Komunita Poloma: Závislí potrebujú Božie milosrdenstvo
Prichádzame lesnou cestičkou do komunity Poloma – resocializačného zariadenia pre mladých. Je Veľký týždeň a netušíme, že práve dnes majú pätnáste výročie založenia komunity.
Foto: Ján Vereš
Na lazoch medzi Zvolenom a Krupinou leží rozľahlý pozemok, na ktorom má svoje prevádzkové budovy a zariadenia komunita Poloma. Vďaka ochotným radám obyvateľov priľahlej obce Babiná miesto poľahky nájdeme, hoci sme sa naň vydali bez adresy. Už na začiatku pozemku nás víta riaditeľ resocializačného strediska MUDr. Ľudovít Gábriš, ktorý je zároveň primárom, psychiatrom a psychoterapeutom. Práve on v roku 1992 založil prvé lôžkové Centrum pre liečbu drogových závislostí v Nových Zámkoch. O komunitu v Polome sa stará so svojou manželkou, psychologičkou PhDr. Marcelou Gábrišovou.
Usádzame sa v kancelárii a manželia nám rozprávajú o strediskách, ktoré založili a spravujú. Najprv to bola komunita Ľudovítov neďaleko Palárikova, ktorá je rovnako postavená na samote, tá je však primárne pre dospelých. Založili ju v roku 1995. Už pri prvej komunite vnímali, že o deti do osemnásť rokov, ktoré trpia závislosťami, sa nemá kto starať a je potrebný program špeciálne nastavený pre mladších.
Príbeh Polomy sa začal písať v roku 2004. Päť rokov hľadali priestory, kde by komunitu mohli postaviť. Nechceli mesto, ale prírodu, lebo sú zameraní na prácu so zvieratami – zooterapiu – hipoterapiu, canisterapiu. Rovnako mali za cieľ nájsť prírodu pre to, aby deti odišli z mesta a prišli do prírody a mohli ju spoznávať. „Aj v symbolike hľadania koreňov samých seba. V drogovej kariére sa akoby úplne odpojili od svojho prirodzeného bytia a začali žiť životom, kde sa strácali v iných témach, ani nie svojich vlastných. Príroda je symbolom návratu ku koreňom, z čoho človek vychádza. Máme s tým veľmi dobrú skúsenosť,“ vysvetľuje pani Gábrišová. Aj keď mladí spočiatku ťažko prijímajú, že sú z betónového mesta zrazu v inom prostredí.
Miesto, ktoré našli, šestnásť rokov nikto neobýval. Boli tam nálety, rozpadnutý dom s maštaľami, ktoré boli ešte v lepšom stave ako dom. Dom spevnili, postupom času pristavili ďalšiu časť a zväčšili tak kapacitné možnosti, dnes majú dvadsaťšesť miest. Hovoria však, že ešte stále to stavajú.
V praxi sa im ukazovalo, že keďže sú to dlhodobé pobyty, krátkodobé nerealizujú, niekedy je potrebné vzdialenie sa z jednej komunity, v ktorej má daný mladý človek stráviť rok a pol až dva. Komunity sa vzájomne poznajú, sú na jednej báze a podľa potreby môžu prejsť do druhej komunity a začať odznova. „Je to akoby veľká komunita rozdelená na dve časti,“ vravia.
DROGY NIE SÚ NA VINE
Manželia Gábrišovci hovoria, že drogy nie sú na vine. Treba za tým hľadať niečo viac – spôsob života, životný štýl, to, ako mladí žijú, aké majú predpoklady, kde sa začlenia, kto ich tam posunie. Najmä ide o akési hľadanie vlastného ja. „Tu v prírode je priestor, kde sa najlepšie medituje. Veď kam chodili púštni otcovia, aby sa uzavreli sami do seba a mohli meditovať? Tu je priestor na komunitnú meditáciu,“ hovorí psychiater. Popritom život v komunite ďalej beží, mnohí hovoria, že ich tam prvý raz oslovilo, ako svieti slnko, rastú stromy, žijú zvieratá, ako to funguje. Práve tu spoznávajú tieto veci a skrze to prechádzajú do svojho vlastného vnútra. „Cieľom je, aby zostali sami sebou, nevytvárame z nich nových ľudí, len nové správanie, začlenenie do života, ale musia si zachovať svoju identitu,“ dodáva. Nejde len o zameranie na užívanie drog, ale aj na spôsob života.
