Kto je muž z Turínskeho plátna?
O autentickosti plátna, do ktorého bolo údajne zavinuté Ježišovo telo pri vložení do hrobu, sa vedú siahodlhé diskusie a neprestáva byť záhadou pre veriacich i neveriacich. Čo všetko môžeme vyčítať o človeku, ktorý bol doň zavinutý?
Hneď na začiatku musím sklamať všetkých tých, ktorí očakávajú, že sa v tomto článku dozvedia, či je Turínske plátno naozaj relikvia Ježiša Krista. S istotou to povedať nevieme a zrejme ani dlho nebudeme vedieť. To však neznamená, že nám plátno nemôže nič povedať. Je veľmi veľa pozoruhodných vecí, ktoré môžu vzbudiť vierohodnosť tvrdenia, že na plátne pozorujeme obraz Kristovho tela. Nechcem však vnášať svoje vlastné názory, ale len predstaviť zopár faktov, ktoré o plátne odhalili múdrejší odomňa. Fakty, s ktorými sa podelím, som sa dozvedel najmä vďaka výstave kópie Turínskeho plátna pri Sanktuáriu svätého Jána Pavla II. v Łagiewnikach v Krakove (ktorú všetkým vrúcne odporúčam) a počas série prednášok na túto tému odborníkov nielen z Turína 21. októbra 2017 na tom istom mieste.
VŠEOBECNÉ ÚDAJE O PLÁTNE
Ide o ľanové plátno dlhé okolo 4,4 metra a široké okolo 1,1 metra, hrúbka je menej ako 1 milimeter a váži približne 1,2 kilogramu. Už dĺžka plátna naznačuje, že telo človeka ním nebolo len prikryté, ale aj podložené. Ovíjalo telo od piet cez chrbát, hlavu, hrudník až po palce na nohách.
Na plátne je obraz zadnej a prednej časti tela dospelého muža, ktorý bol umučený najukrutnejším možným spôsobom – ukrižovaním.
Už na prvý pohľad je viditeľných niekoľko znakov rôzneho pôvodu. Pozdĺž plátna vidíme dve tmavé čiary, ktoré sú na niekoľkých miestach predelené akoby trojuholníkovými dierami. Tieto znaky vznikli ako dôsledok požiaru. Od roku 1464 bolo toto plátno prechovávané v striebornej skrinke v kaplnke v Chambéry vo Francúzsku. V roku 1532 v kaplnke vypukol požiar, ktorý spôsobil, že skrinka sa začala topiť a striebro kvapkalo na plátno. Prepálilo tak diery, ktoré vidíme (nakoľko bolo poskladané, diery sú symetrické) a tiež obhorel kraj plátna, čo spôsobilo tmavé čiary. Neskôr plátno opravili sestry klarisky v Chambéry.
Ďalšími znakmi sú škvrny po špinavej vode, ktoré zrejme vznikli počas tohto požiaru, keď sa snažili plátno a skrinku uhasiť.
V neposlednom rade sú to škvrny spôsobené zaschnutou krvou na plátne. Ide o miesta na chodidlách, chrbtoch dlaní, predlaktiach, hrudníku na pravom boku tela, po bokoch chrbta a na temene hlavy z prednej, no najmä zadnej časti. Krv je podľa vedcov skupiny AB. Jej sfarbenie je však nezvykle červené. Vieme, že po smrti krv zhnedne. Avšak podľa vedcov môže zostať krv červeného sfarbenia u človeka, ktorý prekonal šok. Srdce pumpuje rýchlejšie, krv prenáša málo kyslíka a červené krvinky začínajú praskať, čo spôsobuje, že vypúšťajú červené farbivo a krv zostáva červená. Viditeľným prejavom môže byť aj takzvané „potenie krvi“ (ktoré mal podľa evanjelií prežívať Ježiš v Getsemanskej záhrade).
