Komunikácia v Cirkvi – problém, či výzva?

Je fakt, že stále je čo meniť a zlepšovať – a to aj v spôsobe, akým komunikujeme v Cirkvi navzájom a ako Cirkev komunikuje smerom k iným. Stav, ktorý teraz zažívame, nie je ideálny a má od neho dosť ďaleko.

Počúvanie, premýšľanie a prijatie

Ježiš sa stretával počas svojho verejného účinkovania s množstvom ľudí. A ak im chcel porozumieť, v prvom rade ich počúval, a to veľmi pozorne, hoci ako Boh vedel, čo majú na srdci. Ono vypočutie a prijatie je asi prvým receptom, ktorý sa musíme v komunikácii v Cirkvi učiť.

Keď som položila otázku o bolesti, problémoch a výzvach v komunikácii Cirkvi, ale aj o pozitívnych príkladoch, nebolo veľa odvážlivcov, ktorí dokázali dať spätnú väzbu. Ale aj tí nepočetní pomenovali, kde nás „tlačí topánka“. Bolo by fajn, ak by „hlavy zodpovedné a pomazané“ vzali tento prieskum ako motiváciu na zmenu – k lepšiemu.

„Cítim napriek mnohým vynikajúcim kňazom a rehoľníkom jazvu na dôvere k oficiálnej hierarchii od kauzy s Bezákom, pachuť dešpektu kvôli neochote riskovať dobré meno v prospech úprimného priznania problémov v súčasnosti aj minulosti. Je mi jasné, že obnažiť sa pred druhými ľuďmi, najmä kritikmi, dokážu len silné osobnosti, a keďže mám od toho ďaleko, nie je to niečo, čo by som chcel Cirkvi vyčítať. No pocit ostáva. A nie sú mi po chuti schematické homílie s naučenými slovnými spojeniami.“ (Tomáš, 35)

 

„U nás kňazi nekomunikujú s katechétmi napriek príprave detí na prvé sväté prijímanie. Už sme to vzdali a riešime už len najnutnejšie veci – cez telefón. Vôbec nevnímam záujem o naše skúsenosti a pohľady pri príprave na prvé sväté prijímanie. Cirkev u nás je nečitateľná a neprehľadná. Nám stačí zájsť do Banskej Bystrice a tam z nástenky alebo z internetu vieme o všetkých aktivitách vo farnosti – a zároveň vnímame otvorenosť a pozvanie pre nových veriacich. Tým, čo máme tu, veľmi trpíme už dlhé roky. Každého kňaza, čo sem príde, obklopia tí istí ľudia a všetko sa zasekne. Chýba nám otvorenosť, ochota stretávať sa so všetkými ľuďmi, nielen s niektorými, byť ústretový a neutekať od ľudí. Čakajú iniciatívu od ľudí, ale nerozumiem ako, keď pred nimi stále utekajú a nemajú čas ani na krátky rozhovor, hoci je z našej strany záujem.“ (Erika, 40)

„Prekáža mi slabý kontakt hierarchie a kňazov s bežnou realitou ľudí, keď kňazi žijú vo svojej bubline a na vysokom piedestáli, ako jediní, ktorí majú patent na vieru. Vadí mi, ak sú pre nich laici „podriadení“, a nie bratia a sestry vo viere. Cítiť to na komunikácii aj spolupráci. Vadí mi silný dôraz na poslušnosť, slabé vzdelanie a nezrelá konfrontácia so súčasnými spoločensko-sociálnymi otázkami. Obyčajní kňazi nevedia argumentovať, nepoznajú jazyky, nevzdelávajú sa, často len opakujú naučené formulky. Súčasná pastorácia nereflektuje potreby ľudí. Používa sa zastaraný jazyk a formy, ktorým dnešní veriaci nerozumejú alebo sa neprelínajú s ich životom.“ (Andrea, 39)

A zoznam by mohol byť určite ešte dlhší; ale v princípe chýba ľudskosť, láskavosť, prijatie každého, istota, že som členom rodiny… že môj názor, postoj, skúsenosť bude vypočutá pozorne a láskavo.