Dnes pribúdajú duálne diagnózy – závislosť plus iné diagnózy. Často sa odkryjú zanedbané, neodhalené poruchy, ktoré vznikli v detstve, vo vývoji a prehliadali sa, neriešili. A tieto deti potom nevedeli nájsť miesto medzi ostatnými deťmi, boli často šikanované, vytŕčali, správali sa tak, aby na seba upozornili – nie preto, že by chceli byť zlé, ale potrebovali upozorniť na seba – som tu, všimnite si ma. „Tým správaním pútali pozornosť, niečo, čo potrebovali naplniť,“ vraví manželka. Jej muž dodáva, že práve včera mal sedenie s chalanom, ktorý pol roka odmietal stretnutie s rodičmi, ale napokon ho k nemu donútili. Polhodinu trvalo, kým sa odhodlal, pozrel sa mame do oči a spýtal sa: „Zvládneš?“ Ona odpovedala: „Zvládnem.“ A on vlastne urobil svoju vlastnú sebadiagnostiku, keď jej odpovedal: „Hľadal som teba na ulici, pretože som u teba nemal úsmev, objatie, dala si mi najesť, starala si sa, pýtala si sa ma na školu, ale to bolo všetko a ja som potreboval aj niečo iné a hľadal som to vonku, v partii, a keď som to nemal, tak som sa vybíjal v agresii.“
SPOLUPRÁCA RODIČOV S KOMUNITOU
Obe komunity majú rovnakú filozofiu, hoci terapia sa prispôsobuje veku, okolnostiam. Ide o filozofiu práce, prístupu. Spoločne majú rovnaký režim, konzultujú spolu veci, vymieňajú si skúsenosti. Keď sa v nedeľu pozerá film, zavolajú si a spoločne vyberú jeden. Spolu tiež pripravujú program na sviatky. A pri spoločných akciách – športových, turistických – sa ich snažia prepájať, aby sa spolu stretávali, navštevovali.
V komunite majú deti na dobrovoľné pobyty – vždy je to rozhodnutie rodičov –, ale aj súdom nariadené pobyty. Minulý rok mali v priemere päť maloletých na dobrovoľné pobyty a šestnásť na súdne rozhodnutie. Od nového roka však začali prijímať len prvú skupinu.
Je veľmi dôležité, aby rodičia s programom komunity spolupracovali, aby pochopili, že aj oni musia urobiť určité zmeny, že to nie je len problém dieťaťa, ale celej rodiny. Raz do mesiaca majú skupiny pre rodičov, ktoré nie sú o deťoch, ale o rodičoch samých. Rozoberajú problémy, ktoré nastávali pri výchove, pri pobyte v komunite. Sami maloletí často hovoria, že keby ich rodičia nedotlačili, tak by do komunity nikdy neprišli.
Pani Gábrišová hovorí, že rodičia si po vstupe dieťaťa do komunity vydýchnu, konečne sa vyspia, lebo nenaháňajú dieťa po nociach, ale následne im ostane akési prázdno a chcú začať svoje dieťa riešiť a nerešpektujú pravidlá komunity. „Rýchlo zabudnú na to, čo bolo, a zrazu chcú byť dobrými terapeutmi a rozkazovať nám, dávať si podmienky. Žasneme, že ich uvedomenie si je veľmi krehké,“ zhodujú sa obaja. Dôležitá je trpezlivosť.
DETI NÁM TU OPEKNEJÚ
V komunite Poloma je aktuálne dvadsaťdva členov – dvanásť do osemnásť rokov a desať od osemnásť do dvadsaťpäť. Je to jedinečné resocializačné zariadenie, ktoré má vo svojej starostlivosti naozaj mladých. Základnou diagnózou je látková alebo nelátková závislosť, k nej je neraz pridaná aj nejaká vedľajšia diagnóza – depresia, poruchy príjmu potravy…
Pred pobytom do resocializačného strediska musia mať maloletí zo zákona absolvovaný štvortýždňový pobyt na psychiatrii – manželia to nevidia ako dobré, podľa nich by mal o dĺžke pobytu na psychiatrickom oddelení rozhodovať psychiater a nie zákon.