Čo sa týka obrazu tela umučeného muža, nie je spôsobený krvou. Ohľadom pôvodu tohto obrazu nastali v histórii už rôzne špekulácie. Niektorí tvrdili, že obraz vznikol po kontakte plátna s masťami a olejmi, ktorými bolo telo pomazané. Avšak v takom prípade by jednoznačne nevznikol symetrický obraz tela, niektoré miesta by boli rozmazané a najmä by boli odbité na plátne aj záhyby tela – čo očividne nie sú. Druhou verziou bol pot. Počas histórie sa však plátna dotýkalo množstvo ľudí a po nikom z nich na plátne nezostal ani otlačok spôsobený jeho potom. Niektorí tvrdli, že obraz vznikol ako dôsledok rozkladu tela. Po rozklade tela ale niet na plátne ani stopy a navyše, telo by sa určite nerozložilo tak symetricky, aby nám zachovalo ucelený obraz. Napokon existujú názory, ktoré tvrdia, že obraz vytvorili rôznymi spôsobmi umelci či ľudia, ktorí chceli na plátne zarobiť. Namaľovali obraz hrdzou či špeciálnou farbou, alebo ho dokonca chemicky vypálili.
Žiaľ, všetky tieto tvrdenia stroskotali po mikroskopickom preskúmaní plátna. Zistilo sa totiž, že zafarbenie obklopuje na daných miestach celé vlákno a hrúbka tohto zafarbenia je porovnateľná s asi jednou päťstotinou hrúbky ľudského vlasu. Takého maliara by sme mohli nazvať maximálnym minimalistom. Tento obraz teda nemôže byť ani namaľovaný a určite nevznikol žiadnou ľudskou technikou, najmä keď vieme, že plátno nevzniklo v dvadsiatom prvom storočí.
AKÝ JE TEDA ZDROJ TOHTO OBRAZU?
Dodnes vedci nie sú schopní dať vyčerpávajúcu odpoveď na túto otázku. Treba však spomenúť ešte jeden dôležitý fakt. Keď 25. mája 1898 amatérsky fotograf Secondo Pia urobil negatívnu fotku Turínskeho plátna, zistil, že obraz na fotografii je pozitívom. Inak povedané, to, čo vidíme na plátne voľným okom, je vlastne fotografický negatív. Z toho dôvodu niektorí prichádzajú k záveru, že obraz vyvolal nám zatiaľ neznámy druh svetla, ktorý však v takom prípade musel vyžarovať zvnútra plátna a nie zvonka. Veriacemu človeku len ťažko nepríde na um scéna z vrchu Tábor, kedy Ježišovi „tvár zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17, 2). Mohlo to byť svetlo prítomné pri zmŕtvychvstaní? To veda nikdy neodkryje…
LEN KRÁTKO Z HISTÓRIE…
Hoci samotná história plátna je veľmi zaujímavá, nechcem jej venovať priveľa miesta. V roku 1349 sa zjavilo plátno v Lyone (Francúzsko), kde sa neskôr začalo aj verejne uctievať. Manželka vtedajšieho vlastníka plátna bola prapravnučkou Otta de la Roche, rytiera, ktorý sa zúčastnil vyplienenia Konštantínopolu v roku 1204 počas štvrtej križiackej výpravy, kde sa plátno mohlo nachádzať po tom, čo sem bolo privezené z Edessy. Mlčanie ohľadom plátna môže vysvetliť fakt, že za vyplienenie Konštantínopolu vtedajší pápež vyhlásil všetkým plieniteľom exkomunikáciu, a tak verejné vystavenie alebo predaj v tomto období neprichádzali do úvahy. Z Lyonu bolo prenesené do spomínanej kaplnky v Chambéry a neskôr v roku 1578 (v spojitosti so svätým Karolom Boromejským, ktorý veril, že ide o pravé pohrebné plátno Ježiša Krista) do Turína. Odtiaľ jeho názov – „Turínske“. Peľové čiastočky na plátne potvrdzujú túto históriu. Pochádzajú totiž zo Svätej zeme, Francúzska a Talianska.
POROVNANIE OBRAZU NA PLÁTNE S TEXTAMI EVANJELIÍ
Poďme však k jadru veci. Čo všetko môžeme nájsť na plátne? Má to nejakú súvislosť s evanjeliom?
Na čele je viditeľná krvavá škvrna v tvare otočeného čísla 3. Mnohí ju považujú za otlačok krvavých vlasov. V skutočnosti však šlo o prameň krvi, ktorý vytiekol zrejme po vytiahnutí zabodnutého tŕňa z tŕňovej koruny. Len pre zaujímavosť, svätá Rita nosila v strede čela (práve na tomto mieste) zabodnutý tŕň ako znak Kristovho umučenia.
