Kristína Kupková: Chcela som sa vyhladovať a zomrieť, nevidela som cestu von. Dnes sa opäť dokážem smiať
Slová ako anorexia alebo bulímia sú medzi kresťanmi stále tabu. Hovoríme predsa o svojom tele, o chráme Ducha Svätého, o ktorý sa máme starať, a nie ho týrať hladom. Poruchy príjmu potravy si však nevyberajú a dvadsaťdvaročná Kristína Kupková z Kremnice o tom vie svoje.
Keď jej bolo najhoršie, vážila pri výške 175,5 centimetrov len 52 kíl – a stále chcela schudnúť. Jej rodina a priatelia sa dennodenne báli, že skolabuje. Gynekologička jej povedala, že pravdepodobne nikdy nebude mať deti, keďže telo jej doslova „vyplo“ reprodukčný systém. Bojovala s pocitmi úzkosti, depresiou, so sebaprijatím. „Po chorobe vyzeráš dobre, skús si tú váhu udržať,“ vypočula si od rodiny. „Keď budeš takto tancovať častejšie, schudneš.“ V jej hlave však znelo: „Budeš krásna, len keď budeš mať ploché brucho. Budú ťa mať radi, len keď budeš chudá.“
AK RODIČIA KRITIZUJÚ SVOJE TELO, DIEŤA BUDE TIEŽ
Kristína si spomína, že svoje telo vnímala už ako malé dievčatko. „Išli sme s babkou do obchodu a ja som sa hnevala na svoje zaguľatené bruško. Zastrájala som sa, aké reštrikcie v jedálničku si zavediem. A to som pritom nebola nijako extra tučné dieťa, ale nebola som ani z najchudších.“ S rodičmi mala odmalička dobrý, priam až kamarátsky vzťah, no veľmi ju boleli poznámky týkajúce sa jej postavy. „Rodičia by mali od začiatku viesť svoje deti k sebaprijatiu, no v prvom rade by sa oni sami mali naučiť prijať sami seba. Dieťa veľa vstrebáva. Ak vidí, že sa matka či otec nevedia prijať, neustále kritizujú svoje telo, dieťa bude robiť to isté. Bude si všímať svoje nedokonalosti, bude ich nenávidieť a zabudne na to, čo je na ňom dobré a čo môže ďalej budovať, pestovať a zdokonaľovať,“ vysvetľuje. „No a rozhodne by si nikdy nemali robiť posmech z váhy vlastného dieťaťa,“ dodáva.
Jej rodina však musela riešiť vážny problém. Nelka, Kikina najmladšia sestra, bojovala s rakovinou a vo veku dvoch rokov odišla k Pánovi. „Pamätám si, že práve v tom období sa môj vzťah k Bohu pretavoval z takzvaného nedeľného kresťanstva k živej viere. Áno, aj som sa s Bohom hádala, ale to k tomu patrí,“ rozpráva Kristína.
„Dovolím si povedať, že to boli moje najlepšie modlitby. Naučila som sa byť k Bohu úprimná. Vyliala som mu svoje trápenia a postupne som sa mu začala otvárať aj so svojimi radosťami, jednoducho som sa naučila s Bohom chodiť. Rada spomínam na to obdobie práve kvôli tej Božej blízkosti, ktorú som prežívala.“
Dospievanie je celkovo obdobie, v ktorom sú mladé dievčatá náchylnejšie riešiť veci emotívne. „Odišla som na stredoškolský internát a pribrala som. Dôvod – emočné jedenie. Moji rodičia nič netušili, nevedeli, že mám psychické problémy, prežívam depresiu a sociálne úzkosti, s ktorými neviem pracovať,“ spomína Kristína. „Jedného dňa mi ocko „zo žartu“ vyhodil na oči moju váhu. V tom momente som nebola v najlepšom psychickom rozpoložení, prežívala som zlomené srdce, a tým pádom som mala pocit, že mi ďalší chlap, v tomto prípade sám otec, vyhodil nepriamo na oči, že nie som pekná a že si nezaslúžim byť ľúbená,“ pokračuje.