Dĺžka pobytu v komunite je osemnásť až dvadsaťštyri mesiacov. Maloletí musia prejsť piatimi fázami resocializačného procesu: 1. adaptačná, motivačná; 2. sebapoznávacia; 3. fáza zmeny; 4. resocializačná; 5. integračná. U každého však môže byť dĺžka jednotlivej fázy rozdielna a nefunguje to tak, že po uplynutí určitého počtu týždňov rovno prejdú do ďalšej fázy.
Manželia hovoria, že veľa rodičov je závislých od detí – minimálne jeden z nich. Keď prídu, všetko im uveria a túžba mať dieťa v poriadku prehluší zdravý rozum. „Deti nám tu opeknejú – sú svieže, vyšportované, opálené, usmievavé, ale to ešte zďaleka nie je všetko,“ hovorí Gábrišová. Dôležitým bodom v programe je aj to, že prvé týždne rodičia nemajú možnosť kontaktu s deťmi, čo mnohí spätne hodnotia veľmi pozitívne a oceňujú to.
PRIJAŤ ZA SVOJE POTREBU BYŤ V KOMUNITE
Psychiater hovorí o tom, čo je pre mladých najťažšie v zápase v komunite: „Priznať si, že je potrebné, aby boli tu, že ich spôsob života prinášal viac problémov ako radosti, ktorú kedysi z toho mali. Je to mylný pohľad, čo na tom vidia, že fetujú, práve naopak, oni v tom vidia veľa – umožňuje im to ľahšie žiť, odpútať sa od niečoho, niečo prekryť. V prvom rade sa musia naučiť žiť s realitou, ktorú často nemajú a žijú mimo nej.“ Za najťažšie považujú odpútanie sa od vonkajšieho sveta a byť prítomní v komunite a priznať si, že sú takí slabí, že tam musia byť. „Musia prijať, že je to naozaj choroba a rovnako aj prijať za svoje, že tu potrebujú byť,“ dodáva psychologička.
Považuje za výhodu, že keďže sú mladí, prichádzajú skôr, boli podchytení prv, ako by sa z nich stali trosky a užívanie drog spôsobilo zmeny v ich myslení a osobnosti. Nezakúsili úplné dno, sú pružnejší na zmeny. Hoci na druhej strane je nevýhodou, že keďže ešte reálne a opakovane nezakúsili dno, nemajú des z toho, že sa tam už nikdy nesmú dostať. Aj keď, ako hovoria, v tom stave, keď je človek na dne závislosti, je ťažké s tým niečo robiť a on to už má akoby viac „zažraté“ v krvi.
Keďže je pobyt taký pseudodobrovoľný, mnohí sa pobytom bránia a musí prísť k zlomu v myslení, prístup, u každého trvá rozličný čas – polroka, rok, rok a pol… Psychiater vysvetľuje, že ich psychický vek sa zastavil vo veku, keď začali užívať drogy – ich fyzický vek je iný a mentálny iný a často sa tak správajú. Mnohí z nich musia, hoc prechodne, užívať lieky, pretože následky užívania marihuany či pervitínu sú oveľa horšie, ako si ľudia myslia. Práve v komunite sa rozvíjajú účinky na psychike – napríklad majú veľké výpadky pamäti. Niekedy si vôbec nevedia ani spomenúť na to, čo robili včera.
HARMONOGRAM ZMIEŠANEJ KOMUNITY
Denný program sa začína budíčkom o pol siedmej. Rozdelia rajóny – starostlivosť o zvieratá, kuchyňa – sami si varia. Tí, ktorí nemajú povinnosti, majú rozcvičku, potom o pol ôsmej raňajky, kávy, čaje. Nasleduje ranná komunita so štruktúrou, ktorá sa vyvíjala niekoľko rokov. Jej súčasťou sú aj ranné zamyslenia a filozofie. Okolo desiatej idú von, starajú sa o zvieratá, majú individuálne terapie. Po obede majú polhodinku osobné voľno a potom skupiny, tiež kultúrny či športový program. Od šiestej do siedmej opäť čas voľna, večera a po nej majú niektoré povinnosti okolo areálu, v areáli, o zvieratá. Deň je zakončený večernou bilanciou dňa.