 

 

Dobré príklady tiahnu… ale je ich málo

Za Ježišom šli zástupy. Biskup Haľko šiel vo vlaku, aby hovoril s ľuďmi – a tí sa otvárali. Pápež František je pre mnohých veriacich aj neveriacich darom predovšetkým v komunikácii plnej porozumenia, milosrdenstva, láskavosti – aj napriek jasnému pomenovaniu postojov a pravidiel. Čiže – dá sa to. Rovnako to vnímajú aj naši respondenti.

„Príjemne ma prekvapuje pokora u súčasných mladších kňazov…“ (Anička, 44)

„Cirkev príjemne prekvapí vtedy, keď vie zachytiť pulz doby a vie sprevádzať človeka tam, kde to najviac potrebuje – práve aj na hrane, mimo štruktúr a zabehnutých koľají, vždy, keď stojí na strane najslabších, vždy, keď stojí pri ľuďoch, lebo vtedy stojí pri Kristovi (a naopak).“ (Andrea, 39)

 

Koľko máme takých kňazov a biskupov, aktívnych laikov či obyčajných veriacich na Slovensku, to by musel každý povedať sám za seba tam, kde je – ale asi ich nie je celkom dosť. Hoci podľa Krista, láskavo komunikujúceho, aj keď priameho, či Svätého Otca Františka dobrý vzor a príklad existuje. Nie je preto dôvod, prečo by sme nemohli ísť o kus vpred k dobrým obojstranným vzťahom vo vnútri Cirkvi a k zlepšeniu obrazu Cirkvi u tých, ktorí do nej nepatria.

Keď totiž rozmeníme na drobné obsah slova „komunikácia“, deficity sú zjavné už len z významu tohto slova: pretože ani dovnútra, ani smerom von nie je Cirkev a jej členovia (od vrchu až po poslednú „ovcu“) žiadnym profesionálom v tom, aby robili niečo spoločným, delili sa, zdieľali sa – a teda sa tým obohacovali, rástli a inšpirovali iných. Sme zvyknutí skôr na mlčanie a neskoré informácie či postoje alebo na zahmlené a nejasné vyjadrenia, ktorým málokto rozumie. Oboje má od komunikácie na míle ďaleko.

 

Bez dobrej komunikácie totiž nemôže existovať žiaden vzťah, pretože si nerozumieme, nevieme, aké máme potreby, bolesti, plány, radosti a sny. Nevieme, ako myslí ten druhý, a nedá sa spolu nič vymyslieť, v čom by sme urobili kus dobra. Nekomunikácia nás vzďaľuje od seba a učí nás byť nedôverčivými, domýšľavými, opatrnými, znechutenými… a často aj odchádzajúcimi z nefunkčného vzťahu ja – Cirkev.

 

Ako na to?

Možno to vyzerá tak, že je to nedosiahnuteľný sen – žiť v Cirkvi, ktorá vie komunikovať ochotne, načas, pravdivo, láskavo a motivačne. Ale nestrácajme nádej a odvahu znovu skúšať učiť sa komunikovať s láskou a úctou, prijímaním a porozumením. Ak Ježiš stojí pri dverách a klope, čaká a neodchádza, klopme pokojne a vytrvalo aj my – na dvere našim kňazom, biskupom či laikom vo farnosti. Povedať či napísať pokojne, pravdivo a láskavo, čo vnímame ako potrebu či problém, nemôže byť hriech a nie je prečo (sa) uraziť. Koľkí z vás už tento spôsob skúsili? Učiť sa musíme spolu: my voči kňazom, oni spolu s biskupmi smerom k nám a všetci spolu smerom k tým, ktorí nie sú s nami – ale nemusia byť proti nám, ak sa naučíme dobre podať informácie.