„Vtedy som sa v afekte rozhodla pre pomstu, že sa vyhladujem a že to budú ľutovať. Odvtedy vravím – pozor na slová! Majú veľkú moc.“ A Kristína skutočne jesť prestala, respektíve začala prehnane riešiť svoju stravu. Navonok to však vyzeralo ako prechod na zdravé stravovanie. „Za polroka som schudla dvanásť kíl. Paradoxom je, že som vo svojom okolí počúvala komplimenty na to, ako dobre vyzerám. Vážila som sa každý týždeň, sledovala som čísla, ako idú dole.“
Práve povšimnutie okolia a pochvalné komplimenty týkajúce sa váhy utvrdzovali Kristínu v tom, že je ľúbená, a tak sa cítila dobre. V realite sa však jej bohom stalo jedlo. Neustále sa venovala stravovaniu, čítala si články o diétach a každý týždeň sa vážila. Celý tento proces bol však extrémne nebezpečný, keďže Kristína v rámci „zdravého stravovania“ prijímala nízky počet kalórií. Išla až pod hodnotu bazálneho metabolizmu, čo je množstvo energie, ktoré telo potrebuje na svoje vlastné fungovanie, ako je dýchanie a činnosť orgánov. „Boje s jedlom boli ťažké. Mala som záchvaty úzkosti až paniku. Začala som sa triasť pri natieraní chleba a ťažko sa mi dýchalo. Nedokázala som zjesť tri orechy,“ spomína.
„No a telo sa už po mesiaci rozhodlo prejsť do úsporného režimu a vypnúť reprodukčnú sústavu – stratila som menštruáciu,“ vysvetľuje. „A potom prišla závislosť od čísel. Keď som nebodaj pribrala sto gramov, vynechala som jedno jedlo a bolo.“ Tu sa to však neskončilo. Kristína začala zvracať. „Bolo to jednoduchšie, lebo som sa nemusela umárať vo večnom hlade. Mohla som sa konečne najesť a potom to len vyvracať.“
KŇAZ NIE JE TERAPEUT
Okrem fyzickej stránky však Kristína zvádzala aj duchovný boj. „Mala som obrovské výčitky. Vedela som, že ako Božie stvorenie by som mala svoje telo prijímať s láskou, s láskou sa oň starať, no ja som ho ničila a neznášala,“ spomína. Chodievala aj na spoveď k stálemu spovedníkovi, no dokázala rozpoznať, že toto je problém, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc. Poruchy príjmu potravy sú vysoko variabilné a každý ich môže prežívať inak, preto vyhľadala psychoterapiu. „Pomohlo mi tiež často si pripomínať, že jedlo je Božím darom. A tak ho zjem s vďakou a nepôjdem vracať.“
Uzdravenie však muselo prísť aj v rodine. „Prvýkrát som sa zdôverila sestre, ktorá mala vtedy štrnásť rokov, až potom mamine. Ako postupne moja závislosť a porucha príjmu potravy rástla, začala som klamať čoraz viac, že už som v poriadku, že mi nič nie je.“ V tom čase sa rozhodla vycestovať na Mladifest v Medžugorií. Po návrate však zažila obrovský relaps a opäť si začala spôsobovať zvracanie. Chudnutie jej už neprinášalo radosť, dostavil sa smútok a depresia. „Stratila som pocit šťastia. Neverila som ľudom, ktorí sa smiali. Nazývala som to falšou, ktorá sa skrýva za úsmevy, lebo sa mi zdalo, že nič také ako úprimný smiech neexistuje. Žila som v neustálej tme a jediné, čo som chcela, bolo vyhladovať sa a zomrieť. Nevidela som cestu von.“
