce milovať, ale aj prijímať lásku, ktorá je pravá a nekonečná a nie je len naplnením najzákladnejších ľudských potrieb a pudov. On je schopný naučiť nás slepej dôvere k blížnemu, ktorá otvára srdce pre lásku.