Kresťanský koučing: Pod vedením Ducha Svätého položiť správnu otázku v správny čas

Nenahrádza sviatosť zmierenia ani terapiu, ale je to úplne iný druh rozhovoru. Stáva sa čoraz populárnejším a jeho služby vyhľadávajú mnohí aj na Slovensku. O tom, že kresťanstvo a koučing sa nevylučuje, ale práve naopak, dopĺňa, nás presvedčili dve ženy, ktoré sa, okrem iných, zaslúžili o rozvoj kresťanského koučingu – Katarína Baginová (50), riaditeľka Poradenského centra pre rodiny – FAMILY GARDEN, a Miriam Němcová (44), asistentka centra. Obe sú medzinárodne certifikovanými koučkami, kresťanskými koučkami a sú lektorkami výcviku Kresťanský kouč, ktorý sa realizuje v tomto centre ako jedinečný výcvik na Slovensku.

Ako by sme mali chápať koučing ako taký?

Katarína: Je to hlavne rozhovor iného druhu, štruktúrovaný rozhovor, v ktorom príde za vami klient, ktorý predtým napíše, že sa ocitol v kríze, musí urobiť vážne rozhodnutie alebo sa potrebuje v niečom posunúť. Je to najmä o tom, že niekto cíti, vníma, že vo svojom živote, tam, kde je, už nevládze alebo nechce byť. Cíti, že z nejakých príčin už nemôže zostať na mieste a tú danú vec potrebuje posunúť niekam dopredu. Je to preňho nesmierne zložité, skúšal už všetko možné, nič nefungovalo.

Dozvie sa, že existuje niečo ako rozhovor s kresťanským koučom, tak to vyskúša a rozhodne sa ho osloviť. Často predpokladá, že ide za niekým, kto mu poradí a kto vie lepšie ako on, čo má robiť. Ono je to však úplne inak, lebo každý dobrý kouč, či kresťanský, alebo svetský, sa ide stretnúť s klientom s jedným veľmi dôležitým nastavením.

 

Akým?

Katarína: Keby ste za mnou napríklad vy prišli s čímkoľvek, čo chcete riešiť, od súkromných, pracovných alebo akýkoľvek iných záležitostí, tak keď sa s vami stretnem, som na sto a viac percent presvedčená, že vy tú odpoveď máte v sebe, len ste sa na ten váš problém ešte nepozreli z takého uhla pohľadu, aby ste ju mohli vidieť. Nikdy ste si neodpovedali na konkrétnu otázku, ktorá by vám k vašej odpovedi pomohla. To znamená, že v mojej hlave nejde niečo ako: „Poďte, sadnite si a ja vám poviem, čo máte robiť, a vy vyskúšate, či to funguje, alebo nefunguje,“ ale budem pozorne počúvať, čo hovoríte, ako to hovoríte, ale hlavne sa vás budem pýtať, na akú konkrétnu otázku hľadáte odpoveď.

 

 

Čo to v praxi znamená?

Katarína: Pravdepodobne budete (tak ako väčšina klientov) hovoriť o niekom inom – keď sa tá či ten v tom a v tom zmení, potom sa všetko zlepší. Budete mať tendenciu hovoriť o niečom, čo nemáte v rukách. Náš rozhovor však môže byť pre vás užitočný len vtedy, ak sa budete zamýšľať iba nad tým, čo máte v rukách vy, nie čo môže a má urobiť niekto iný. Budem sa vás teda pýtať, na akú otázku hľadáte odpoveď. Budem počúvať, čo hovoríte, a klásť vám otázky na základe toho, čo mi vy poviete.

Ale zároveň budem strážiť štruktúru rozhovoru – musím vedieť, kde sa v ňom nachádzame, napríklad aj sledovať čas, aby ste vy mohli nerušene premýšľať. Neviem, aký bude výsledok rozhovoru, ale viem, ako sa vás mám pýtať tak, aby ste pri odchode vedeli, čo urobíte vo vašej veci ako prvé. A je to o vašom ohromnom sebauvedomení: „Viem, čo nechcem – ale viem, čo vlastne chcem?“

 

V čom je tento rozhovor náročný?

Katarína: Pre koučov je to ťažké v tom, aby nepodľahli častému pokušeniu poradiť, pretože im to ich životná skúsenosť či vedomosť našepkáva. Veľmi ľahko by sa dalo podľahnúť predstave, že ako kouč viem, čo je pre klientov život najlepšie. V tomto sme často „veľkí odborníci“, nielen v kresťanskom svete. Teda trošku viac v kresťanskom ako v tom svetskom. (úsmev) A je veľmi ťažké aj pre účastníkov našich výcvikov odnaučiť sa – nepočúvať vlastný film, niečo, čo vám sedí na pleciach a našepkáva vám, čo máte tomu druhému poradiť. A je to ťažký boj.

Miriam: Pre koučovaných je to zase náročné v tom, že pri tomto rozhovore musí koučovaný naozaj pracovať. Keď človek príde k inému odborníkovi, napríklad keď navštívi daňového poradcu alebo odborníka na reality, očakáva a spravidla aj dostáva dobrú odbornú radu. Pri koučovacom stretnutí je to však inak – k riešeniu svojej situácie sa musí koučovaný človek dopracovať sám.

Kouč je jeho sprievodcom pri tomto objavovaní. A je jeho sprievodcom aj pri tom, ako chce to, čo objavil, preniesť do svojho života, čiže pri konkrétnych krokoch, ktoré urobí – keď sa vráti domov, do práce, do svojho prostredia. Koučing je totiž nielen o premýšľaní, ale aj o konaní. O tom, k čomu nás to nové, čo sme si uvedomili, pozýva. A to je obyčajne zmena, no a tá vždy niečo stojí. Aj preto je tento rozhovor náročný.