Ďalej môžeme vidieť, že muž mal značne spuchnutú tvár. Príčinou bola dehydratácia a zrejme silné udieranie a bitie po tvári. Spomeňme si na evanjeliové slová: „Potom mu pľuli do tváre a bili ho päsťami, iní ho zauškovali.“ (Mt 26,67, porov. Mk 14, 65) Pričom slovo „zauškovali“ (akokoľvek jemne, ba až úsmevne znie) vyjadruje úder chrbtovou stranou ruky. Vidíme tiež zlomený nos, čo spôsobil úder tvrdšieho podlhovastého predmetu. Vysvetlením by mohla byť scéna po bičovaní: „Bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu.“ (Mk 15, 19) Keď som počul správu o zlomenom nose, prišiel mi na um citát: „Kosť mu nebude zlomená.“ (Jn 19, 36) No uvedomil som si, že túto časť nosa netvorí kosť ale chrupavka.
Zadná časť tváre nám odkrýva fakt, že umučený musel niesť na hlave tŕňovú korunu, ktorá mala tvar helmy. „Odeli ho do purpurového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a založili mu ju na hlavu.“ Mk 15, 17 Ako to spojiť s našou predstavou tŕňovej koruny ako venca? Vysvetlením by mohla byť tradícia, ktorá tvrdí, že tŕňovú korunu preniesli do Konštantínopolu, odkiaľ rozposielali kúsky tŕňov ako relikvie do celého (minimálne východného) sveta. Rozobrali ju až natoľko, že zostal iba veniec. Keď potom túto relikviu preniesli do Paríža, boli vyrábané jej kópie a podľa tohto vzoru bola aj maľovaná na obrazoch. Preto sa nám zachoval tvar venca a nie helmy (o ktorom píšu dokonca aj cirkevní otcovia a starovekí pútnici do Jeruzalema). Samotný výraz zo Svätého písma, ktorý prekladáme „koruna“, tiež nemusí znamenať veniec. V každom prípade, tŕňová koruna spôsobovala ukrutnú bolesť, nakoľko tŕne sa vtláčali hlboko do hlavy, čo dokazuje fakt, že krv pochádzala aj z vnútorných tepien hlavy.
Keď pozorujeme zadnú časť tela, nejednému z nás prejde mráz po chrbte. Vidíme jasné znaky po bičovaní, ktoré však nespôsobovali najmä otvorené rany, ale skôr vnútorné podliatiny. „Vtedy im prepustil Barabáša. Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.“ (Mt 27, 26; porov. Mk 15, 15; porov. Jn 19, 1) Odborníci napočítali dokopy viac ako stodvadsať rán po bičovaní, čo by znamenalo dokopy okolo šesťdesiat úderov. Taký vysoký počet svedčí o tom, že bičovaný bol považovaný za veľkého zločinca.
Často totiž dospelý muž nevydržal ani tridsať. Väčšina úderov je robená z ľavej strany od ramien až po lýtka. Sú však viditeľné aj rany, ktoré boli vykonané z pravej strany. Mohlo ísť o rany bičom, ktoré poháňali odsúdeného počas nesenia kríža, keď už nevládal ísť. Na lopatkách sú viditeľné obdĺžnikové podliatiny a odreniny spôsobené nesením veľmi ťažkého bremena. „Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota.“ (Jn 19, 17) Mohlo ísť o priečne rameno kríža nesené raz na jednej, raz na druhej strane, alebo o celý kríž. Počas nesenia tohto bremena zrejme prišlo k ešte jednému zraneniu, ktoré nám odhaľujú zničené, priam zmliaždené kolená, pričom jedno z nich bolo zrejme vykĺbené.
Znamenalo by to, že takýto človek nebol schopný kráčať ďalej, iba ak s obrovskými bolesťami, no určite neschopný niesť ďalej bremeno kríža. Spomeňme si na slová: „Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom.“ (Lk 23, 26) Nemôžeme si namýšľať, že sa rímski vojaci natoľko zľutovali nad trpiacim Ježišom, že prinútili niekoho pomôcť mu, a už vôbec nie, aby sa tento človek sám ponúkol (pretože mu hrozil ten istý trest). Znamená to, že Ježiš jednoducho nemohol ísť ďalej, ale vojaci museli splniť rozkaz a nemohli ho nechať umrieť po ceste. To, že Šimon nesie kríž „za Ježišom“, by mohlo znamenať, že Ježiš sám nijako nemohol uniesť bremeno. Tým sa dostávame k ukrižovaniu.
