Kontemplatívna mama: Ženám, ktoré túžia behať s vlkmi
V najskrytejších hlbinách nás, žien, existuje jedno tajné miesto. Je také tajné, že o ňom často ani samy nevieme. Predsa to však v ňom vrie životom. Tento život nás silno ovplyvňuje. Či už tým, že ho potláčame a tým nás stojí veľa síl, alebo tým, že mu (hoci nevedomky) dávame kde-tu priestor na prejavenie sa a vtedy zrazu zacítime jeho chuť a vôňu a melódiu bez toho, aby sme vedeli, odkiaľ vyviera.
Na tom tajnom mieste sídli naše inštinktívne ja.
Prebýva tam v nás to, čo je spoločné všetkým ženám všetkých čias, od stvorenia sveta dobrým Stvoriteľom.
Prebýva tam žena, ktorá je inštinktívna a intuitívna. Má poznanie, ktoré prekračuje možnosti rácia. Niekedy jednoducho „vie“, bez toho, aby to vedela racionálne zdôvodniť. Vie, ako zachovať rod. Vie sa milovať so svojím mužom. Vie porodiť svoje dieťa a vie, ako sa oň postarať. Je divoká a nespútaná. Miluje, keď jej vietor rozstrapatí vlasy. Rada tancuje a spieva. Užíva si vodu a keby mohla, celý rok by sa v nej kúpala, a v zime by sa prechádzala po snehu. Miluje svojho muža aj svoje mláďatká a niekedy to prejavuje tým, že ich hryzie. Je rada sama a zároveň v spoločenstve iných žien.
Je to žena, ktorá behá s vlkmi.
Takto ju nazvala argentínska psychologička Clarissa Pinkolová Estésová. Mimochodom, katolíčka, ktorá v závere svojej knihy píše, že stelesnením tejto ženy je pre ňu Mária.
Zaiste je to iný pohľad na Máriu, než na aký sme zvyknutí. Tradičný pohľad na Máriu, so všetkou nesmiernou hodnotou, ktorú má, pochádza od mužov. Od veľkých teológov, ktorí formovali učenie Katolíckej cirkvi, vrátane toho mariánskeho. Ženský pohľad, najmä pokiaľ pochádza od ženy, ktorá zasvätila svoj život načúvaniu príbehov iných žien a načúvaniu príbehov celých národov, môže byť celkom obohacujúci…
Táto divoká, inštinktívna podstata ženy je niečo, čo drieme podľa Estésovej v každej jednej z nás pod nánosom spoločenských očakávaní, výchovy a formácie. Estésová píše: „Dokonca aj tá najspútanejšia žena si chráni vo svojom vnútri sídlo svojho divokého Ja, pretože intuitívne vie, že jedného dňa sa objaví štrbina, priestor, šanca a ona vyrazí na útek.“
Bolo by však mylné domnievať sa, že výchova a formácia sú s divokosťou v nezmieriteľnom rozpore.
Naopak. Čo je v rozpore, to je nastavenie spoločnosti. Rozpor je tým väčší, čím je spoločnosť maskulínnejšia.
Pokiaľ sa v spoločnosti cení výkon, úspech, drajv a rozum viac než sebardarovanie, obetavosť, trpezlivosť, intuícia, potom je spoločnosť naklonená viac maskulínnym smerom a ženskej divokosti, ktorá je zo svojej povahy inštinktívna a vzťahová, nedáva veľa priestoru.
Cestu objatia svojej ženskej podstaty môže však prejsť každá jedna z nás sama. Čím viac žien touto cestou prejde, tým viac ženskej esencie bude v spoločnosti prítomné. Užitočné to bude napokon pre všetkých. Pre samotné ženy, pre mužov, ktorí budú mať vášnivé a oddané manželky a dobré a starostlivé matky svojich detí.
Cesty sú rôzne. Možno stačí začať tým, že zatvoríte na chvíľu oči a spomeniete si na moment, keď ste sa tak naozaj cítili samy sebou a slobodné. Možno to bolo pri oberaní hrušiek, kváskovaní, otužovaní, dojčení dieťaťa, pri pôrode, pri bosej chôdzi po prírodnom teréne, pri milovaní, tanci, … Možno stačí, keď takýmto momentom vo svojom živote otvoríte dvere a pozvete ich. Poďte, vitajte, prichádzajte častejšie! A zároveň keď si sama sebe dovolíte byť takou, akou ste sa v tých momentoch zažívali: divokou, nespútanou, vášnivou, slobodnou,… Vitaj a zostaň, žena!
Andrea Mikolášiková
Špeciálna zľava a možnosť prihlásiť sa na Ženskú katolícku konferenciu len pre čitateľov Slovo+!