 

 

AKÝ JE BOŽÍ POHĽAD?

Ako môžeme rozumieť spojeniu kresťanský koučing?

Miriam: Všetko to, čo žijeme, je súčasťou odpovede na našu najzákladnejšiu otázku: „Kým som a kam smerujem?“ Snažíme sa, aby to, čo vo svojich životoch máme, ladilo – bolo v súlade s odpoveďou na túto najväčšiu otázku. Súčasťou nášho kresťanského koučovania sú teda otázky ako: „Čo si myslíš, keby tu sedel Boh, Pán Ježiš, čo by sa ťa teraz spýtal? Aký je Boží pohľad na túto situáciu? Dobre, keď vnímaš celý rozmer odovzdanosti do Božích rúk, čo je predsa tá tvoja časť, čo Boh odo teba žiada, aby si urobil? Čo je tých tvojich päť chlebov a dve ryby, aby si do toho vložil?“

Pri rozhovore sa snažíme rozprávať s celým človekom. Neostať len pri príbehu, s ktorým prichádza, ale načúvať mu ako človeku, ako Božiemu dieťaťu, ako nášmu bratovi. Prichádza za nami niekedy v bolesti, inokedy v túžbe robiť veci lepšie alebo lepšie rozvinúť svoje dary. Prijímame ho bez toho, aby sme ho (alebo jeho situáciu) posudzovali či hodnotili. Bez toho, aby sme boli tí „múdri“. Snažíme sa mu načúvať, prosiť zaňho, prosiť za seba a neprestajne odovzdávať celý priebeh koučovacieho rozhovoru Bohu.

Z tejto pozície kladieme naše koučovacie otázky. Nekladieme ich, aby sme uspokojili svoju zvedavosť. Kladieme ich, aby sme človeku, s ktorým sa rozprávame, pomohli lepšie vidieť, lepšie poznať pravdu o sebe a svojej situácii. V takomto „priestore“ potom môže človek prísť k novému, možno prekvapivému, možno odvážnemu poznaniu toho, čo chce a čo nechce v živote robiť. Čo je a čo nie je v zhode s tým, kto je a kam smeruje.

 

Vedeli by ste uviesť aj nejaký príklad z praxe?

Katarína: Koučing je o obrovskej a veľmi výnimočnej diskrétnosti, je to niečo ako lekárske tajomstvo. Keď niekto príde, v prvom rade ho ubezpečíme, že to, čo sa tu povie, tu aj zostane.

 

Ak to zoberieme vo všeobecnosti, s akými témami ľudia prichádzajú?

Katarína: Ak by som hovorila od najmladších ľudí: Na akú školu ísť? „Cítim sa veľmi nesvoja, už neviem, čo mám robiť, lebo rodičia chcú, aby som šla na niečo iné, pretože ich predstava je iná; čo mám teraz robiť?“ Tam je prvé a dôležité sebauvedomenie, že rodičov nezmení – a rodičia možno hneď, ako sa vráti domov, budú zas hovoriť o tom istom, pretože oni majú skutočne len a len dobrý úmysel. Ale čo môže urobiť ona? Veľmi často z rozhovorov vyplynie, ako sa čo najlepšie pripraviť na rozhovor s rodičmi tak, aby sa zvýšila pravdepodobnosť, že na ňu nebudú tak veľmi tlačiť a že ju budú o niečo viac chápať. To jediné je v jej rukách.

Pri mladých ľuďoch ešte napríklad: „Dlhodobo spolu chodíme, a prečo ešte stále nie je svadba, čo je to, čo mi ešte stále na tom druhom vadí? Niečoho sa obávam, ak áno, tak čoho?“ „Prečo som tak dlho sám/sama, čo je príčinou?“ Tiež to, čo sa týka hľadania práce či prijatia pracovnej ponuky, ísť študovať do zahraničia, či nejsť, alebo tiež téma rozlišovania povolania.

Z manželských tém: Keď sa skladajú ružové okuliare, keď sa dvaja zoberú, tak sa zrazu vystrašia, čo sa im to deje. Prídu s pocitom: „Pomoc, rúca sa mi manželstvo.“ Ale už pri prvej otázke – že na akú otázku hľadajú odpoveď – sa im to začne v hlave premieľať: „Čo to vlastne riešim? Koho to vlastne chcem meniť? O čom chcem, aby bolo naše kresťanské manželstvo, akú v ňom chcem hrať úlohu? Čo očakávam od toho druhého? Kde chcem, aby bolo naše manželstvo o rok či o päť rokov…?“ A začínajú sa na svoj problém, ak to vôbec problém bol, pozerať zvrchu.

Najčastejšie chodia vtedy, keď sú manželmi dlhšie a keď sa ich manželstvo ocitlo v kríze, niekedy aj tesne pred rozpadom. Aj s tým sa dá niečo robiť. Je však veľmi dôležité, aby obaja prehlásili, že chcú pre záchranu svojho manželstva niečo urobiť. Veľmi častá odpoveď je: „Áno, chceme…“ „Čo chcete urobiť?“ „Čokoľvek, všetko.“ A sú ochotní naozaj na sebe začať pracovať.

Veľmi často prichádza iba jeden z páru, pretože druhý to už vzdáva. Alebo keď už jeden zo vzťahu odišiel a prichádza ten, ktorý zostáva opustený, často aj s deťmi. Veľmi túži, aby sa ten druhý vrátil, čo sa však, žiaľ, niekedy nedá, a tak pracuje na tom, ako to ustáť – opustenosť, deti, financie, emócie, je tam zlomené srdce a veľa iného. Niekedy je to téma, že deti odídu a manželia zostanú sami a zrazu si uvedomia, že sú dvaja cudzí ľudia. Niekedy je to téma, že dlhodobo žije s rodičmi niekto, kto má tridsaťpäť – štyridsať, a je tam príliš veľká naviazanosť rodičov, najčastejšie matky, ktorá v najlepšom dobrom úmysle riadi životy všetkých okolo seba. Stretávam sa s veľmi rôznorodými témami.

