Komentár Miriam Lexmann: Hrdinovia, o ktorých sa pri prvej línii nehovorí
Miriam Lexmann v komentári približuje:
- čo o rodičoch prezradil denný nápor koronakrízy,
- ako korona zasiahla do života tisícok slovenských rodín,
- čo spôsobí nezlomné srdce mamy pre budúcnosť krajiny,
- na čo štát musí brať ohľad ako na pilier svojho prežitia.
Korona je v ostatných týždňoch na ústupe a Slovensko sa s nízkym počtom nakazených a obetí cíti byť opatrným víťazom. Potlesk predavačom, lekárom, sestrám, sanitárom, opatrovateľkám, dobrovoľníkom, vojakom, policajtom, ktorí vyšetrovali, liečili, dohliadali, zabezpečovali a pomáhali ľuďom nakazeným novým koronavírusom už zaznel viackrát a plne si ho zaslúžia.
Skrytí hrdinovia, ktorým zatlieska málokto
Je tu však obrovská skupina ľudí, ktorí doma zostať museli, a práve tým pomohli. Zabránili, aby sa vírus nekontrolovateľne šíril. Niekde zostali doma osamotení jednotlivci, inde páry – manželia. Doma však zostali aj tisícky rodičov s deťmi. Mamy a otcovia, ktorých rodičovská úloha sa zo dňa na deň stala v ich živote absolútne dominantnou. Nechodili denne do práce na osem, ale na 24 hodín. Na sedem dní v týždni sa stali učiteľmi, lekármi, psychológmi, animátormi, ale aj „detskými rovesníkmi“ svojich ratolestí. A stále im zostali tie bežné, každodenné domáce povinnosti: byť kuchármi, cukrármi, krajčírmi, upratovačmi, manželmi. Nuž a, akoby na dôvažok, stále aj pracovníkmi – živiteľmi rodín.
Pritom sú to práve rodiny, kto čelí v súčasnosti bezprecedentnej hrozbe krízy. Nezisková organizácia Úsmev ako dar odhaduje, že v súčasnosti je na Slovensku v núdzi až 8-tisíc rodín. Na hranicu chudoby či rizika straty strechy nad hlavou ich doviedla strata zamestnania a príjmu, čo na seba viaže neskutočné množstvo následných problémov.
Aj preto boli a sú zodpovední a obetaví rodičia, nikdy sa nevzdávajúci mamy a otcovia, prepotrebnou súčasťou boja s koronou.
Spoločnosť to možno prehliada. Azda aj argumentom: veď je to ich povinnosť, bežná náplň života. Chceli rodinu, tak nech sa starajú.
Keď sa narodí dieťa, odkázaní na jeden príjem so skromnosťou prežívajú. Potom bojujú o miesto v materskej škôlke, lebo ich je u nás málo. O výchovu, charakter a vzdelanie vlastných detí sa dennodenne naťahujú s neraz sofistikovanými životnými nástrahami.
Nehovoriac už o tom, keď sa u dieťaťa objavia zdravotné problémy. To rodičov doslova zapíše na vysokú školu boja – o vyšetrenia, o zdravotnú starostlivosť, lieky, priznanie príspevku, o práva, vieru, jednoducho o pomoc.
Spomeňme si na príbeh dievčatka, ktoré prišlo na svet s rázštepom chrbtice. Bez okamžitej operácie by neprežilo. No lekári, prekvapujúco, práve to jej mame radili. Nechať ju len tak, v pokoji zaspať.
Ale matka dievčatka to nevzdala a žiadala operáciu. Tesne predtým, než ju od nej odniesli na chirurgický stôl, poprosila o pohár čistej vody. Namočeným prstom urobila dieťatku na čele i na hrudi kríž: „Veronika, krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“
Tým dievčatkom bola dnes už mnohonásobná slovenská paralympijská medailistka v streľbe Veronika Vadovičová. Slovensko by ju bez odvážnych a statočných rodičov nemalo. Ako stovky ďalších detí, nad ktorými veda aj medicína už zlomili palicu, no rodičia im vybojovali šancu.
Mnohonásobný výkon: Keď rodič vyučuje s varechou či skrutkovačom v ruke
Tlak na rodičov bol počas ostatných takmer troch mesiacov enormný. Zrazu sa stali dennými, aktívnymi učiteľmi vlastných detí. Popri práci a všetkých tých, zdanlivo bežných povinnostiach v domácnosti. Nehovoriac o situáciách, keď sa pri domácom počítači museli zladiť rodičia v práci na home office a dve, tri, štyri i viac školopovinných detí na online vyučovaní. Oni to zvládli.
Čo takí učitelia, ktorí okrem tej domácnosti a vlastných detí museli zvládnuť prípravu, motiváciu, odučenie a následnú kontrolu žiakov a študentov. Pretože práve to je ich povolanie. Všetko online. Tí svedomití, ktorí zakaždým vykonávali svoju prácu najlepšie ako mohli a vedeli, sú dnes rovnako hrdinami nášho boja s koronou.
