Kosovčan Anton Cena: Pomoc rodinám v náročnej situácii mi pripomína môj vlastný život
Anton Cena (59) je rodený Kosovčan, inak tiež slovenský občan a majster Slovenska v džude. Už dvadsaťdva rokov pôsobí ako supervízor na Kosovskej akadémii pre verejnú bezpečnosť. Ako dieťa sa spolu so svojimi siedmimi súrodencami stali sirotami. Pre Antona sa práve tento moment stal príležitosťou pomáhať ľuďom v náročných životných situáciách. Kosovským rodinám v núdzi podáva pomocnú ruku už viac ako dvadsať rokov. ,,Keďže svetom len prechádzame, prečo sa s tým, čo nám zvýši, nerozdelíme s tými, ktorí to potrebujú? Veľa bohatých ľudí je chudobných na duši a v srdci.“
Ako to, že si Kosovčan, no zároveň aj občan Slovenskej republiky?
V roku 1997 som sa zúčastnil pretekov v Trnave, kde som bol zároveň najlepší športovec v kategórii 60 kg. Džudo klub Dukla mi ponúkol účasť na medzinárodných armádnych pretekoch, no preto, že som nemal slovenské občianstvo, som sa ich zúčastniť nemohol. Umožnili mi tak dostať slovenské občianstvo vo veľmi krátkom čase, čo sa podarilo.
Ako si spomínaš na svoje detstvo?
Od svojich siedmich rokov som sirotou. Ostal som bez rodičov. Boli sme veľká rodina – sedem bratov a jedna sestra. Keď rodičia zomreli, najstarší brat mal šestnásť rokov, nasledoval ďalší pätnásťročný, desaťročné dvojičky, ja – sedemročný, ďalší päťročný brat a najmladší súrodenec mal len osemnásť mesiacov.
ZAČAL SOM POMÁHAŤ RODINÁM A DEŤOM, KTORÉ SA NACHÁDZAJÚ V PODOBNEJ SITUÁCII AKO JA KEDYSI
Čo sa stalo s rodičmi?
Obaja zahynuli pri dopravnej nehode.
Muselo to byť nesmierne náročné. Kto bol pre teba vtedy najväčšou oporou?
Áno, máš pravdu. Keď sa z nás stali siroty, napriek tomu, že sme bývali v dome po rodičoch, boli sme v podstate ,,na ceste“. Najstarší bratia začali pracovať vo fabrike, starali sa o celú rodinu. Dostávali sme podporu aj od maminho brata, aj od katolíckeho združenia.
To, že vám pomáhalo viacero ľudí, keď ste to potrebovali, ťa priviedlo k potrebe a túžbe pomáhať a šíriť dobro ďalej. Povedz nám o tom viac.
Začal som pomáhať rodinám a deťom, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii ako ja kedysi. Vždy mi to pripomína môj život. A pokiaľ môžem pomôcť, som spokojný aj ja.
Spomínaš si na konkrétnu rodinu z Kosova, ktorá ti istým spôsobom utkvela v pamäti?
Momentálne sa starám o jednu trojčlennú rodinu. Pred deviatimi rokmi ostali sirotami. Keď zomrel otec, dcéra mala sedem mesiacov, teraz má desať rokov. Často som im zo Slovenska doviezol opotrebované ošatenie. Tejto rodine každý mesiac zaobstarávame tie najpotrebnejšie veci ako jedlo a esenciálne potreby. Momentálne im stavajú nový dom, pretože pred štyrmi mesiacmi vyhoreli. Chvála Bohu sa táto tragédia zaobišla bez ľudských obetí. Verím, že do konca mesiaca sa budú môcť nasťahovať do nového domu.
Rodinám v Kosove pomáhaš už dvadsaťdva rokov. O akú konkrétnu formu pomoci ide?
Áno, od roku 2000 pomáham rodinám, ktoré to potrebujú. Nakúpim im potrebné veci, ale ak potrebujú aj finančnú pomoc, pomáham, ako sa len dá. Snažím sa byť im nablízku po dobu, kým sa neosamostatnia.
