Koučka Jarmila Kurbelová: Hnev nám pomáha k prežitiu

Jarmila Kurbelová je matka piatich detí. Pracuje v Centre pomoci pre rodinu v Trnave ako rodinná poradkyňa, counselorka a koučka. Venuje sa hlavne manželským párom, vzťahovému poradenstvu a tiež sprevádzaniu klientov v náročných životných situáciách. Hovorili sme s ňou o hneve, ako ho ovládať a kedy je dobrý sluha a kedy už zlý pán.

Čo je to hnev a na čo ho potrebujeme?

Hnev je jedna z najčastejšie prežívaných emócií. Hovorí sa, že patrí k negatívnym emóciám, ale ja mám radšej prívlastok príjemné a nepríjemné emócie. Myslím si, že emócie často nechápeme a preto sa ich bojíme. Hnev je síce nepríjemná emócia, čo sa týka prežívania, ale užitočná, ak pochopíme, čo nám hovorí. Účelom emócie hnevu je, že nám pomáha rozpoznať nespravodlivosť a tým aj spravodlivosť. Pomáha nám spoznať, aké máme potreby a kde boli nedosýtené. Veľmi často je hnev až sekundárna emócia, skrýva sa za ním iná emócia, napr. strach. Často to môžeme vidieť napríklad u matiek, ktoré vybuchnú na svoje deti a pritom je za tým obava, že im niečo ublíži, no prejaví sa to skôr vo forme nahnevania sa.

Hnev nám dodáva energiu, hýbe nás dopredu a možno je to zo začiatku veľmi nepríjemné, pretože niekedy môže byť ten nával energie až príliš veľký, preto sa často o hneve uvažuje ako o nepríjemnej emócii.

EMOCIONÁLNA INTELIGENCIA JE PRE ŠŤASTNÝ ŽIVOT DÔLEŽITÁ

Zbavíme sa niekedy hnevu?

Nemyslím si, že by sme sa niekedy hnevu zbavili. Ani že cieľom by bolo zbaviť sa ho, ale skôr naučiť sa ho regulovať. Veľa sa teraz hovorí o emocionálnej inteligencii, čo som rada, lebo to bolo trošku nevyvážené s ohľadom na to, ako veľmi sa hovorilo o IQ. A je to na škodu, pretože emocionálna inteligencia je pre šťastný a spokojný život veľmi dôležitá.

Keby sme sa nenahnevali, nevedeli by sme rozpoznať ani zdroje spravodlivosti a neprávosti. A ešte je tu jeden evolučný rozmer, o ktorom sa tak málo hovorí, a síce, že hnev nám v podstate pomáha aj k prežitiu už tým, že ak sa nám niečo stane, ak nám nejakým spôsobom bolo ublížené, tak dostaneme práve cez tú emóciu energiu zvládať túto situáciu. Takže aj z toho hľadiska sú emócie jednoducho dar.

To nie je nič, čoho by sme sa mali báť. Problém je vtedy, keď ho nevieme zregulovať a keď nás zaplaví, alebo ho poprieme a potlačíme dovnútra, nedovolíme si ho prežívať. Ale to je problém aj pri iných emóciách.

Ako správne spracovať hnev?

Pri spracovaní emócií je dôležité nereagovať, ale odpovedať. Zvládnuť prvotný nával energie a diskomfortu pociťovaného v tele. Predýchať, zastaviť sa, uvedomiť si, čo sa v nás deje. Začíname o tom premýšľať. Potom nekonáme, nereagujeme v návale silnej emócie. Snažíme sa pochopiť, čo sa vlastne deje, podstatu danej emócie – z ktorej nenaplnenej potreby alebo nenaplneného očakávania pochádza, prípadne aká nespravodlivosť sa nám deje. Niekedy už len uvedomenie, porozumenie odkiaľ emócia pramení, prečo sa spustila, prináša upokojovanie a úľavu. Až potom môžeme konať a komunikovať. Na základe tohto nového porozumenia dokážeme odpovedať efektívne. Určite to nie je jednoduché a nie vždy sa nám to podarí, ale tréning robí majstra. Postupne opakovaním efektívnejších spôsobov zvládania vznikajú nové prepojenia v mozgu a stáva sa to našou zručnosťou. 

Aký je rozdiel medzi spravodlivým hnevom a deštruktívnym?