Nuž a v úvode spomínaní rodičia – predavači, vojaci, či policajti, zdravotníci, ošetrovatelia či opatrovatelia našich seniorov. Dennodenne opúšťali v ťažkých časoch vlastné rodiny a príbuzných, aby dokázali pomôcť iným – takmer vždy celkom neznámym. Napriek riziku, ktorému seba i blízkych vystavovali. Oni nemohli zostať doma.
Kríza poukázala na mediálne málo viditeľnú, no obrovskú skupinu naozaj statočných. Ľudí, ktorí vedia, čo znamená byť zodpovedným rodičom. Obrovská vďaka za vás, milí hrdinovia!
Krízou netrpí len hospodárstvo a ekonomika
Lenže na Slovensku existujú aj rodiny, ktoré majú statočných členov, ale neadekvátne podmienky na zvládnutie súčasnej situácie. Strata zamestnania jedného alebo oboch rodičov, výpadok príjmu aj u rodín s jedným rodičom, následné sociálno-psychické problémy, pokusy o samovraždu, často zlý psychický stav dospelých, prehlbovanie chorôb u onkologických, ale aj iných pacientov. Takto menuje skutočnosti, čo prežívajú tisícky rodín na Slovensku, Mária Soboličová zo Spoločnosti Úsmev ako dar.
„Situácia, v ktorej sa naša krajina ocitla, spôsobila to, že chudobní sú ešte chudobnejší. Viacerí jednoduchí pracujúci rodičia, ktorí žijú iba z mesačnej výplaty, doslova z ruky do úst, prišli zo dňa na deň o celý svoj príjem,“ hovorí o konkrétnych prípadoch manažér pobočky Úsmev ako dar pre východné Slovensko Radko Dráb. Za najväčšie riziko pre tieto rodiny považuje akútnu hrozbu straty bývania, ktoré udržiava rodinu pokope.
Aj preto spustil Úsmev verejnú zbierku s názvom Koniec zlým snom, vďaka ktorej dokázal do týchto chvíľ pomôcť už šiestim desiatkam rodín. Hľadaním novej práce, zaplatením rekvalifikačných kurzov alebo COVID testov, nevyhnutných pre nové zamestnanie. Prispievajú tiež kúpou potravín, drogérie, hygienických potrieb či hradením nákladov na internet, aby deti mohli chodiť do online školy.
Títo rodičia však z ničoho neprepadli, nezlyhali. Oni sú ďalšou ľudskou obeťou krízy, len o tom nikto až tak veľmi nehovorí. Nie je hanba, ak požiadajú o pomoc, pretože všetci potrebujeme v živote pomôcť. Aj vtedy, keď je ťažko, vždy sú to len oni – rodičia, kto je príkladom a oporou pre svoje deti.
Rodina: Pilier štátu, ktorý si zaslúži jeho potlesk v podobe konkrétnej pomoci
Keď sa jedného z najvýznamnejších českých psychológov Zdeňka Matějčeka pýtali, čo je to najdôležitejšie, čo môžu dať rodičia svojim deťom, odpovedal jednoducho a stručne: „deti najviac zo všetkého potrebujú, aby ich rodičia boli ľudia, ktorí za niečo stoja a môžu im byť vzorom.“
Myslím, že práve toto sa tu dialo a stále deje. Popri učení, varení, výchove, ale aj zábave je väčšina rodičov pre deti hlavne vzorom. Ako to zvládnuť, ako byť zodpovedný a nemať neustále pochybnosti o správnosti svojich krokov?
Pamätám si na jeden z rozhovorov z týchto karanténnych čias. Slovenky žijúcej v New Yorku sa novinár pýtal na tamojšie príklady hodné nasledovania – šitie rúšok, nákupy pre seniorov, dobrovoľnícke aktivity. Bola úprimná: „Ak tu niekto šije rúška, sú to moje kamarátky Slovenky, ale niečo podobné ako v mojej rodnej obci na Slovensku, kde obecný úrad šil rúška takmer pre celú dedinu, tu neprichádza do úvahy. To tu nikomu ani len nenapadlo.“
Toto všetko sú príklady, ktoré sa možno dejú vo väčšej skrytosti. No keď príde čas, a bude treba, deti tento príklad vo svojom dospelom živote zopakujú.
Aj pre to všetko som na naše rodiny nesmierne hrdá. Pridajme náš potlesk aj im. Emeritný pápež Benedikt XVI. zdôrazňuje, že „rodina je jedným z nenahraditeľných sociálnych subjektov na dosiahnutie kultúry mieru“ a zároveň „základom, pretože v ľudskej duši klíči prvé povedomie o význame života“. V nadväznosti aj na jeho výzvu chrániť takúto rodinu a na príklady rodičov – hrdinov nielen týchto dní sa mi zdá dobré a spravodlivé, že tak ako ony v čase krízy podporili svoju krajinu, musí krajina podporovať rodinu. Konkrétne a hmatateľne.
Foto: Depositphotos.com/pablonis, Miriam Lexmann