 

 

ROZHOVOR O SKUTOČNOM SEBAUVEDOMENÍ

Čo je na týchto rozhovoroch pre vás najsilnejšie?

Katarína: To, že tento rozhovor je skutočne o sebauvedomení a prebratí zodpovednosti za to, čo sa rozhodne koučovaný urobiť. Často sa stáva, že dnešní ľudia premýšľajú spôsobom: „Dobre, žijem si tento svoj život tu a teraz, ale vlastne všetko zlé, čo sa mi deje, nie je až tak moja vina, lebo to tí iní, tí sú zodpovední. A ak chcem niečo zmeniť, nech to nie je taká zmena, ktorá by ma veľmi bolela, lebo v tom prípade sa mi až tak do toho nechce.“

Veľmi často rozprávajú o tom, aké je to zlé. Práve pri otázke: „Tak čo teda s tým?“ by však malo prísť sebauvedomenie, prevzatie zodpovednosti a pevné rozhodnutie, čo treba zmeniť, robiť inak. Vtedy je veľmi čarovné pozorovať, ako sa človeku, čo predo mnou sedí, otvoria oči. Zrazu totiž vidí, koľko možností má a že každá jedna je v jeho rukách, na nikom inom to nezáleží. Nuž a potom odchádzajú s konkrétnym prvým krokom, pripravení posunúť sa aspoň o kúsok k lepšiemu v tom, čo chcú zmeniť vo svojom živote. Tieto rozhovory sú hlavne o zmene, o tom, že tá stojatá voda v ich živote už nezostane stojatá a kalná, ale ak spravia ten prvý krok a nebudú donekonečna iba hovoriť, aké je to zlé… voda sa začne číriť.

 

Keby sme to mohli porovnať, aký je rozdiel medzi koučingom, psychoterapiou a duchovným sprevádzaním?

Miriam: Keby sme to brali postupne – kouč určite nedáva rady, to je zásadná vec. Nie sme poradcovia, nie sme ani teológovia. Sme odborníci v tom, ako viesť koučovací rozhovor tak, aby koučovacie princípy mohli jedinečným spôsobom poslúžiť človeku, s ktorým sa práve rozprávame. To je naša zodpovednosť počas rozhovoru.

Katarína: Snažíme sa pod vedením Ducha Svätého položiť človeku pred nami správnu otázku v správny čas. Ak ide o sprevádzanie, za niekým, kto nás sprevádza v duchovnej oblasti, ideme preto, lebo vieme, že on vie a v niečom je fundovanejší, a keď odchádzame, tak nás niekam nasmeruje, niečo nám odporučí, poradí. Keď sa niekým nechám sprevádzať, tak skutočne dôverujem, že on vie o tom, čo v duchovnej oblasti potrebujem, a správne predpokladá, čo je pre mňa lepšie. Čiže ma sprevádza svojou skúsenosťou.

Ale my nemáme skúsenosť so životom človeka, ktorý pred nami sedí. Ja neviem nič napríklad o vašom dospievaní, o vašej rodine, o vašich priateľoch, rodičoch, výchove – a ani to nie je dôležité pre otázku, v ktorej by ste sa chceli posunúť, lebo to vy viete presne. Kouč to vedieť nemusí. Pritom psychoterapeut ide na základe svojich odborných znalostí.

Veľmi často sa stáva, že za koučom príde niekto, pri kom si kouč uvedomí, že téma, s ktorou koučovaný prichádza, je mimo možností koučovacieho rozhovoru. Vtedy je dôležité rozhovor ukončiť a klientovi odporučiť, aby navštívil odborníka. V žiadnom prípade sa nepúšťa do vecí, ktoré súvisia napríklad s nejakou psychiatrickou diagnózou.

Miriam: Je naozaj dôležité povedať, že keď prichádza k potrebe zaujať nejaké odborné stanovisko – v zmysle stanoviť diagnózu, vypracovať posudok, stanoviť liečbu a podobne –, tam sa koučing končí a kouč necháva priestor iným odborníkom.

 

 

Stáva sa vám, že samotní psychiatri či psychológovia za vami poslali svojich klientov?

Katarína: Áno, keď niekto navštívi psychológa alebo psychiatra, stáva sa, že on mu odporučí nás. Ten človek si možno najskôr myslel, že je súci pre odbornú pomoc, pričom je to iba dlhodobé točenie sa na jednom mieste okolo problému, s ktorým si nevie poradiť. A takýto koučovací rozhovor ho môže posunúť takým smerom vpred, že si neskôr uvedomí, že sa nič také strašné nedialo, iba z nejakých dôvodov nevedel zo svojho kolotoča vystúpiť.

Miriam: Ľudia si nevedia veľmi predstaviť, čo myslíme, keď vravíme, že oni sami sú odborníci na svoj život: „Veď keby som bol odborník, tak neprídem za vami.“ Naozaj je to tak. Pretože keď za koučom prichádza človek napríklad s tým, že má pokazený vzťah so súrodencom – s bratom – a túži po lepšom vzťahu s ním, kto je najlepší odborník na túto situáciu? Veď my ostatní nevieme ani len to, čo myslí pod pojmom „lepší vzťah s bratom“.

Kto iný ako ten človek vie, po čom naozaj túži, aký vzťah chce mať? Možno keby sme sa opýtali desiatich ľudí, každý z nich by nám dal inú odpoveď. Niekto sa túži s bratom viac rozprávať, niekto stretávať, niekto absolvovať spoločné dovolenky či duchovné cvičenia… Cítite, ako veľmi to môže byť rôzne? A len ten človek, ktorý s touto témou prichádza, skutočne vie, po čom vo svojom vzťahu s bratom naozaj túži. Len on vie, čo všetko už vyskúšal, čo s bratom spolu zažili, čo im fungovalo a čo ich spája. Kto iný na svete môže toto vedieť lepšie? Žiadny iný odborník – psychológ, právnik, poradca… Ani kouč mu na to nedá odpoveď, ale môže sa ho dobre pýtať.