Dôležité je, že hnev potrebuje byť bezpečne vypočutý a zregulovaný. Pokiaľ niekoho obviním za svoj hnev, tak sa táto emócia môže ešte zosilňovať. Hľadám vinníka a moja energia ma hýbe k potrestaniu zdroja neprávosti. Vtedy je problém zregulovať emóciu hnevu a môže prejsť do agresie.

Pokiaľ reagujeme takto, tak odpovedáme veľmi nezrelo. A preto je dôležité najmä u ľudí, ktorí majú problém s hnevom, naučiť sa najprv predýchať a nezareagovať počas prvotného návalu energie. Veľmi pri tom pomáhajú dychové cvičenia, ide o upokojenie limbického systému. To znamená hlboký nádych, zadržanie dychu a dlhší výdych. Pri tom dlhšom výdychu prichádza k upokojovaniu limbického systému. Dôležité je prebrať zodpovednosť za svoju emóciu.

Od čoho závisí, či náš hnev bude zregulovaný?

Niekedy nás niekoľko nádychov a výdychov delí od toho, či náš hnev bude zregulovaný, alebo nie, či ho obrátime do agresie. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že my sa od narodenia učíme vo vzťahoch a učia nás naši rodičia aj tým, ako oni reagujú na hnev a ako ho vedia spracovať.

Treba zobrať do úvahy aj osobnostné črty človeka, každý máme svoju povahu a preto je podstatné spriateliť sa so svojimi emóciami a naučiť sa s nimi pracovať.

Komu dávam vinu, tomu dávam moc. Pokiaľ ja hľadám vinníka, tak som bezmocná, pretože niekto iný môže za to, ako sa cítim. Ale keď preberiem svoju zodpovednosť za túto emóciu, tak vtedy mám aj moc, vtedy môžem hľadať možnosti, ako to riešiť. To je aj častou témou konzultácií. Objavovať vo svojom vnútri zdroje zvládania.

POMÁHA MI ODÍSŤ, KEĎ SOM NAHNEVANÁ

Aký ste typ a ako reagujete v hneve?

Ja som cholerička a mne veľmi funguje odísť, to už mám s mojím manželom dohodnuté. Potrebujem sa vzdialiť, ísť sa bicyklovať, uložiť si myšlienky, utriediť. Som veriaca, takže ja sa veľakrát potom snažím pred Božou tvárou ujasniť si, čo sa stalo, čo sa so mnou deje a ako ďalej.

Čo sa deje, keď hnev potláčame?

Dovoliť si emóciu hnevu je v poriadku. Potlačený hnev, ktorý sme si nedovolili prežiť, môže spôsobiť oveľa viac zla. Potom vybuchneme vo chvíli, kedy to najmenej očakávame. To asi všetci poznáme, že ako sa hovorí, „buchnú nám sadze“ – a pritom ten podnet nebol taký zlý ani veľký, len my sme nemali spracované potlačené hnevy a potom vybuchneme v takej chvíli na úplnej hlúposti.

Existuje aj hnev, ktorý je potlačený dovnútra, taký si nedovoľujeme prežiť. Časom sa môže obrátiť do depresie, alebo rôznych iných psychosomatických ochorení. Takže naozaj nespracovaný, potlačený, popretý hnev, môže byť veľmi deštruktívny a môže ubližovať nám, ale aj nášmu okoliu.

Aké má následky, keď ten hnev potláčame?

V hneve je veľakrát druhotná emócia. Za tým môže byť nenaplnená potreba byť vypočutý. Napríklad veľmi často je dominantnou potrebou ženy byť vypočutá a porozumená.

A vlastne ona sa hnevá, ale už ani nevie pomenovať tú potrebu, tak ju do seba potlačí. Je veľmi dôležité, že si dovolíme priebežne púšťať ventil. Keď si to zoberieme ako obraz tlakového hrnca, tak je naozaj potrebné pravidelne púšťať paru – to znamená venovať sa psychohygiene.

Každý si musí nájsť svoju cestu, veľmi dobrý je preto aj šport alebo spoločné rozhovory, najmä u žien. Ženy sa posťažujú jedna druhej, povedia si svoje útrapy a často len zdieľaním sa uvoľnia. To napätie v tele totižto neodznie samé. Potrebujeme si nájsť spôsob, ako to napätie dostať z tela von. Napríklad Metóda TRE® (v preklade tension/trauma release exercises) je unikátna metóda práce s telom, kedy sa sériou jednoduchých cvikov aktivuje prirodzený reflex svalového trasu (neurogénne chvenie).

