Krížová cesta trpiacich: Zvádzajú boje a spájajú svoje utrpenie s Ježišovým
O svoj pohľad na jednotlivé zastavenia krížovej cesty sa delí štrnásť ľudí, ktorí si vo svojom živote prechádzajú rôznymi druhmi utrpenia – choroba (fyzická či psychická), smrť (životného partnera alebo dieťaťa), samota, bezdetnosť, prenasledovanie za vieru, venovanie sa ženám v prostitúcii či choroba vlastného dieťaťa.
Úvod: Štrnásť životných príbehov a bojov. Ľudia, ktorí sa na svoje utrpenie nepozerajú ako na „konečnú“, ale ako na priestor, v ktorom sa môžu stretnúť s Ježišom. Vykročme na túto krížovú cestu spolu so štrnástimi pútnikmi a poďme spoločne objaviť jednotlivé zastavenia krížovej cesty vo svetle ich vlastných príbehov.
Veronika a Tadeáš Gavalovci: Dcérka s diagnózou nezlučiteľnou so životom
1. zastavenie: Ježiš je odsúdený na smrť
Nad naším bábätkom, Terezkou Matteou, visel ortieľ smrti – diagnóza nezlučiteľná so životom. Lekármi bola odsúdená na smrť veľakrát a chceli jej smrť od začiatku. Ježišu, výrok o tvojom osude tebou nezalomcoval. Ako by mohol Darca života, ktorý je Životom samým, zomrieť? A predsa si zomrel. Zomrel si tú moju „smrť“, zobral si na seba odlúčenie od neba. Nechal si sa odsúdiť a prijal môj hriech spolu s najhorším trestom smrti. Povolal si nás na úzku cestu, na tú krížovú, ktorá sa mala končiť na Golgote. Zdanlivá prehra, zdanlivý koniec. Práve tam, na vrchu „Lebka“, si svojou smrťou definitívne zničil toho, čo mal moc nad smrťou, totiž diabla. Odlúčenie od neba je už minulosť. To, čo si získal, je nekončiaci život v plnosti. Nielen pre seba, ale pre každého z nás. Daroval si nám večný život, ktorý si naša dcéra už vychutnáva. Na začiatku tejto krížovej cesty ti ďakujem, že život neodnímaš, iba ho meníš a dávaš ho v hojnosti. Ty, Pane Ježišu, si z neopísateľnej lásky ku mne vzal moje odsúdenie na seba. Ty, nevinný Baránok, si poslušne prijal smrť, aby sme my mohli žiť večne. Prosíme ťa, Pane, nech je odsúdený na smrť náš hriech, ktorý nás oddeľuje od teba, a nech vstaneme z mŕtvych v každej mŕtvej oblasti.
Darina Ondrušová: Žena bez telesného zraku
2. zastavenie: Ježiš berie kríž na svoje plecia
Zodvihnúť kríž na plecia si vyžaduje silu, lebo je priťažký; odvahu nezobrať nohy na plecia; vieru, že to má zmysel… Utrpenia a životné straty neraz chápeme ako nanútené a definitívne, a ak by sme ich aj chceli prijať, nie sme si celkom istí, ako to urobiť: ako prijať svoje obmedzenia, ktoré sú niekedy prekážkou v bežnom živote, v službe, vo vzťahoch? Ako prijímať podceňovanie, ľútosť či odmietnutia od iných? A… ako prijať, že Boh, dobrý Otec, ktorý môže uzdraviť a zachrániť, neuzdraví, ba možno je skrytý? Hľadím na Ježiša berúceho kríž a ticho si želám: keby som bol, bola ako ty. Pre mňa je ťažké vykročiť s týmto bremenom, ja som len obyčajný človek a niečo také nezvládnem. Je to azda Božie riadenie, no kríž ako niečo samozrejmé prijímajú iba deti. Nepoznajú jeho ťarchu, vnímajú len lásku rodičov. Netrápia sa, čo ich čaká, lebo vedia, že sú milované a majú sa o koho oprieť. Pane Ježišu, Syn Otca, pomáhaj nám byť Božími deťmi zvlášť vo chvíľach, keď na nás doľahnú ťažké kríže – mať dôveru, že žiadne utrpenie nie je také ťažké, aká veľká je tvoja láska k nám.