 

 

KOUČ MI POMÔŽE UROBIŤ MOSTÍK PONAD LIMITY

Aké sú hlavné piliere koučovacieho rozhovoru?

Katarína: Je potrebné hlavne aktívne počúvať, klásť vhodné otázky a opäť pozorne počúvať. (úsmev) Ak myslíte po štrukturálnej stránke, sú to štyri kroky. Ten najdôležitejší, o čom by mal byť koučovací vzťah – čo by chcel dotyčný, aby bolo na konci nášho koučovacieho vzťahu. Myslím tým dlhodobý cieľ, metacieľ, cieľ za cieľom – napríklad zlepšiť vzťah s mamou. To je dlhodobý cieľ, svetlo na konci tunela. Kouč sa následne opýta: „Dobre, tak čo bol pre vás najlepší výsledok nášho dnešného stretnutia?“

Šesťdesiat minút. Presne sa stanoví, o čom bude náš rozhovor, konkrétne, najlepšie v otázke, pretože otázka má v sebe dynamiku, a na ňu sa hľadá odpoveď. Pozor, nesmie byť o inej osobe, lebo správanie iných ľudí nemá koučovaný v rukách. Potom sa dlhšie hovorí o realite, aké je to dnes. Čiže na začiatku sa pýtame, aký príbeh túži žiť, potom hovoríme o tom, aký príbeh žije teraz. Tretí krok: Aké má možnosti to zmeniť?

Keď klient rozpráva, kouč mu robí poznámky, ktoré mu na konci dá. Čiže vy môžete pokojne premýšľať, ja strážim vaše premýšľanie a zapisujem vám. Nezapisujem do poznámok to, čo ja chcem, ale overujem s vami vaše slová: „Chcete tam mať toto alebo toto zapísané?“ A štvrtý krok sa zameriava na to, čo koučovaný urobí ako úplne prvé. Niečo merateľné, časovo ohraničené, reálne, čo je v jeho rukách. Kouč často overí, na koľko percent si klient myslí, že daný krok skutočne urobí, kedy presne začne a podobne. Znie to možno jednoducho, ale koučovanie je veľmi náročné.

Miriam: Niekedy ľudia zastanú pred tým, po čom túžia, kvôli nejakej bariére, limitujúcemu presvedčeniu, ktoré ich znova a znova zastavuje. Kouč môže koučovanému pomôcť urobiť akoby taký mostík ponad to. „Dobre, ale v čo možno väčšie veríš? Čo by ti pomohlo preniesť sa cez to?“ Alebo sú to rôzne prerámcovania, ktoré môžu poslúžiť: „Hovoríš: ,Nechcem, nechcem, nechcem,‘ a čo chceš?“ Taká jednoduchá otázka, a pritom taká ťažká. Kouč je vytrvalý v pýtaní sa, otázkach. „No dobre, tak môžem toto.“ „A ešte?“ „No dobre, tak ešte toto.“ Ak má kouč naozaj dôveru toho človeka, môže ho podržať v pátraní po tom, čo všetko sa mu ešte ponúka. A veľmi často je to o tichu. V koučovacom rozhovore je aj ticho dobrá vec. Také to tvorivé ticho, pri ktorom sa navonok deje málo, ale vnútri veľa.

Katarína: Alebo pri dileme. Klient príde s otázkou: „Mám urobiť toto, alebo toto?“ Uvažuje: „A, alebo B? Vezmem túto prácu – nevezmem? Rozídem sa s ním – nerozídem? Zavolám niekomu, s kým sa už roky nerozprávam – nezavolám?“ A zrazu sa kouč spýta: „Je ešte nejaká iná možnosť, o ktorej ste nepremýšľali? Ak áno, aká?“ „No, nie je, vôbec nie je.“ A zrazu je. Prípadne koučovaný odpovie: „Neviem,“ a následne sa kouč môže spýtať: „A keby ste na malú chvíľku vedeli? Čo by to bolo?“

 

 

Miriam: A prípadne sa ho na to aj priamo spýtame: „A akú máš tretiu možnosť?“ On ostane veľmi prekvapený, akoby predpokladal, že vieme, ale my nevieme. Sám seba prekvapí tým, aká je tretia možnosť: „Veď som prišiel s dvomi, a vy sa ma pýtate na tretiu? A vlastne…“

Katarína: Šokujúce je, keď príde na tretiu možnosť a kouč sa opýta, či by úplnou náhodou nebola nejaká štvrtá. „Aká by to bola?“ Ono je to ako zázrak, ale niekedy je tu aj štvrtá možnosť, až koučovaný napokon odchádza so šiestou, pre ktorú sa môže rozhodnúť a jeho problém sa vyrieši. Ja ako kouč na začiatku skutočne neviem, o čom to celé bude. Keď niekto prichádza s nejakou témou, často odchádza s takým výsledkom, že keby mu to niekto na začiatku povedal, tak mu zrejme ani na jedno percento neuverí, že by sa to mohlo stať.