Napríklad sv.páter Pio bol veľký cholerik a stal sa svätým. Prečo nie je zlé byť aj cholerikom, aj sa často hnevať?

Usmievam sa pri tejto otázke, a to hlavne preto, lebo sa mi veľmi páči prednáška od sestry Kataríny Veroniky Barátovej z Komunity Blahoslavenstiev (dostupná na YouTube). Ona o hneve a emóciách hovorí veľmi zaujímavým spôsobom. Tvrdí, že nedovoliť si hnev vôbec nie je žiadna známka svätosti, skôr naopak – môže to byť prekážka svätosti. Aj páter Pio bol cholerik, ale dôležité je to, že nikomu tým hnevom neubližoval. Platí: Hnevajte sa, ale nehrešte. (Ef4,26)

Keď už hnev prechádza do nejakej nespravodlivosti, túžby pomstiť sa, tak tam je problém. A potom je veľmi dôležité uvedomiť si, že aj Ježiš sa hneval, keď poprevracal stoly Farizejom. (Nerobte z domu môjho otca tržnicu. Jn 2,16).

A keď by som sa na to chcela pozrieť ľudsky, tak možno práve nebola naplnená jeho potreba úcty. Úcty a rešpektu k nebeskému Otcovi a ten hnev bol na mieste. Treba rozlišovať, kde je tam bod zlomu, aby sme v tom hneve neubližovali, nechceli sa pomstiť. Ja sa spolieham na Božie milosrdenstvo. Preto dúfam, že ani moja povaha nebude prekážkou vstupu do nebeského kráľovstva.

A kedy si vieme sami vyhodnotiť, že už máme problém s hnevom, že už je viditeľný a citeľný?

Častejšie to vieme vyhodnotiť u tých druhých ako u seba. Väčšinou vidíme smietku v oku druhého a brvno vo vlastnom oku nevidíme. Ale je to vidno na neprimeraných reakciách.

Môže to súvisieť s rôznymi poruchami (psychickými), s traumou, ktorá nebola spracovaná, uzdravená. Veľmi často je za týmito problémami závislosť alebo psychické ochorenie. To sú stavy, v ktorých človek vtedy nezvláda svoje emócie. A takisto, že stimul a reakcia sú neprimerané.

Ja sa stretávam vo svojej práci s tým, že sú tam často nepravdivé presvedčenia z obdobia detstva. Obranné mechanizmy, ktoré nám v detstve pomohli zvládnuť situácie, ale v dospelosti už nie sú užitočné, práve naopak. Reagujeme v podstate z pozície vnútorného zraneného dieťaťa.

Ako to potom „vyliečiť“?

Vtedy treba naozaj pracovať na svojich presvedčeniach a prehodnocovať. Často sa v koučingu deje, že pomenujeme presvedčenie, lebo aj to, čo nás nahnevá, je naša interpretácia. Tá vychádza z našej osobnosti, z nášho ega, zo zranení a z pohľadov na svet, z nášho hodnotového rebríčka. Takže vždy je na mieste prehodnotiť, či to očakávanie, ktoré som mala, na základe ktorého som sa rozčúlila a toho druhého nahnevala, že či to je v poriadku, alebo sa na to potrebujem pozrieť inak. Často sa presvedčenia aj v koučingu prehodnocujú, aby sa to zmýšľanie stalo čo najviac užitočné. Takže áno, môžu tam byť nejaké nespracované traumy, na ktoré potom akoby nasadajú obyčajné malé podnety, ale reagujeme vlastne už z nespracovanej traumy neprimeraným spôsobom. To všetko povedané platilo na psychicky zdravých ľudí, ale sú ešte aj ľudia, ktorí majú psychické problémy, kde už potom treba odbornú pomoc.

POTREBA, KTORÁ SA NEDÁ DOSÝTIŤ

Kto má časté výbuchy hnevu?

Závislí ľudia, pretože tam v podstate prichádza k tomu, že potreba je nereálna a nedá sa dosýtiť. Problém tak nie je závislosť, ale trauma, ktorá je za závislosťou. To prvotné je trauma, ktorá spôsobuje ranu a človek má potom stále málo, potrebuje viacej a dopĺňať nesprávnym spôsobom.

