Koniec sveta ako zavŕšenie stvorenia
Človeka už oddávna fascinuje a zrejme nikdy neprestane fascinovať uvažovanie o večnosti. Fascinujúce je na tom práve to, že večnosť presahuje možnosti našej ľudskej predstavivosti, ktoré sú obmedzené materiálnou štruktúrou sveta, v ktorom žijeme a iný si predstaviť nedokážeme.
Autor: Stanislav Košč, pedagóg na Katolíckej univerzite v Ružomberku
Charakteristickou črtou hmoty je priestor a čas. Preto v minulosti často prevládala predstava, že „večnosť“ si treba (alebo možno) predstaviť kdesi mimo priestoru nášho sveta, resp. kedysi „pred“ či „po“ našom čase, tak ako sa jeho trvanie niekedy začalo a niekedy sa pravdepodobne skončí.
Súčasná teologická reflexia už takéto interpretácie odmieta a pápež Benedikt XVI. vysvetľuje – v kontexte typickej kresťanskej nádeje na „večný život“ –, že to nie je život predĺžený naveky, bez konca, ale „niečo ako okamih plného uspokojenia, v ktorom nás objíma totalita bytia a my ju objímame. (…) Tento okamih je život v plnom zmysle, stále nové ponáranie sa do šírky bytia, pričom sme jednoducho preniknutí radosťou.“ (encyklika Spe salvi, čl. 12)
Takto môžeme pochopiť aspoň to, že z Božieho „pohľadu“, keďže On žije vo večnosti, všetko to, čo sa nám javí a prežívame to v čase, u Boha je jediným okamihom dokonalej plnosti a dokonalosti.
Osobitne pozoruhodné je pokúsiť sa týmto spôsobom zamyslieť nad jednou z podstatných „skúseností“, kde sa Božia večnosť stretáva s ľudskou časnosťou, a to je trvanie sveta od jeho stvorenia po konečné zavŕšenie. Viera nám tu pomáha porozumieť, že stvorenie je dielom Božím, teda aktom, uskutočneným vo večnosti a z jeho „pohľadu“ predstavujú celé dejiny sveta jediný okamih, keď tu už musíme použiť nejakú časovú terminológiu (keďže inú nemáme).
Aký zmysel má takéto uvažovanie?
Nuž, pomáha nám vidieť niektoré skutočnosti v hlbšej perspektíve, čo môže byť mimoriadne motivujúce. Napríklad vedomie, že každý náš skutok, slovo, ba i myšlienka, sú – z pohľadu večnosti – súčasťou stvoriteľského aktu Boha, ktorý, samozrejme, mohol stvoriť svet úplne bez nás, ale stvoriac človeka, zjavne ho chcel do tohto procesu včleniť, resp. povolať, keďže človeka stvoril ako slobodnú bytosť. To, čo sa nám teda javí ako „koniec sveta“, môžeme teda rovnako chápať ako „zavŕšenie stvorenia“, na ktorom máme svoj podiel, a teda i zodpovednosť.
Tieto myšlienky vrhajú ešte jasnejšie svetlo na ekologickú problematiku, ako zodpovednosť za svet okolo nás v procese jeho tvorenia, ale i na výchovu, vzdelávanie, a vôbec formáciu človeka, na ktorej sa nejakým spôsobom podieľame, ako zodpovednosť za človeka v procese jeho dorastania do zrelosti, v miere Krista“ (porov. Ef 4, 13).