Nie je nič lepšie, ako keď koučovaný príde s nejakým problémom a po desiatich minútach si uvedomí, že podstata je v niečom úplne inom. A keď si to niečo hlbšie v sebe vyrieši, tak nájde kľúč, ako odomknúť to, s čím prišiel na začiatku. A veľmi ľahko. „Prečo sa mi toto stalo? Lebo ja neverím tomu, že som schopná niečo dokázať? Lebo mi to celý život hovorili moji rodičia, kamaráti, učitelia? A nie som už dostatočne veľká na to, aby som uverila, že toto môže byť len presvedčenie, ktoré ma limituje a škodí mi? Čo najhoršie sa mi môže stať, keď to skúsim?“ To sú niekedy veľmi zaujímavé veci a aj pre nás je každý jeden rozhovor obohacujúci. Len sa my koučovia musíme veľmi trpezlivo odúčať počúvať a pýtať sa tak, ako sme boli zvyknutí doteraz. A v tom je to ťažké.

 

 

ABY MALA KAŽDÁ FARNOSŤ SVOJHO KOUČA

Aká bola vaša cesta ku koučingu?

Katarína: Vyskúšala som si jeden koučovací rozhovor a veľmi silno som si uvedomila, čo to so mnou spravilo, uvedomila som si, akú to má ohromnú silu. V roku 2012 ma oslovil vtedajší predstavený saleziánov, že sa bude zakladať rodinné centrum, či by som si vedela predstaviť do toho ísť. Vtedy sme nevedeli ani čo, kde, ako; a o kresťanskom koučingu som vôbec nič nevedela. V ponuke bola len nezrekonštruovaná budova, miesto a túžba saleziánov robiť niečo pre rodiny.

Neskôr sme si uvedomili, že nás zrejme budú oslovovať ľudia so svojimi starosťami. Tak som v roku 2013 oslovila svojho priateľa, pána Mariána Kubeša (známeho psychológa a kouča), či by nám ako psychológ vedel pomôcť, keď budeme mať nejaký vážnejší prípad. Povedal mi, že si to pre svoju vyťaženosť nevie predstaviť, ale skôr si vie predstaviť, že nám pomôže vyškoliť zopár ľudí – a že sa to volá koučing, že potom nadobudnú lepšiu schopnosť rozprávať sa s ľuďmi.

Napokon sme na rok 2014 pripravili prvé vzdelávanie pre ľudí, ktorí si vedeli predstaviť, že by niečo takéto neskôr robili. Mysleli sme si, že tam sa to aj skončí, že budeme mať zopár kolegov kresťanských koučov, ktorí budú túto zručnosť mať a budú tak spolu s nami pomáhať iným. Potom sme však začali spoločne objavovať, čo to prináša, že by kresťanskí kouči nemuseli byť len vo Family Garden v Bratislave, ale že by všetci, ktorí túžia po takomto niečom – naučiť sa takémuto štruktúrovanému rozhovoru a slúžiť –, mohli byť aj po celom Slovensku.

Uvedomili sme si, že je množstvo ľudí, ktorí sú pripravení tam, kde žijú – vo svojom spoločenstve, na škole, kde pracujú, v oratóriu –, niečo takéto ponúknuť, a tak sme pripravili celý program takéhoto vzdelávania. Naším mottom je, aby každá farnosť mala kresťanského kouča.

Miriam: Keby som verila, že existuje náhoda, povedala by som, že náhodou. Ešte do roku 2016 som nevedela, že existuje koučing, a pojem kouč som poznala len zo športovej terminológie. Na kresťanský koučing ma upozornil môj manžel. Niekde o ňom našiel zmienku a dal mi ho do pozornosti so slovami: „Na toto sa pozri, toto bude pre teba.“ Ako prvé ma zaujalo to slovné spojenie „kresťanský“ a „koučing“. Nevedela som si predstaviť, ako to môže ísť dokopy.

Keď som sa dozvedela, že školenia prebiehajú vo Family Garden, prečítala som si o ňom viac. Jeho myšlienka i posolstvo ma oslovilo a už na jeseň 2016 som absolvovala výcvikový program Kresťanský kouč, ktorý mi naozaj prehádzal život. Zistila som, že koučing je veľmi silný, účinný, pravdivý a rešpektujúci nástroj, ako pristupovať k druhému človeku. Vždy, keď sa s tým druhým rozprávam ako kouč, mám bázeň pred ním aj pred celou tou možnosťou byť s niekým tak blízko a súčasne tak rešpektujúco.

Koučing mne osobne tiež dáva priestor na zväčšovanie dôvery. Ja mám obyčajne rada veci pod kontrolou, ale každý koučovací rozhovor ma učí dôvere a odovzdanosti. Pri tomto transformačnom rozhovore totiž nikdy vopred neviem, čo sa stane. Vždy reagujem na to, čo prináša ten človek a kam nás Pán Boh v rozhovore pozýva. Je to pre mňa aj priestor vlastnej formácie – dať bokom seba, svoje predstavy, očakávania, presvedčenia a byť v tú chvíľu naozaj prítomná. Dať človeku maximum a žasnúť, kam sa môže posunúť. Keď som toto na výcviku spoznala, naozaj mi to znovu usporiadalo viacero vecí aj v mojom osobnom živote.

Po tom, čo som od Katky dostala ponuku pracovať vo Family Garden, povedala som si, že je to myšlienka, ktorú chcem podporiť. Usporiadala som si svoju pracovnú realizáciu a od júna 2017 pracujem pre centrum Family Garden na polovičný úväzok a svojej pôvodnej profesii venujem druhú polovičku pracovného času. Neustále sa snažím ďalej rásť ako kouč a aj sa ďalej vzdelávať, aby som mohla, ako hovoríme, naplniť si brašnu nástrojmi, ktoré budú k dispozícii. Aby sme človeku, ktorý príde na koučovací rozhovor, mohli ponúknuť ten nástroj, ktorý ho najviac posunie.

 

Čo znamená vaše motto – aby mala každá farnosť svojho kouča?