Je veľmi zaujímavé (a ja sa s tým stretávam ako rodinná poradkyňa), že muži neradi vstupujú do konfliktov, hádok. Zistilo sa výskumami, že muž pri hneve a hádkach inak reaguje, je omnoho silnejšie vybudená jeho nervová sústava a tým pádom aj hormonálny systém. Ten hormonálny kokteil, zrýchlené dýchanie, zvýšený pulz, zvýšený krvný tlak sú o mnoho vybudenejšie u muža a pomalšie sa vracajú do normálu. Zistili to v 20-ročnom výskume manželstva (viac v knihe Sedm principů spokojeného manželství) John Gottman.

Od čoho závisí to, ako zvládame hnev?

Veľmi to záleží od stresu. Je veľmi podstatné starať sa o seba, o psychohygienu. Pokiaľ chceme zvládnuť hnev, tak je veľmi dôležité, aby sme boli v dobrej kondícii a dali si čas byť aj sami so sebou. Dokázali sa vedieť zastaviť. Veľakrát sa najmä u matiek na materskej stretávam s takým vyhorením, že si nedoprajú priestor pre seba a vlastne nedokážu o to zabojovať, stále sa tak dávajú do úzadia a potom sa na seba hnevajú, lebo vybuchujú.

Pokiaľ sa zvyšuje hladina stresu, tak omnoho ťažšie dokážeme regulovať svoje emócie.

Komu sa najviac venujete?

Prevažujú ženy, ale zvyšuje sa aj počet manželských párov a mužov. Najčastejšie témy sú presne zvládanie emócií, krízy v manželstve, výchovné, vzťahové problémy. Čo sa týka ešte ďalších tém, tak sú to závislosti a spoluzávislosti. Často sa stretávam aj s témami ako je sebaúcta, sebahodnota, vyhorenie u pomerne veľkého počtu mamičiek, ktoré sú na materskej dovolenke.

MATKA JE ROVNAKO DÔLEŽITÁ AKO DIEŤA

Ako reagovať na dieťa v období vzdoru?

Začnem úplne od začiatku: postarať sa o seba. Takisto ako v lietadle máte jasné odporučenie, najprv nasadzujete masku sebe a potom dieťaťu. To znamená: postarať sa o seba v zmysle, aby som mala čas na seba, vedela si dodržať psychohygienu a že ja som dôležitá rovnako, ako to dieťa. Potrebujem byť v pohode, aby som zvládala najmä toto ťažké obdobie.

Ďalšia vec je napojiť sa na to dieťa v zmysle, že ono musí cítiť, že mu rozumiem. Začnem s ním rezonovať v zmysle, že kričí, hnevá sa, tak ja mu nepoviem, že buď ticho, ale poviem: Vidím, že si sa nahneval. A naozaj je dôležitá aj kadencia hlasu, nemôžem šepkať. Keď dieťa kričí, tak ja nekričím naňho, ale mám takú hlasitosť, ktorá mu dovolí počuť ma. Ono nás reálne nepočuje. Nie, že by nechcelo. Musíme v tom byť veľmi trpezliví, možno vyčkať, kým ten prvý nápor prejde a nebáť sa. Toto vidím ako veľký problém, že mnohé matky sa boja emócií svojich detí a robia všetko preto, aby k tomu neprišlo. Ono sa to úplne nedá. Keď ja som nastavená v postoji strachu, verte mi, že tú emóciu nezvládnem.

Ako pomáha hnev deťom?

Evolučne by bez neho nedozreli. Oni sa potrebujú prejaviť nejakým spôsobom a netreba sa toho zľaknúť. Keď sa viem napojiť na svoje dieťa, tak mu môžem povedať: Vidím, že sa veľmi hneváš. (Keď zoberieme ten najčastejší príbeh s chcením lízanky v obchode.) Niekedy pomáha aj to, že chvíľku začneme s ním snívať: „Áno, viem si predstaviť, že by ti to veľmi chutilo a že máš teraz na to veľkú chuť a my ho naozaj môžeme zobrať, kúpime ho, ale až keď sa doma napapáš, vtedy ti ho môžem dať,“ – že odsuniem túto potrebu na neskôr. „Ja ti rozumiem, chápem ťa, že to chceš.“

A keď ani upokojujúce reči a napojenie sa na dieťa nefunguje?