Jana Krajčíková: Pomoc prichádza aj v samote
3. zastavenie: Ježiš prvýkrát padá pod krížom
Samota. Ježiš, ty si ostal sám na svojej krížovej ceste. Sám si niesol náš kríž, naše bolesti, hriechy i našu bolestnú samotu. Samotu srdca, opustenosť. Zostala som sama medzi štyrmi stenami svojho bytu. Ledva som prešla to najnutnejšie. Sedela som v kresle a premýšľala som, čo teraz, ako to bude. Ako si zadovážiť jesť, ako doniesť krčah vody. Slzy sa mi kotúľali po lícach a dívala som sa na tvoju tvár. Rodina bola blízko, no každý je v práci a má svoje starosti. Ťažký bol pre mňa tento pád. Bol môj prvý. Prvý v samote a bezmocnosti. Ďakujem ti, Bože, že ty si ma neopustil. Stál si pri mne, aj keď som si to neuvedomovala. Myslela som si, že kráčam sama, ale to ty si ma niesol na rukách. Poslal si mi ľudí na pomoc. Ďakujem ti za nich. Poslal si mi mojich rodných a polovicu susedov. Striedali sa, a tak som už nebola sama. Ďakujem ti, Pane, za to, že si mi dal prežiť časť samoty, aby som vedela teraz pochopiť tých, čo ňou trpia. Daj, prosím, každému aspoň jedného človeka, čo mu pomôže v jeho samote.
Jana Motýľová: Manželka muža, ktorému bol v minulosti diagnostikovaný zhubný nádor mozgu
4. zastavenie: Ježiš sa stretáva so svojou matkou
Krik, plač… ticho. Ticho, ktoré pohltilo všetok hluk. Ticho, ktoré preniká do srdca skrz oči milovaného človeka. To ticho, ktoré pomyselne berie na svoje plecia bolesť milovaného a premieňa ju na bolesť svojho srdca. Údel mnohých. Údel, ktorý láme pomyselné sny. Bolesť, ktorá v nás premieňa každý kúsok nášho bytia. Bolesť, ktorá nás vytrháva z hluku tohto sveta a vovádza do ticha našej duše. Hlboko. Tam, kde niet slov. Kde neprenikne povrchnosť pomyselného šťastia tohto sveta. Kde niet pretvárky. Ticho. Tá reč našej duše. Tá sila, ktorá dvíha z prachu zeme a hovorí vstaň. Vstaň a kráčaj ďalej. Som tu s tebou. Aká nevýslovná veľkosť lásky, ktorá bez slov berie bolesť blížneho na svoje plecia a s prebodnutým srdcom kráča s ním. Aká sila, ktorá spája duše v moci lásky. Aká milosť smieť na tejto ceste kráčať spolu. Aká veľká moc, ktorá premieňa bolesť tohto sveta na nástroj vykúpenia. Aká veľká moc, ktorá zomiera v sebe a pre seba za život toho druhého.Moc lásky, ktorou Mária v srdci kráčala krížovú cestu spolu s Ježišom. Tá moc lásky, ktorou v srdci kráčame krížovú cestu so svojimi blížnymi.
Morees Gaggi: Zažil prenasledovanie Islamským štátom
5. zastavenie: Šimon z Cyrény pomáha Ježišovi niesť kríž
Ježiš bol pod ťarchou obrovského utrpenia vyčerpaný. Preto vojaci prinútili Šimona pomôcť mu. Iste, Šimonovi sa veľmi nechcelo niesť kríž. Možno o to viac, že ani nebol jeho. Ani my nie sme iní. Nikto z nás ho dobrovoľne nechce niesť. Keď sme museli s rodinou utiecť pred Islamským štátom, uvedomovali sme si, že nás čaká náročný čas. Hoci donútení okolnosťami, ale stratili sme úplne všetko. Domov, rodinu, identitu. Mesiace strávené v utečeneckých táboroch, odkázaní na prijatie a pomoc druhých. Vedeli sme, komu sme uverili, no aj tak sme sa neraz cítili ponížene. Ale čo nám svojím príkladom hovorí Ježiš? Ježiš pokorne nesie svoj kríž, vedomý si víťazstva, ktoré jeho utrpenie prinesie. Neustále má pred sebou svoj cieľ. Nenamieta, ale pokorne prijíma pomoc človeka, hoci sám bol všemohúcim Bohom. Rovnako aj my sa potrebujeme učiť tomuto postoju pokorného srdca. Potrebujeme pochopiť, že len v spojení nášho utrpenia s Kristovým dokážeme vidieť nádej. Len spolu s ním dokážeme vytrvať a zvíťaziť. A vstúpiť tak do nového rozmeru požehnania a Božej blízkosti v našom živote.