Katarína: Aby vedel kňaz, na ktorého sa toho sype strašne veľa, že takýto výcvik je pre niekoho, kto by sa s týmito ľuďmi, párom, jednotlivcom vedel stretať, umožní mu to, dá mu priestor, kde by sa mohli rozhovory realizovať. Rozhodne sa ísť do spolupráce s kresťanským koučom a môžu veľmi pekne pracovať ako tím, pomáhať ľuďom v ich starostiach či v rozhodnutiach, alebo iba poskytovať preventívne rozhovory. Takže vznikol takýto cyklus, vzdelávanie.

K dnešnému dňu je ich už takmer dvesto, ďalších osemnásť je práve vo výcviku. Už majú za sebou prvé trojdnie, a ak sa im bude dariť, po štyroch mesiacoch dostanú certifikáty a opäť sa rozpŕchnu po celom Slovensku. Od roku 2014 máme aj niekoľko regionálnych skupín po celom Slovensku – od Košíc, Banskej Bystrice, Žiliny, Trnavy, Nitry – a snažíme sa, aby oni so svojím koordinátorom existovali ako samostatné bunky. O pár týždňov nás čaká natáčanie krátkeho filmu v Žiline, kde aj kňazi, aj kouči krásne kooperujú a je to jedna ohromná vec.

A čo my vieme, o desať rokov to možno bude úplne bežná súčasť nového spôsobu rozprávania sa. Lebo kto už má dnes čas na hodinku si s vami sadnúť, pozerať sa vám do očí, naozaj vás počúvať a nerozmýšľať pri tom o ničom inom? A dokonca keď mu poviete vetu, overiť si, či správne rozumel. Už na to nie je čas.

 

 

KOUČING NIE JE NÁHRADA SVÄTEJ SPOVEDE

Ľudia z akých povolaní sa zväčša prihlasujú na kurzy?

Katarína: Od lekárov, právnikov, učiteľov, železničných výpravcov, dokonca zlatníkov až po mamy na materskej, sú to rôzne profesie. Často sa účastníkmi nášho výcviku stanú psychológovia a psychoterapeuti, pretože im to umožňuje používať prvky kresťanského koučingu v ich práci. Ale zväčša sú to ľudia, ktorí sú veľmi často v interakcii s niekým iným a uvedomili si, že by sa mohli rozprávať a počúvať ľudí aj trocha inak. Keď vaše dieťa príde zo školy a vy sa ho spýtate, ako bolo v škole, dieťa odpovie: „V pohode.“ A zrazu sa ho mama spýta: „A ako to vyzerá, keď je to v škole v pohode? Čo tým myslíš?“ Už toto môže dieťa zaskočiť, a pritom je to obyčajný kuchynský rozhovor.

Urobili sme krásne video z tohtoročného jarného výcviku, kde účastníci svedčia, čo to spravilo s ich životom, keď boli štyri mesiace účastníkmi nášho výcviku. Čiže ak by toto niekto čítal a chcel by sa prihlásiť, nech si veľmi dobre rozmyslí, či naozaj chce, aby to zmenilo jeho život. Pretože je to veľmi náročné. Skutočne to narobí vietor v životoch ľudí, ale na druhej strane si účastníci vyriešia množstvo vlastných problémov. Takže my vlastne „odhovárame“. (úsmev) Svedectvá na konci sú často plné sĺz. Ale väčšinou hovoria: „Kde som bol doteraz, keď som sa to ešte nenaučil?“

 

Kto sa môže stať kresťanským koučom?

Katarína: Rada by som najskôr spomenula, že sú tri možnosti kresťanského koučingu: 1. chcem sa stretnúť s kresťanským koučom; 2. chcem s ním spolupracovať (som kňaz, riaditeľ cirkevnej školy, pracujem v nemocnici, hospici, centre opustených, kdekoľvek, kde by mohol kouč pracovať a pomáhať); 3. chcem sa ním stať.

Treba spomenúť, že ak sa niekto chce stať kresťanským koučom, je tu aj podmienka veku. Nie je veľmi veľa situácií, kde od vás chcú, aby ste boli trošku starší, býva to skôr naopak. (úsmev) Uvedomili sme si však, že je to veľmi dôležité. Najnižší možný vek uchádzača je tridsaťpäť rokov, niekedy urobíme vo výnimočných prípadoch výnimku (najčastejšie pri zasvätených osobách).

Každý účastník musí poslať aj referenčný list, v ktorom ho kňaz z jeho farnosti alebo nadriadený v reholi či diecéze odporučí a napíše, prečo si myslí, že je na túto prácu vhodným kandidátom. Koncom októbra sprístupníme dotazník na budúcoročný jarný kurz a záujemcovia sa budú môcť začať prihlasovať. Potom nasleduje náš výber z uchádzačov. Ale opakujem, nech to nerobia tí, ktorí nechcú, aby sa im zmenil život. (úsmev)

 

 

Aké vzdelávanie ste museli absolvovať, aby ste mohli viesť kurzy kresťanského koučingu?

Katarína: Museli sme si (samozrejme, aj sme chceli) urobiť klasické svetské vzdelávania, po ktorých sme sa stali členkami International Couch Federation, čo je americká asociácia koučov. Je totiž veľmi dôležité, že ak sme sa rozhodli ponúkať takýto druh vzdelávania, ako sa môže kresťanský koučing javiť – a ešte to aj anglicky znie (úsmev), muselo to byť veľmi dobre pripravené aj po odbornej, obsahovej a aj lektorskej stránke. Aby to ľudia nebrali ako nejaký druh manipulácie alebo azda náhradu svätej spovede, čo vôbec, vôbec nie je.