Od začiatku bola komunita zmiešaná, videli, že je to prirodzené a prináša to výhody aj nevýhody. „Všetko to prináša, ide jar, svieti slnko, všetko je to zaľúbené,“ s úsmevom hovorí psychiater. Chcú ich naučiť prirodzenému životu vonku aj prostredníctvom zmiešanej komunity – aby sa naučili tolerancii a dokázali sa pozerať vzájomne chlapci a dievčatá na seba inak ako doteraz, mať úctu jeden voči druhému a vytvárať zdravé vzťahy. Avšak vzťahy, ktoré prekročia hranice, ktoré sú komunitou dané, nie sú podporované, lebo je to vždy vyčlenením sa z komunity. Ak sa vytvorí v komunite pár, musí sa to riešiť presunom do druhej komunity.
Niektorí sa na pobyty do komunity aj vracajú opätovne. Je to vítané, že prídu riešiť problém sem a neriešia ho svojimi starými spôsobmi. V pozadí brešú psy, dozvedáme sa, že takmer každý druhý člen komunity má jedného, o ktorého sa stará. Taktiež majú kone, kozy, ovce aj mačky a králiky, o ktoré sa spoločne starajú.
KRÍŽ A BOŽIE MILOSRDENSTVO
Aj keď komunita nie je náboženská, má na svojom pozemku kaplnku zasvätenú Božiemu milosrdenstvu, ktorú otcovia a synovia svojpomocne postavili pred troma rokmi. Rozprávame sa o tom, aké má miesto Božie milosrdenstvo v živote komunity: „Oni ho potrebujú,“ vraví primár. „Majú fázy, keď na nich doľahne to, čo spôsobili, ako ublížili. Vtedy je veľmi potrebné, aby dokázali zacítiť Božie milosrdenstvo, aby ich to odľahčilo,“ dodáva jeho žena. Potrebujú odpustiť sami sebe, svojim rodičom, čo im dali aj nedali, a aj tým, ktorým ublížili.
Do komunity chodili viacerí kňazi. „Mladí sú smädné, vyprahnuté duše, ktoré potrebujú byť aj spirituálne vedené, hoci to nevedia pomenovať,“ hovorí Gábriš. Väčšina z nich bola nútená chodiť do kostola, ale tu idú neraz sami od seba, čomu rodičia nechcú veriť. Spolupracovali aj s Diecéznym centrom mládeže na Španej Doline, do ktorého viackrát spolu s mladými z komunity išli. Mladí z Centra robili pre Polomu Alfa kurzy. Bola to ponuka, ktorú prijali všetci a boli ňou nadšení, veľa im to dalo.
Počas posledného putovania kríža Svetových dní mládeže v roku 2004 zavítal kríž aj do komunity Poloma. Manželia radostne hovoria, že sa tam vtedy diali zázraky a je to nezabudnuteľné.
Neskôr na jednom z Kvetných víkendov v Banskej Bystrici, na ktorom sa tiež viackrát zúčastnili, dostali od mladých kríž, na ktorý počas víkendu písali rôzne bolesti. Položili ho na základnú dosku kaplnky, kde snežilo, pršalo, ale nič z tých bolestí nezmizlo a kríž dnes stojí neporušený aj s napísanými bolesťami v kaplnke.
TVORIVÝ ŽIVOT V KOMUNITE
Do budúcna sa túžia plnohodnotne venovať práci s deťmi a mládežou bez zbytočného zaťažovania byrokraciou či častými nezmyselnými kontrolami. Chcú si naplno robiť svoju prácu.
Vychádzame von a primár nám ukazuje celý pozemok. Na poschodiach dvoch domov bývajú chlapci a dievčatá. Majú tiež kuchyňu, v ktorej vyrábajú tvaroh a syr, priestory na skupinovú terapiu i posilňovňu. Prechádzame rozľahlým pozemkom, na ktorom sú zvieratká, maštale, stajne, záhradky i senník. Pestujú aj obilie, zemiaky a rôzne potraviny pre kuchyňu.
Na dvore posedávajú na slniečku chlapci a dievčatá akurát začínajú maľovať veľkonočné vajíčka. Keď odchádzame, primár sa pýta jedného z chlapcov, kam idú. „Piecť koláče,“ odpovedá pošepky a s úsmevom. A my cítime závan milosrdenstva, ktorý sa nesie celým týmto miestom.