Vtedy to len musíme nechať odznieť a vedieť, že toto dieťatko sa v podstate nejakým spôsobom unaví a bude zas dobre. Chvíľočku si oddýchne. Hlavne je dôležité hľadať, čo je za tým, aká jeho potreba bola nenaplnená. Keď si spomeniem, ako som vychovávala svoje deti, naozaj to bolo niekedy veľmi náročné, najmä keď to dieťa potrebuje byť dosýtené objatím, musí mať nasýtenú potrebu bezpečia. A veľmi často som si uvedomila, že deti práve vtedy nezvládajú svoje emócie, keď nemajú tieto svoje potreby saturované.

Veľakrát, keď príde nový súrodenec, deje sa, že dieťa stratí istotu, cíti sa ohrozené svojím súrodencom. Treba sa pozrieť, čo je za tým a snažiť sa tomu porozumieť a tam nie je dobré ponúkať dieťaťu možnosti, nehovoriť mu, že ty sa teraz hneváš, ale povedať, že zdá sa mi, že toto a toto, a ono zareaguje. Už to vidíme, že začne kývať hlavičkou, že hej. Takže to, čo je také najpodstatnejšie, je vedieť sa naladiť na to dieťa a dovoliť mu prežiť jeho emóciu s tým, že potom aj doplníme tú potrebu, ktorá sa tam ozývala.

Treba vedieť, že deti majú tiež svoje ťažké dni a niekedy nezvládajú emócie, niekedy pomôže na konci aj ponúknutie vody alebo čajíku medzi tým, ako plače. Vtedy sa preruší cyklus ataku a tým sa aj začne upokojovať.

HORŠIA AKO HÁDKA JE IGNORÁCIA

Kedy je hnev dobrý sluha a kedy už zlý pán?

Dá sa to tak povedať, že zlý pán je vtedy, ak hľadám vinníka a ja nepreberiem zodpovednosť za tú emóciu. Keď nejakým spôsobom hnev neprijímam v prežívaní a nezregulujem ho.

Z mojej praxe vyplýva, že sa netreba báť hádok, emocionálnej konfrontácie, pretože omnoho horšia ako hádka je ignorácia. Je dôležité uvedomiť si, že keď sa pohádame, neznamená to, že sa nemáme radi. Jednoducho narážame na seba, lebo sme ľudia. Dôležité je nasmerovanie na odpustenie.

Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom je veľmi užitočný citát z Biblie (Ef 4,26) z hľadiska toho, že emócie sú krátkodobý stav. Ak emócia prejde do nálady, je to už akoby šošovka, cez ktorú sa pozerám na tento svet. To znamená, že už zostávam v nejakom nastavení stálej nahnevanosti, odporu, pasívnej agresie, ktorá je tiež deštruktívnym hnevom.

Napríklad?

Je to to mlčanie, že už ani skriňa sa s nami doma nerozpráva. A čím dlhšie to trvá, tým ťažšie je prvé slovo. Uzmierenie je dôležité.

Naozaj som počula príbehy, kedy sa nerozprávali páry týždne a zrazu je to taká obrovská vzdialenosť, ktorú za ten týždeň medzi sebou majú, že sa veľmi ťažko potom približujú, už ani nevedia, prečo sa pohádali, ale zostali v tej nálade nadutosti a urazenosti.

Takže emocionálna konfrontácia nie je to najhoršie, čo sa nám môže stať. To najhoršie je ignorácia. No a tiež si treba dať pozor, pokiaľ hnev nespracujeme a neukončíme cez odpustenie. Odpustenie nie je emócia. Odpustenie je rozhodnutie.

Niekedy je veľmi ťažké odpustiť a pritom stačí len chcieť. Byť rozhodnutý, že áno, chcem odpustiť, je niekedy úplne dostačujúce, pretože dakedy sú tie zranenia veľmi náročné a hlboké.

Stačí už len rozhodnutie, že to chcem ukončiť, chcem to pustiť od seba, pretože odpustenie to má to aj v názve; je to krásne, že pustiť od seba a teda nechcieť sa pomstiť. Hnev je zlý pán vtedy, keď sa naozaj chcem pomstiť, kedy chcem potrestať „protivníka“, kedy si dovolím zostať v postoji nenávisti, že sa mi akoby zatvrdí srdce a ja mu nechcem odpustiť a zablokujem sa.

Snímky: PhDr. Michal Lipovský MBA