Keď sa zahľadíme na rany po klincoch na rukách, zistíme, že boli prebité v oblasti zápästia. Ak by totiž chceli človeka pribiť cez dlane, jeho koža by neudržala váhu tela a telo by jednoducho z kríža po niekoľkých minútach spadlo. Avšak v zápästí sa nachádza bod medzi jednotlivými kosťami, na ktorom je ruka schopná udržať viac ako sto kilogramov váhy. Avšak týmto bodom prechádza tiež hlavný nerv vedúci do ruky. Prebitie tohto miesta teda spôsobí úplnú paralýzu dlane a stiahnutie palca dovnútra. Preto na plátne vidíme iba štyri prsty – palec je schovaný v dlani. Netreba zrejme zdôrazňovať, že takéto pribite spôsobilo zrejme najväčšiu bolesť zo všetkých. Inak by však telo nebolo schopné visieť dlhé hodiny.
Pramene krvi na rukách stekajú viacerými smermi. Ukazuje to na fakt, že zomierajúci na kríži nemohol zostať v jednej polohe (lebo by sa udusil), ale musel sa občas podvihnúť, aby sa mohol nadýchnuť. Tiež to bola jediná možnosť, ako mohol niečo povedať. Aj pre tento fakt máme z kríža z Ježišových úst zaznamenaných „len“ sedem slov. Samozrejme, toto podvihnutie spôsobovalo len ďalšie bolesti. Práve preto, ak chceli rýchlo ukončiť život zomierajúceho na kríži (čo bola inak smrť trvajúca niekoľko hodín, ba aj dní), polámali mu nohy, aby sa nemohol nadvihnúť, čo spôsobilo udusenie.
Muž z Turínskeho plátna však nohy zlámané nemal. Mohlo by to znamenať, že na kríži visel dlhé hodiny, možno dni. Avšak je tu jeden fakt, ktorý dáva náznak, že tomu tak nebolo. Nohy odsúdeného boli prebité jedným klincom naraz bez akýchkoľvek podpier. Ukrižovanie bez podpery sa dialo iba v prípade, že sa vojaci ponáhľali a chceli, aby odsúdenec čím skôr zomrel. Pre porovnanie môžeme spomenúť verše evanjelia: „Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali.“ (Jn 19, 31-33)
Na chrbte môžeme pozorovať krvavé škvrny, smerujúce od bokov k chrbtici. Sú stopami krvi, vytekajúcej z krvácajúceho boku pravej prednej časti tela počas skladania tela mŕtveho muža z kríža.
Čo sa týka samotného krvácajúceho boku – ide o ranu o veľkosti minimálne šesť centimetrov širokej a pätnásť centimetrov dlhej. Táto rana mohla byť spôsobená úderom kopije alebo iného ostrého predmetu spod stôp kríža, pod ktorým úderník stál. Je zaujímavé, že na plátne je škvrna na pravej strane, čo znamená pravý bok tela, a teda úder kopijou zľava. Prečo keď chcel stotník prebiť srdce, udieral zľava, keď poloha srdca je skôr na ľavej strane tela?
