Kresťanky, toto nie!

Každá ich má. Zlozvyky, ktorých sa treba zbaviť.

Autorka: Cindi McMenaminová

Zvykneme si ich všimnúť, ba dokonca na ne aj poukážeme – u iných. No povedzme si pravdu, boríme sa s nimi práve tak ako ktorákoľvek naša prísediaca v kostole.

Nedávno som sa na sociálnej sieti spýtala: „S ktorými zlozvykmi by podľa vás mali kresťanky skoncovať?“ Vyvolalo to zaujímavú diskusiu, obranné postoje i presviedčanie. Spísala som to a vyšlo mi, že podľa vás existuje až štyridsať zlozvykov. Tak som to trošku upratala a ostalo mi desať najčastejších. A jednoznačne súhlasím.

Neveriaci si zlozvyky veriacich všimnú ešte skôr. Skúsme teda namiesto skrývania sa za nálepky „nie zo sveta“, „nedokonalá“, „bolo jej odpustené“ čeliť pravde a pozrieť sa na zlozvyky, s ktorými treba skoncovať.

 

1. Súdenie ľudí, ktorí majú odlišné presvedčenie

Priznajme si to. Je jednoduché pozerať sa opovržlivo na kresťanky, ktorých deti chodia do verejných škôl, pokým vy sa s tými vašimi trápite v domácom vzdelávaní. Domáce vzdelávanie nedovoľuje vystaviť vieru detí zážitkom z verejných škôl. Nie sú potom duchovne slabšie? A čo ten pár z kostola, ktorý si práve kúpil film označený 18+? Ani nespomínajme toho nového mladého kňaza s tetovaním!

Súdenie iných kresťanov pre iné presvedčenie je zákonníctvo, nie láska – o ktorej Ježiš hovorí ako o druhom najväčšom prikázaní (Mt 22, 37-39).

2. Klebetenie v rámci prosby o modlitbu

Každá z nás vie, že ohováranie je hriech. Máme však tendenciu veriť, že ak sa podelíme s prosbou o modlitbu za niekoho iného (a nevynecháme informácie, o ktorých nemáme zvolenie hovoriť), sme vinné.

Zamyslime sa: Chcete s niekým iným hovoriť o trápení človeka. Skúste si predstaviť, že dotyčný by stál vedľa vás. Zdieľali by ste sa aj pred ním? Nie? Tak to nehovorte ani v jeho neprítomnosti. Istá žena mi minule povedala: „Nikdy som otvorene nežiadala o modlitbu. Detaily svojho života zdieľam iba s niekoľkými ženami. Nechcem, aby sa z môjho života stal terč pre ohováranie a posudzovanie.“ Au. Skúsme sa viac zamerať na chránenie než na zdieľanie.

3. Poskytovanie nevyžiadaných rád

Zažili ste už „kresťanské poradenstvo“ od ženy, ktorá vás počúvala a na konci vám začala dávať rady, ktoré ste si nepýtali? Myslím, že sa nám to stalo už všetkým bez toho, aby sme si uvedomili, že to robíme. Písmo nás nabáda povzbudzovať a podnecovať. Kľúč nachádzame v Liste Efezanom 4, 29. Máme tým druhých pozdvihnúť a konať podľa potreby danej chvíle. Problém je, že väčšina žien v takej chvíli nepotrebuje našu radu. Potrebujú niekoho, kto ich vypočuje a povzbudí.

Najlepší spôsob, ako sa tomu vyhnúť, je položiť jednoduchú otázku: „Prekážalo by ti, keby som ti povedala zopár myšlienok z Písma?“ A skutočne choďte podľa Písma. Nie je nič horšie ako dávať (či dostávať) „kresťanské rady“, ktoré nie sú ani kresťanské, ani múdre.

4. Vymýšľanie či prekrúcanie Písma

Neverím, že by to akýkoľvek kresťan robil zámerne. No použitie Božieho slova vo svoj prospech pred inými veriacimi – ba čo je horšie, pred neveriacimi – je zlý zvyk, s ktorým treba prestať. Povedať neveriacej kamarátke, ktorá práve prišla o prácu, že „všetko slúži na dobré tým, čo milujú Boha“, je nezodpovedné, ak nie zavádzajúce, pokiaľ ona nie je z tých, čo milujú Boha a sú povolaní podľa jeho zámeru (druhá polovica verša Rim 8, 28, ktorý citujeme sčasti).

Taktiež povedať susedom, ktorí prídu o dom kvôli nedobrému rozhodnutiu ohľadom financií, že Boh má pre nich plán a „že im dá budúcnosť a nádej“, je zavádzajúce použitie Jer 29, 11 bez akéhokoľvek kontextu a kontextu situácie, v ktorej sa ocitli vaši susedia.

Dávajte si pozor, aby ste v túžbe povzbudiť neprekrútili Božie slovo tým, že ho aplikujete na kohokoľvek, kto chce „počuť Božie slovo“. Poznajte Písmo a zdieľajte ho so zodpovednosťou.

5. Náhlenie sa do zachraňovania

Všimla som si, že ženy, ktoré nasledujú Krista, chcú byť nápomocné v akejkoľvek situácii. Avšak môže to byť zlozvyk, ak nenasledujeme Písmo. Ak sa už teraz cítime skrúšene, sme zavalené povinnosťami a preťažené, náhliť sa zachraňovať ostatných skôr, než by sme hľadali Božiu vôľu, či pomôcť, alebo nie, je to posledné, čo by sme mali robiť.

Namiesto náhlenia sa skúste tieto tri kroky: 1. Zastavte, 2. Hľadajte Božiu cestu, 3. Zostaňte mimo, až kým nemáte od Boha jasné potvrdenie zasiahnuť.