Pán Marián Kubeš ako autor celého tohto diela, garant a hlavný lektor pripravil materiály a zároveň ich spolu s nami, svojou manželkou Margitou a ďalšími vo FG prednáša. Medzi účastníkmi býva zväčša polovica laikov, polovica zasvätených a nie je jednoduché postaviť sa pred zasvätené osoby. Často sú to predstavení mužských či ženských reholí alebo je to diecézny kňaz, ktorý má za sebou obrovské množstvo vzdelávaní, skúseností, je teologicky podkutý, takže sa nám často roztrasú kolená, keď sa máme pred nich postaviť…

O to viac to musí byť po odbornej stránke veľmi dobre pripravené, ale čo je najdôležitejšie, nie je to len odborný výcvik koučingu, ale výcvik kresťanského koučingu. Sme veľmi radi, že už druhý rok je našou spolulektorkou v tíme sestra saleziánka Evka Rušínová, ktorá je skvelá lektorka a ešte viac nám približuje, v čom je kresťanský koučing iný ako koučing.

 

V čom je teda kresťanský koučing odlišný od svetského?

Katarína: V tom, že idem do každého rozhovoru s modlitbou predtým, počas, na konci a som presvedčená, že tu s koučovaným nesedím sama, ale sedí tu so mnou Duch Svätý a ja mu iba uhnem a on sa prostredníctvom mňa pýta. Keď ide človek za kresťanským koučom, zrejme vie, prečo si ho vyberá, a kľudne to môže byť aj neveriaci človek. Nezriedka kouč počas rozhovoru nastaví aj morálne, kresťanské zrkadlo: „Ako s týmto rozhodnutím budete vedieť žiť? Kde vidíte svoj život o päť rokov, ak sa toto chystáte urobiť? Kde vidíte svoj vzťah, ak neurobíte vôbec nič?“

Nie je to o odvrhnutí, posudzovaní či neprijatí. Často človek prichádza s veľkou bolesťou, aj keď vie, že urobil (alebo robí) zlú vec, no robí len to, čo je vtedy schopný urobiť. Viac alebo inak nevládze, často je slepý voči bolestiam iných okolo seba… Ale možno bude po takomto rozhovore schopný niečo si uvedomiť, veci prehodnotiť alebo zmeniť… ale iba vtedy, ak to pôjde z jeho vlastného sebauvedomenia a rozhodnutia urobiť zmenu.

Lebo keď niekto robí niečo zle, verte, všetci mu nadávajú, celá rodina, hnevá sa snúbenica, manžel, manželka, mama, svokra, deti, otec, šéf v práci, spolusestra – a on či ona nevie, ako ďalej. A ak po takomto rozhovore príde k sebauvedomeniu („Čo to ja vlastne robím?“), cesty jeho života, jeho rozhodnutia sa môžu vydať úplne iným smerom. Za pokus to určite stojí. O tomto to celé je.

Miriam: Ak je aj zamotaný v nejakom svojom príbehu, už to, že prichádza, je veľká vec. Je v tom nádej, že skutočne chce niečo zmeniť. Vždy veľmi oceníme, že sa chce pohnúť z miesta. Preto nie sme tí, ktorí posudzujú, ale tí, ktorí sa pýtajú: „Ako toto hrá s tým, čo chceš žiť? Čo by si chcel, aby bolo na konci?“

 

 

NA SLOVENSKU JE JEDINÝ VÝCVIKOVÝ KURZ KRESŤANSKÉHO KOUČA

Napadlo vám, keď ste začínali, že to pôjde takýmto smerom – či už samotné Family Garden, alebo kresťanský koučing?

Katarína: Keby mi pred siedmimi rokmi niekto povedal, že tu teraz budeme takto s vami sedieť a rozprávať o kresťanskom koučingu a že budú všetky aktivity okolo neho takto pekne postupne fungovať, tak by som si povedala, že Pán Boh je dobrý srandista. My sme si na začiatku povedali: „Pane Bože, chceš to, je to tvoje dielo, nemáme nič, ani priestory, ani peniaze, iba myšlienku a chuť, tak sa postaraj.“ A stará sa. My však musíme dobre premýšľať, aby bolo všetko nastavené, hlavne po finančnej, ale aj obsahovej stránke tak, aby to bol dlhodobo udržateľný projekt.

 

Ako sa vám teda darí udržiavať projekt kresťanského koučingu?

Katarína: Stále sa snažíme udržiavať komunitu pohromade, ponúkame koučom ďalšie vzdelávania, aby rástli. Ponúkame systém, ktorý umožňuje, aby sa mohli medzi sebou online koučovať, a tak rozhovory trénovať (pretože sa medzi sebou všetci nepoznajú). Taktiež sa stretávame raz za rok na veľmi dôležitom podujatí, ktorým je Seminár duchovného rastu koučov.

Vždy trvá štyri dni a dôvodom je, aby sa posúvali aj vo viere a uvedomovali si, že je veľmi dôležité správne sa vedieť nastaviť. Aby žili takým životom, aby boli schopní posadiť sa pred niekoho, počúvať ho, nechať sa pozvať do jeho života a klásť také otázky, aby tam nebola skutočne ani najmenšia manipulácia a aby to bolo o úprimnom, čestnom, pravdivom rozhovore dvoch Božích detí, keď jeden verí v zdroje toho druhého.

Raz za rok máme tiež naše Koučiády – na jeden deň sa niekde stretneme (tento rok to bolo na fare nášho absolventa, kňaza Maroša Loviča v Križovanoch nad Dudváhom), máme novú vzdelávaciu tému, ale zároveň sa zdieľame, nechýba opekačka, rozprávanie, proste pohodička. Niektorí naši kouči, hlavne z východného Slovenska, vstávali ešte v noci, aby stihli začiatok Koučiády, ktorým bola svätá omša.

A takisto máme aj Konferenciu kresťanských koučov, kam sa snažíme pozvať zaujímavého zahraničného hosťa. Naposledy to bola sestra Anna Bissi z Talianska, psychologička, zakladateľka a hlavná predstavená Bratstva Premenenia. Vidíte, snažíme sa komunikovať aj so zahraničím. Niekedy je veľmi zaujímavé, aké je pre ľudí zvonka prekvapivé, aké zaujímavosti tu na Slovensku robíme.