Vojaci nosievali v pravej ruke kopiju a v ľavej dlhý štít, ktorým sa chránili pred priamym zásahom do srdca, ktorý by spôsobil smrť. Preto sa rímski vojaci dôkladne učili zasiahnuť súpera z ľavej strany (teda do pravého boku) medzi rebrá tak, aby zasiahli srdce. Je zaujímavé, že Krista na kríži vždy zobrazujeme s prebodnutým pravým bokom, hoci logickejší by bol ľavý bok. Po dôkladnej analýze tejto krvi sa zistili na plátne aj stopy žltkastej plazmy. Krv sa totiž skladá z hustej a vodovej zložky. Počas života krv prúdi v tele a tieto zložky sú premiešané. Po smrti sa však hustá, červená zložka začne ukladať na dno (nakoľko je hustejšia), zatiaľ čo tekutá, žltkastá, takmer priesvitná zložka zostáva na povrchu. Takže krv z boku vytiekla niekoľko minút po smrti ukrižovaného, pretože jednotlivé zložky sú už oddelené. Tekutá zložka krvi je podobná vode, zatiaľ čo hustá zložka je často považovaná za samotnú krv (hoci je len jej časťou). Vysvetlilo by to aj Jánove slová: „Ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda.“ (Jn 19, 34)
Napokon sa nakrátko dotknime pochovania nášho Odsúdenca. Keďže telo bolo podľa obrazu už tuhé, ale ešte stále nebola zaschnutá všetka krv, musel byť v plátno zavinutý približne dve hodiny po smrti. Zároveň treba dodať, že plátno sa po kontakte s vlhkou krvou určite „prilepilo“ o telo. Avšak pri oddeľovaní plátna od tela sa plátno nenarušilo, čo mohla spôsobiť vlhkosť hrobu, avšak nie skôr ako po dvadsiatich štyroch hodinách. Nakoľko však na plátne nie sú žiadne stopy po rozklade tela, nemohlo prísť k oddeleniu plátna od tela neskôr ako do štyridsať hodín.
Teda telo tohto ukrižovaného muža bolo v plátne zavinuté od dvadsaťštyri do štyridsať hodín. Skúsme si vypočítať, koľko hodín bolo podľa evanjelií v hrobe telo Ježiša. Vieme, že zomrel v piatok okolo tretej hodiny poobede. Kým sňali telo, umyli ho a vypýtali od Piláta povolenie ho pochovať, mohli prejsť asi dve hodiny. Ježiša teda pochovali okolo piatej – šiestej hodiny. Podľa správ z evanjelií celú sobotu Kristovo telo strávilo v hrobe a až v prvý deň týždňa, po ukončení sabatu, prichádza Mária ešte za tmy k hrobu, v ktorom sa telo už nenachádza. Povedzme, že bolo najneskôr šesť hodín ráno. Znamenalo by to, že Kristovo telo ležalo v hrobe približne tridsaťšesť hodín, čo by súhlasilo s údajmi vyčítanými z plátna.
Je mnoho iných zaujímavostí, ktoré môžeme z plátna vyčítať a ktoré odborníci spájajú s Kristom. Nemám však v úmysle priblížiť ich všetky – tento článok nemá byť článkom vedeckým. Ako som už na začiatku napísal, nechcem tiež nikoho presviedčať o autentickosti Kristovho pohrebného plátna. Najdôležitejšie totiž nie je, či plátno skutočne ovíjalo Kristovo telo, alebo telo iného nešťastníka. Najdôležitejší je fakt obrovskej muky nášho Pána Ježiša Krista, ktorý tak prejavil nekonečnú lásku Boha k nám všetkým, ku každému osobne.
Nepýtajme sa teda: „Je to plátno naozaj relikviou po Ježišovi?“ ale: „Naozaj bol Ježiš ochotný toto všetko pre mňa vytrpieť?“ Môžeme tak pochopiť slová svätého Jána Pavla II., ktoré povedal 24. mája 1998 pri príhovore v turínskej katedrále: „Plátno je výzvou pre rozum. Od každého človeka, a osobitne od vzdelaného, vyžaduje predovšetkým námahu, ktorá mu umožní prijať s pokorou hlboké posolstvo, ktoré prehovára k jeho mysli a dotýka sa jeho života. (…) Pre veriaceho človeka je dôležité najmä to, že plátno je zrkadlom evanjelia. Rozjímanie nad Plátnom vedie k vedomiu, že obraz, ktorý je na ňom viditeľný, je tak úzko spätý s tým, čo hovorí evanjelium o utrpení a smrti Ježiša, že každý vnímavý človek sa pri jeho kontemplácii vnútorne rozcíti a rozruší… Ukazuje Ježiša vo chvíli jeho najväčšej slabosti a pripomína nám, že v poníženosti smrti sa ukrýva spása celého sveta. Plátno sa tak stáva povzbudením, aby sme každú skúsenosť, a teda aj skúsenosť utrpenia a krajnej slabosti, prežívali s vierou, že milosrdná láska Boha víťazí nad všetkou chudobou, všetkými obmedzeniami, všetkými pokušeniami zúfalstva…“
Snímky: Turínskeho plátnsaletinirozkvet.webnode.sk, peengel.cz,
1.bp.blogspot.com, 2.bp.blogspot.com