Ľudmila Janigová: Život s chorobou
6. zastavenie: Veronika podáva Ježišovi šatku
Zase som odpadla. Stáva sa mi to, keď príliš pridám do kroku a srdce a pľúca kvôli chorobe nestíhajú. Keď som sa prebrala, nejaká pani mi podávala zakrvavenú vreckovku. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že krv tečie z mojej tváre. Poďakovala som sa, nastúpila do autobusu a hanbila som sa čo i len obzrieť okolo seba. Čo si asi myslia ľudia okolo… Pane, ty si sa netrápil tým, čo si myslia ľudia, s pokorou si prijal láskavosť od Veroniky a trpezlivo si niesol kríž – ťarchu mojich hriechov – až do konca. Pomôž mi s pokorou niesť môj kríž, netrápiť sa nad rečami a úmyslami iných. A žehnaj, prosím, všetkým novodobým Veronikám, ktoré sa nehanbia utrieť cudziu tvár, hoci samy sa pritom zašpinia.
Karin a Dominik Rajskí: Rodičia ťažko chorého dieťatka
7. zastavenie: Ježiš druhýkrát padá pod krížom
Ďalší pád, ďalšia zistená diagnóza, ďalšia náhla hospitalizácia… toľko nezmyselnej bolesti nevinného dieťaťa. Koľká bolesť rodiča… Nebeský Otec, ten najcitlivejší, najviac zraniteľný a milujúci rodič, sa necháva zráňať hriechom sveta, hriechom mňa a teba. A dáva život svojho Jednorodeného… aká bezbrehá Láska k nám. Kristus podlieza latku každého utrpenia, aby naše kríže boli znesiteľné. A opäť padá, Pán stvorenstva padá. Nevinný a dokonale čistý padá pod ťarchou našich hriechov, aby nás obmyl a dal nám nádej. Nádej, ktorá nesľubuje, že všetko bude dobré, ale ktorá uisťuje, že to, čo sa deje, sa Otcovi nevymklo z rúk. Že ten, ktorému sa nevymkli z rúk ani udalosti na Golgote, pozýva pozrieť sa na všetko z perspektívy neba, kde bláznovstvo kríža nadobúda zmysel. Nádej, ktorá tak túži dať sa spoznať a osvietiť každú temnotu a vniesť pokoj… Tá nádej, ktorá, ak jej dáme priestor, má moc otvárať oči srdca pre veci nepoznané. Otec, otváraj stále viac oči nášho srdca, aby sme videli nádej z tvojho povolania pre nás a tak vždy vedeli vstať a ísť ďalej.
Viliam Dobiáš: Záchranár, ktorý sa dvanásť rokov lieči na onkologické ochorenie
8. zastavenie: Ježiš napomína plačúce ženy
Pre plač máme rôzne dôvody: súcit, ľútosť, radosť, zúfalstvo, telesnú bolesť. Môže byť aj neuvedomelým zviditeľnením pretvárky. Jeruzalemské ženy plakali z emotívnych dôvodov, lebo racionálne už mali vedieť, aj keď evidentne ešte neverili, že Ježiš musí zomrieť, aby nás vykúpil. Ich plač bol zbytočný, ale ako prejav účasti a podiel na fyzickom utrpení oprávnený. Dôležité je, aby sme pri plači chápali jeho význam, lebo len tak bude nápomocný a užitočný. Nie nám, ale objektu našej lásky. Aby slzy boli prejavom duchovnej podpory pre trpiaceho, nie ľútosti nad sebou samým, nie ospravedlnením výčitiek svedomia, že sme nekonali dobro ešte predtým, než vznikol dôvod na plač. Plakať kvôli sebe je síce možné, ale sebecké. Plakať s blížnym pri jeho dôvodoch na plač je prejavom pochopenia a empatie. Plakať pri úmrtí blízkej osoby je našou slabosťou, strachom zo samoty alebo slabosťou viery, keď neveríme dosť úprimne, že duša mŕtveho zažíva radosť pred tvárou Boha.