Ďalší dôvod, prečo najprv hľadáme Božie vedenie, je ten, že Boh možno chce, aby človek, ktorý potrebuje pomoc, najprv zúfalo túžil po ňom a závisel od neho a nie od vás či niekoho iného. Moja kamarátka sa v takých situáciách zvykne pýtať: „Ide o príhovor, alebo nechcené zasiahnutie?“ Ak sa náhlite niekoho emocionálne zachrániť či poskytnúť pomoc v poslednej chvíli bez opýtania sa Pána, možno niekomu zabránite obrátiť sa na Boha, rozvinúť modlitbový život a naučiť sa opäť závisieť od Neho.

6. Mať viac zápalu pre verejné malichernosti než pre vieru

Skôr, než sa médiá dostali takto do popredia, sme sa hanbili zdieľať svoju vieru či postaviť sa na javisko a hovoriť. Dnes sa však môžeme skryť za obrazovky, nedržíme jazyk na uzde a prsty nedokážeme odlepiť od klávesnice, keď ide o niečo, na čom nám veľmi záleží, keď chceme podporiť našu obľúbenú celebritu či vystúpiť proti lepku, akoby šlo o nejakú pohromu. No sme rovnako horliví, aj keď ide o náš vzťah s Bohom?

Namiesto toho, aby bolo počuť našu hrdosť o veciach, na ktorých z pohľadu večnosti vôbec nezáleží, buďme jemní, starostliví a milujúci v tom, na čom skutočne záleží, ako napríklad podeliť sa o Ježišovu lásku s blízkymi.

7. Bojkotovanie „zla“ namiesto podporovania „dobra“

Prečo sa stáva, že skupina kresťaniek často stojí za protestami, petíciami či bojkotovaním spoločností, ktoré nepresadzujú kresťanské hodnoty (ak v prvom rade dané spoločnosti nikdy netvrdili, že sú kresťanské?)

Skôr, než sa budete sťažovať, že spoločnosť Starbucks na svoj pohár od kávy nenapísala slovo „Vianoce“, alebo že v istom obchode si ľudia bez ohľadu na pohlavie môžu vybrať, či pôjdu na mužskú, alebo ženskú toaletu, alebo že vo filme od Disneyho nájdete jednoznačne homosexuálnu scénu, skúste spoločnostiam ukázať, čo robia správne namiesto toho nesprávneho.

Láska a milosrdenstvo majú vždy väčší dosah ako kritizovanie za chrbtom, napádanie a bojkotovanie. Netvrdím, že sa nemáte postaviť za svoje hodnoty, ale vravím, aby ste neočakávali od neveriacich tie isté hodnoty. Svet sa vždy bude správať ako svet. Ježiš je iný.

8. Nestaranie sa o svoje telo

V Biblii sa píše, že naše telá sú chrámom živého Boha, ktorý je v nás (1 Kor 6, 19-20). A predsa som počula žarty mnohých žien o „novom tele, ktoré raz dostanú v nebi“, ako ospravedlnenie toho, že sa nestarajú o telo, ktoré majú teraz.

Môj muž, pastor, toto zanedbanie nazýva „absenciou teológie ľudského tela“. Myslíme si, že sa máme denne modliť, študovať Bibliu a kontrolu nad životom prenechať Duchu Svätému. Avšak nemalo by to všetko zahŕňať aj každodenné zvyky ako správne stravovanie a pitný režim, cvičenie a uistenie sa, že nie sme preťažené, vystresované a podvyživené?

A predsa kresťanky často pozerajú na ženy, ktoré sú svalnaté, v skvelej kondícii alebo cvičia tri až päťkrát za týždeň, ako na závislé od fitka či ako na ženy posadnuté vlastným telom. Písmo hovorí o všetkom nadmernom ako o hriechu. To však zahŕňa aj jedenie a zaháľanie na pohovke.

9. Mať o sebe príliš nízku mienku

No tak, moja. Sme utkané zázračne (Ž 139, 14) a preto aj to, ako o sebe hovoríme, by malo odrážať skutočnosť, že sme stvorené na Boží obraz, zachránené obeťou jeho Syna a posvätené Duchom Svätým.

Ako nás bolí, keď sa naše deti ponižujú. A Boh sa cíti rovnako, keď to robíme samy sebe, keď o sebe hovoríme ako o odpade. Stará múdrosť: „Boh nestvoril žiadne haraburdy,“ je pravdivá. Hovorte o sebe vo svetle identity v Kristovi. Je to oveľa príťažlivejšie.

10. Odmietať realitu

Už sa vám stalo, že ste si v duchu povedali: „Netušila som, čo prežívajú,“ keď ste sa dozvedeli, že kresťanský pár sa rozvádza? Je to preto, lebo máme tendenciu správať sa, že všetko je v poriadku, aj keď to tak nie je. Kristovo telo má byť rodinou. Ak niečo bolí jedného člena, cíti to celé telo (1 Kor 12, 26). V rodine sme jeden pre druhého – v čase útrap, bolesti aj trápnych pochybení.

Nechajme plávať duchovný obraz toho, že máme dokonalé manželstvo a rodinu, a vráťme sa do reality. Priznajme si navzájom svoje trápenia a to, v čom potrebujeme podporu a modlitbu. Ak k sebe budeme pravdiví a naučíme sa nosiť si navzájom bremená v spoločenstve, ktoré sa spolu modlí a zotrváva, skutočne nebudeme zo sveta a nebudeme ani odzrkadľovať svetské štatistiky o rozvode a depresii.

Zdroj: ibelieve.com