VŽDY, KEĎ MÔŽEM POMOCŤ NEJAKEJ RODINE, MÁM V SRDCI DOBRÝ POCIT. NIČ VIAC NEPOTREBUJEM
Cítiš sa vnútorne bohatší?
Vždy, keď vidím, že môžem pomôcť nejakej rodine, ktorá sa nachádza v náročnej životnej situácii, mám v srdci veľmi dobrý pocit. Nič viac nepotrebujem.
Prečo je podľa tvojho názoru dôležité šíriť dobro, pozitívnu energiu a pokoj, zvlášť v dňoch, ktoré teraz žijeme?
Keďže týmto svetom len prechádzame, prečo sa s tým, čo nám zvýši, nerozdelíme s tými, ktorí to potrebujú? Veľa bohatých ľudí je chudobných na duši a v srdci. Ja sa snažím rozdávať radosť a pozitívnu energiu tam, kde sa nachádzam. Snažím sa o lásku, optimizmus a pochopenie.
Okrem iného si tiež veľký športovec. Napríklad víťaz Majstrovstiev sveta veteránov v džude v roku 2021 a víťaz Majstrovstiev Európy v roku 2018. Prečo práve tento šport? Kto a čo ťa k nemu priviedlo?
Ako dieťa, ktoré prišlo o rodičov, som nemal veľa možností. Napriek tomu som sa začal venovať karate, pretože ho trénovali aj moji bratia. Následne som sa venoval gymnastike, no a nakoniec som začal trénovať džudo, ktoré trénujem a mám rád doteraz. Pri džude som zosilnel, naučil som sa disciplíne a od svojich desiatich rokov som sa doň zamiloval. Umožnilo mi niekoľkokrát navštíviť Japonsko – matku džuda. Odvtedy ma kamaráti a rodina začali volať ,,japonéz“. V osobnom živote som veľmi disciplinovaný. Stravujem sa predovšetkým zdravo a v rovnakom čase. Taktiež v rovnakom čase spím. Budíček mám o 6.00, nasledujú raňajky a odchod do práce. Po príchode z práce o 18.00 začínam džudo tréning. Moja každodenná večera je len ovocie a jogurt.
Čo pre teba znamená pohyb? Dokážeš pri ňom okrem zlepšovania fyzickej kondície aj zrelaxovať a vnútorne načerpať?
V živote mám tri záľuby: knihu, šport a lásku. Niektorí hovoria, že na prvom mieste má byť láska. Ja som im vysvetlil, že v prvom rade je zdravie, potom vzdelávanie a čítanie. Nakoniec môžeme tieto dva dary rozdávať s láskou. Čo si myslíte? Aj napriek tomu, že som v policajnej akadémii – v telocvični osem hodín denne, potom v mojej športovej hale každý deň tri hodiny, trénujem ešte individuálne, a to 24/7, 365 dní, aby som bol vo forme.
NAJVÄČŠIE BOHATSTVO JE MAŤ RODINU A DOBRÝCH PRIATEĽOV. POKIAĽ TOTO DOSIAHNETE, STE NAJBOHATŠÍ ĽUDIA
Aký je tvoj najvzácnejší alebo najsilnejší džudo moment?
Najvzácnejší moment bol, keď som sa stal majstrom Slovenka v roku 1997.
Čo najdôležitejšie si sa počas života naučil?
Podľa mňa jediné, čo sa treba naučiť na tomto svete, je naučiť sa trpieť a zároveň sa nesťažovať. Na začiatku života som bol chudobný a po nejakom čase som si zarobil peniaze, no najväčšie bohatstvo je mať rodinu a dobrých priateľov. Pokiaľ toto dosiahnete, ste najbohatší ľudia. Vážim si, že ja som to dosiahol, a verím, že moje deti budú pokračovať v tom, v čom som začal. Matka Tereza povedala: „Nesnaž sa robiť veľké veci, ale len malé veci s veľkou láskou.“