Zuzana Vandáková: Putuje svojím životom s depresiou
9. zastavenie: Ježiš tretíkrát padá pod krížom
Opäť ďalší pád. Nie je prvý ani posledný. Depresia si nevyberá čas ani situáciu a neraz zaútočí úplne znenazdajky. Nie je to pre mňa nič nové, „poznáme sa“ už dlhé roky. No napriek tomu ma každý nový pád akosi prekvapí a zrazí k zemi či na kolená (to je ten lepší prípad). Boje s veľkou únavou bez zjavnej príčiny, apatiou, „vypnutými“ emóciami či plačom, depresívnym prežívaním, problémy s prekonávaním vôle či každou (aj bežnou) činnosťou sú len zlomkom balíčka s názvom „depresia“. A keď som už zas na mieste, z ktorého sa neviem postaviť, snažím sa pozerať na Krista, ktorý po svojom páde opäť vstáva. Zas a znova. Je pre mňa inšpiráciou, lebo ja by som to neraz najradšej vzdala. Jeho vstávanie je motorom pre to moje. Jeho láska a milosrdenstvo aj uprostred pádov sú motívom aj pre mňa, aby som nezabúdala rásť v čnostiach aj vo chvíľach, keď je naozaj veľmi ťažko. Lebo Ježiš za mňa už všetko vybojoval. Nie som prvá, ktorá toto prežíva, Ježiš si tým prešiel na svojej krížovej ceste, počnúc Getsemani. Ja len nasledujem svojho Spasiteľa.
sestra Klára Marie Stráníková: Venuje sa ženám v prostitúcii
10. zastavenie: Ježiša vyzliekajú zo šiat
Tmavý večer, na dome na okraji diaľnice vyzývavo bliká červené srdce. Prúdy áut, z jednej strany svetlá červené, z druhej biele. Ako dva pramene tryskajúce z Ježišovho milosrdného Srdca na ženy vyzlečené zo svojej dôstojnosti. Vyzlečené mužmi, ktorí si myslia, že žena, ktorú na chvíľu „kúpili“, je jednorazovou vecou, ktorú po použití odhodia. Možno ani netušia, že Erika má doma malé deti, ktoré v noci stráži kamarátka, ona ich ráno prevezme, stará sa o ne a večer sa vracia, aby mohla splatiť obrovské dlhy, zanechané bývalým manželom. Linda je na čiastočnom invalidnom dôchodku, do práce ju s tromi deťmi nikde nechcú vziať a na všetko je sama. Noc jej zdraviu vôbec neprospieva, ale teraz nevidí iné riešenie. Marylin sa zaručila pri pôžičke strýkovi, ten však zmizol niekde v cudzine. A mladé ženy, ktoré nerozumejú našej reči? Neprezradia, že k nám boli nalákané pod prísľubom dôstojného, dobre plateného zamestnania a namiesto toho sú pod vyhrážkami nútené k prostitúcii. Predídu nás do Božieho kráľovstva.
Zuzana Spodniaková: Zatiaľ nenaplnená túžba po dieťati
11. zastavenie: Ježiša pribíjajú na kríž
Ja by som svoj „klinec“ bezdetnosti v manželstve najradšej nemala. Viem, že s Ježišom bola aj moja bolesť už pred viac ako dvetisíc rokmi pribitá na kríž. Viem, že je so mnou, aj keď sa pozerám na cudzie bábätko v kočíku, keď sa mi tisnú slzy do očí a cítim malé bodnutie pri svojom srdci… Bezdetnosť, „moje klince“, ktoré mám prijať, ale ako? Veď som slabá… To, čo viem a dodáva mi silu, je, že Boh je dobrý. Viem, že sa už nemusím snažiť rozumieť niečomu, čo je pre mňa z medicínskeho hľadiska nepochopiteľné. Lebo len On vie a ja sa snažím už len prijať a obetovať. Ježiš je mi vzorom. Ježiš dôveroval Bohu a bol poslušný, poslušný až na smrť na kríži. Nech nás aj naša bezdetnosť učí viac ti, Pane, dôverovať a aby sme ti boli poslušní v dôvere.
Henrieta Honzová: Po smrti manžela zostala sama s piatimi deťmi
12. zastavenie: Ježiš na kríži zomiera
Zomieranie je akoby pád na samé dno bytia, kde konečno začína mať reálne kontúry. Je to opúšťanie všetkého a všetkých. Otváranie dlaní, kde neostalo nič, iba srdce, ktoré je v mojom vnútri. Jediné, čoho sa môžem chytiť, je to, čo príde potom. Prechod cez Červené more života do zasľúbenej zeme. Tu vyvstáva otázka, nakoľko som sa za života naučila milovať. Nakoľko bolo moje srdce široké a priestranné vpustiť doň aj ťažko milovateľných? Keď prišiel bod zlomu a ja som ostala sama, zo srdca sa mi dralo von Slovo: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo?“ (1 Kor 15, 15). Dávala som Bohu výzvu, výzvu svojho života. „Si naozaj schopný z tejto tragédie vyťažiť dobré? Dokážeš vôbec niekedy uzdraviť naše srdcia, aby sme boli nanovo schopní znovu ti dôverovať? Si naozaj dobrý, keď si toto dopustil?“ Denne hľadím na nebo a skláňam sa pred tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania, ktorému miestami nerozumiem. Nemám nič, iba Boha. Ak on neušetril svojho Syna, aby som ja mohla žiť, aj ja mu teda dávam všetko. Všetko, alebo nič.