 

Jednou z prvých lastovičiek v Európe je vademecum švajčiarskej konferencie biskupov o komunikácii Cirkvi s médiami z roku 2012. Pritom je to oblasť, kde Cirkev u nás dosť kríva. Dokument má názov Ako komunikovať a je mediálnym sprievodcom pre potrebu farností, cirkevných spoločenstiev, náboženských rádov a cirkevných inštitúcií. Hoci je Švajčiarsko v inej situácii ako Slovensko, pokiaľ ide o prežívanie viery, mnohé odseky sú priam inšpiratívne.

Okrem toho, že presne definuje oficiálne obrazové, printové aj on-line médiá vo Švajčiarsku a ich postoj k Cirkvi a prináša malé defilé žurnalistických štýlov používaných v médiách, ponúka aj rady, ako dobre komunikovať. Apeluje na vystihnutie podstaty informácie, stručnosť, jasnosť toho, čo má byť oznámené ohľadom času a faktov. Nevyhýba sa odporúčaniu hovoriť jednoducho bez „cirkevnej hantírky“, ktorá je profánnym médiám a čitateľom cudzia. Zdôrazňuje, aké je potrebné dobre podať správu tak, aby zaujala pozornosť a aby ju chcel niekto čítať – pretože „jazyk kazateľnice nie je jazykom médií“ (viď pastorálna príručka Spoločenstvo a pokrok).

 

Krásna je aj stať s názvom Ak chcete publikum nudiť:

• píšte veľmi dlhé články s nábožným a zastaralým slovníkom;
• zvoľte si vyhýbavý/neurčitý prístup, ktorý vás k ničomu nezaväzuje; nech je váš uhol pohľadu dostatočne všeobecný, aby nikoho nevyplašil;
• k faktom prechádzajte až po siahodlhom úvode, ktorý prechádza celú históriu od stvorenia alebo od prvého nápadu, a nechajte na publiku, aby si vybralo, čo je dôležité;
• ak chcete niečo povedať, najmä ak je to výbušné, zakamuflujte to uprostred vášho článku v nádeji, že to nikto neuvidí, a s ilúziou, že nebude na to žiadna reakcia;
• ak sa vás pýtajú na váš názor, uistite ich o zložitosti odpovede a požiadajte ich, nech sa obrátia na vyššie inštancie (vďaka tomu neberiete na seba žiadne riziko a uvidíte, že novinári už nebudú mať chuť obracať sa na vás);
• a na stretnutiach ponorte auditórium do mora čísel a štatistík.

 

 

 

Jasné a dosť smerodajné je aj základné pravidlo pri krízovej komunikácii, keď čosi „buchne“ v Cirkvi alebo v spoločnosti a je potrebné na to zareagovať: neexistuje mlčanie alebo „no comment“. To je vždy zlá odpoveď bez ohľadu na to, či je situácia trápna, obťažujúca alebo poškodzujúca. Lepšie je dať hneď najavo – a vyjsť s tým skôr ako bulvár –, že chceme komunikovať, že o situácii vieme a chceme do nej vniesť jasné svetlo. Táto krátka správa nám pomôže získať pár dní na doriešenie faktov a sformulovanie hlbšej informácie či postoja, pričom sa odporúča poradiť sa s odborníkmi na komunikáciu. (Koľko takých káuz sme prešli tu na Slovensku a zúfalo sme čakali jasné a skoré stanovisko oficiálneho vedenia Cirkvi?)

 

Vyhrnúť rukávy…

… a učiť sa komunikovať znovu a lepšie: to je výzva, ktorá stojí pred každým veriacim. S o to väčším dôrazom to platí pre kňazov a hierarchiu. Zmena je možná, navyše je potrebná a nevyhnutná. S touto (ne)komunikáciou stráca Cirkev body tak u svojich, ako aj u „okoloidúcich“ – a tie body sú o dôvere. Bez komunikácie sa dôvera budovať nedá, s dôverou sme schopní nemožného s radosťou a na počkanie. Motivácia je teda jasná.