Keď Kristínini rodičia zistili, čo ich dcéra prežíva a ako bojuje so zvracaním, veľmi im to ublížilo. Začali to aktívne riešiť a dcére dohodli stretnutie s psychologičkou. Prvý pokus však nedopadol úspešne – Kristína si s psychologičkou nesadla. „Na stretnutiach som cítila, že som len príťažou pre svoju rodinu. Po čase sme sa teda rozhodli pre zmenu a začala som navštevovať veľmi dobrú detskú psychiatričku v Martine.“
V tom čase však prežívala intenzívny pocit hanby. „Nechcela som brať lieky, no rozhodla som sa bojovať. Nechcela som sa už pozerať na svoju rodinu, ako opäť trpí, na svoju kamarátku, ako sa bojí, že skolabujem a budem bojovať o život s nízkym počtom úderov srdca za minútu. A tak som súhlasila s farmakoterapiou spolu s psychoterapeutickými sedeniami. Bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť.“ Po čase prišlo zlepšenie. „Začala som sa opäť tešiť. Pamätám si svoj prvý úprimný smiech, nemohla som sa prestať smiať. Bolo to nesmierne oslobodzujúce a zistila som, že naozaj má zmysel žiť a bojovať.“
MOJA MATERNICA BOLA AKO PÚŠŤ
Kristína vždy túžila po rodine a deťoch, a tak sa musela popasovať aj s návratom svojej plodnosti. „Moja maternica bola ako púšť. Gynekologička mi povedala, že už možno nikdy nebudem môcť mať deti. Bola som na seba nahnevaná, že som to dotiahla až sem.“ V tej chvíli ju však podržali priatelia, ktorým sa zdôverila, a začali sa za ňu denne modliť. Po čase modlitieb, víťazstvami nad strachom z jedla a dosiahnutí zdravej váhy 62 kíl sa Kristíne vrátila menštruácia. „Lekárka sa na mňa pozrela a s úžasom povedala, že moja maternica vyzerá tak neuveriteľne zdravo a plodne, že by nepovedala, že som mohla mať niekedy nejaký problém. Beriem to ako veľký zázrak a požehnanie.“
Poruchy príjmu potravy sú problémom na celý život. Hoci prešli už štyri roky od ukončenia liečby, Kristína stále nie je úplne v poriadku „Doteraz mám problém prijať seba samu taká, aká som. Ale učím sa pracovať na sebe, ľúbiť sa. Každý deň sa intelektuálne rozvíjam, pracujem na svojom fyzickom, duševnom a duchovnom zdraví.“
Život však nie je iba o chorobách a všetky náročné situácie nás posúvajú vpred. „Naučilo ma to prijať seba samu skrz množstvo rozhovorov a terapií. Naučila som sa lepšie komunikovať s ľuďmi. A začala som si dávať pozitívne výzvy a posúvať sa ďalej – prekračovať svoju komfortnú zónu,“ premýšľa Kristína. „Naučila som sa bojovať s depresívnymi myšlienkami, návalmi úzkosti a lepšie rozumieť sebe samej. Už sa nehanbím rozprávať o svojom emočnom stave. Svoju emocionalitu sa učím prijímať ako dar,“ uzatvára.
Tu som, Pane, a toto ti chcem povedať: Pane, prešla som si mnohými púšťami. Kričala som, prečo som vo všetkom sama. Viem, že to nie je pravda a často som to ja, kto sa tvrdohlavo rozhodne kráčať v samote. Ďakujem, že si vždy pri mne.
TENTO ČLÁNOK SME PRINIESLI V TLAČENOM VYDANÍ A ŠPECIÁLNE HO ZVEREJŇUJEME ONLINE
Každý mesiac prinášame v tlačenom Slovo+ tie najkvalitnejšie články a najzaujímavejší obsah, ktorý si môžete vychutnať doma a s vôňou papiera v modernej grafike. Objednajte si tlačené Slovo+ domov a pomôžete nám zachovať tento projekt.