Mária Kohutiarová: Rodina, ktorá má veľvyslanca v nebi
13. zastavenie: Ježišovo telo skladajú z kríža
Mal si necelých osem rokov. Vymodlený. Siedmy. Aj teraz vidím, ako mi skáčeš divoko do náručia a tvoje ruky ma s vášňou stískajú! Tvoje nohy, také neposedné! Bežali v ústrety nádherným zážitkom: keď si utekal miništrovať, keď si mi potajomky trhal tulipány v záhrade s päťcentimetrovými stopkami pod hlavičkou, ale oči ti žiarili ako dve fakle… Lebo si dával! Tvoje ústa boli reproduktorom tvojho srdca. Hovorili denne: „Mám ťa rád! Prosím, odpusť mi! Ako ti môžem pomôcť?“ Zrazu si ležal nehybne, všetci odišli. Lekári povedali: Koniec. Dovolili mi dívať sa na teba, synček, koľko chcem. Prvá som ťa privítala vo svojom lone ako dar od Pána. Keď sme osameli, v tichu som ťa znovu k nemu vrátila. Chceli sme vás vychovať pre nebo: teba si vybral prvého. Nehnevám sa preto na Boha. On sa nemýli v čase a spôsobe, akým nás vedie k dobru. Verím svojmu Bohu ako Mária, Ježišova matka: viem ako ona, že v jeho réžii nie sú straty, len zisky. My sme dostali veľvyslanca v nebi!
Radovan Pavlík: Po smrti manželky sa zasvätil Bohu
14. zastavenie: Ježiša pochovávajú
Keď zomrie mladý človek, vždy je ťažké stáť nad jeho hrobom. Znamená to, že jeho smrť nie je prirodzená. Nezomrel na starobu. Aj tí, čo stáli pri hrobe Ježiša, si zrejme hovorili, že horšie to s ním dopadnúť nemohlo. Veru, nie je to ľahké. A ľahké nebýva ani stáť nad vlastnými stroskotanými snami. V dospelosti veríme, že sami disponujeme tým, čo budeme a čo nebudeme robiť, v presvedčení, že všetko patrí nám a závisí len od nás. Nakoniec si však uvedomujeme, aké neopodstatnené je naše sebavedomie, pretože nám pred očami stroskotal nejeden sen. Koľko ich len bolo. Často totiž túžime po Bohu, ktorý neustále ukazuje svoje víťazstvo nad negatívnymi ťažkými situáciami, po Bohu, ktorý napráva, čo je zlé, vyrovnáva sa so všetkými nespravodlivosťami a problémami. Takto však obmedzujeme Boha len na náš vlastný malý svet. Autor Listu Hebrejom nás výzva, aby sme znášali skúšky s očami upretými na Pána Ježiša, ktorý trpel pred nami. Treba si uvedomiť, že nikdy nie sme najviac trpiaci ľudia na svete, nikdy nie sme poslední; v najlepšom prípade sme predposlední; za nami je vždy ten, kto trpel najviac: Ježiš. Trpel, aby nás zdvihol a povedal nám, že v utrpení je spása, lebo zomrel za nás.
Záver: Ježiš, putovali sme tvojou krížovou cestou vo svetle vlastných bojov. Prosíme ťa, daj, aby sme ťa vnímali aj na svojich vlastných krížových cestách a pri svojom utrpení čerpali silu z tvojho utrpenia. Lebo ty si ten, Ježiš, ktorý je nám veľmi blízko aj vo chvíľach, keď to vôbec nie je jednoduché.
Prečítali ste si článok z tlačeného vydania Slovo+ (marec 2023).
Každý mesiac prinášame v tlačenom Slovo+ tie najkvalitnejšie články a najzaujímavejší obsah, ktorý si môžete vychutnať doma a s vôňou papiera v modernej grafike. Objednajte si tlačené predplatné Slovo+ domov, pomôžete nám zachovať projekt Slovo+ a dostanete navyše úplne zdarma marcový výtlačok do vašej schránky priamo z redakcie.