Všetko, čo sa udialo za posledných sedem rokov, je pre mňa osobne jednou veľkou ponukou od nášho Pána – fakt neviem, kde sa toto skončí. Ale to už nechám na neho… Úprimne však dúfam, že sa to skončí tak, že každá farnosť bude mať svojho kresťanského kouča a že ho v prípade potreby ľudia vyhľadajú. Že bude mať celé dielo Family Garden hlboké korene a my budeme môcť spokojne pomrieť, lebo po nás prídu ďalší a krásne sa v tom všetkom bude pokračovať. Raz jeden muž hovoril, že chcel tento vzdelávací kurz niekomu podarovať: „Ja som prehľadal všetky okolité krajiny a oni to, človeče, nikde nerobia, len na Slovensku. Poľsko, Česko, Maďarsko – nič.“

 

Takže máme na Slovensku unikátny kurz kresťanského koučingu, ktorý inde nemá obdoby?

Katarína: Áno, pokiaľ viem, zatiaľ jedine u nás sa robí výcvikový kurz kresťanského koučingu. Mali sme dokonca už aj absolventov z Čiech. Uvedomujeme si aj jednu skutočne podstatnú vec. A to, že nás musí niekto strážiť, preto máme okolo seba bratov saleziánov, celú rodinu saleziánov spolupracovníkov na Miletičovej ulici v Bratislave, ktorej je celé dielo FG zverené a s ktorými sa často radíme, ako ďalej, aby sme nenadobudli pocit, že sme najmúdrejší na svete a že je to dielo iba našich ľudských daností. Vtedy by to bol začiatok konca. Je veľmi dôležité nespyšnieť a vedieť, prečo to robíme a že je to dar, ktorý nám Pán Boh dal. A počúvať iných, múdrejších, aby nás, keď náhodou nebudeme vedieť, čo so sebou, nasmerovali opäť na zem.

 

Je tento projekt podporený aj modlitbou?

Miriam: Odkedy Family Garden vzniklo, modlili sa za nás kontemplatívne rády, aby celé toto dielo bolo premodlené.

Katarína: Zlému sa toto dielo určite nepáči, občas to cítime, keď sú nejaké nedorozumenia: „Tak, a zase je tu, zase má „kopyto vo dverách“. (úsmev) Zase sa snaží, aby sme sa rozložili – a najlepšie sami seba zvnútra.“ Tak sa musíme snažiť, aby sme to všetko ustáli a aby to šlo stále lepšou a lepšou cestou.

 

 

DÁ SA ROZPRÁVAŤ AJ INAK

Čo vám to osobne dáva?

Katarína: Je to neustále žasnutie. Človek príde na stretnutie nejako nastavený: „Všetko je zle, všetci mi ubližujú.“ „Toto sa nedá.“ „Vôbec neviem, čo mám robiť“. A zrazu sa dobrým počúvaním, správnymi otázkami a tým, že ja ako kouč naozaj verím, že tento človek má všetky zdroje a odpovede v sebe, niečo stane. A ja potom naozaj žasnem nad tým, s čím po skončení rozhovoru odchádza.

Každým jedným rozhovorom sa posúvam aj ja, lebo sa ma to dotkne. Posúva ma to aj k väčšej túžbe, ako čo najlepšie učiť iných stať sa koučom a aby takýchto ľudí bolo čím ďalej, tým viac. Ak takýto nástroj máme, uverili sme mu, vidíme, čo to robí s ľuďmi, tak nech sa takémuto spôsobu rozhovoru naučí čo najviac ľudí. Nech čoraz viac pedagógov, lekárov, otcov, mám, susied, svokier, neviest, ženíchov, predstavených, kňazov, sestier vie, že sa dá rozprávať aj inak.

Počúvať sa, nepripravovať si argumenty vtedy, keď sa mi niekto snaží niečo povedať, ale skutočne aktívne počúvať s porozumením, pýtať sa často aj silné otázky smerujúce k hodnotám, nepripravovať si žiadnu stratégiu, iba počúvať celým svojím ja a snažiť sa človeka pred sebou pochopiť. Ak je možné niekoho naučiť takejto zmene v spôsobe rozprávania sa, tak má všetka naša námaha zmysel. Moji klienti ma skutočne menia – a aj to, že tu vo Family Garden môžeme realizovať tento výcvik. Veľmi. Dúfam, že k lepšiemu. (úsmev)

Miriam: V prvom rade mi to dáva zmysel. Naozaj sa mi zdá, že je to to, čo akoby chýbalo tomu hladnému svetu, niečo pravdivé, skutočné, keď človek je tu pre druhého človeka. Keď sa snaží dať na chvíľu bokom seba a byť tu pre druhého. Je to zaujímavá konštelácia – keď zostávam na jednej strane úplne pri človeku, so všetkou svojou intuíciou a tým, čo sa snažím cibriť, a súčasne dávam bokom seba – svoju životnú skúsenosť, rady… Som tu preňho takým zvlášť neegoistickým spôsobom. Na chvíľu sa dám bokom, aby som mohla byť preňho a s ním, aby som mohla počúvať zaňho, vidieť zaňho a v tú chvíľu dať priestor jemu. Byť s druhým človekom tak pravdivo.

Uvedomujem si pritom to, že som stále len na ceste… Viac ako pri iných veciach si uvedomujem, že nikdy nebude existovať status: „Som hotový kouč a bodka, nie je čo formovať, nie je čo pridať…“ Stále to bude o tej ceste viac k Bohu, k sebe, k druhému človeku. A veľmi ma teší aj dávať ďalej to, čo som objavila, čo som si zamilovala. To mi dáva veľký zmysel. Veď možno aj preto tento rozhovor. (úsmev)