Koledujúca rodina Kudryovcov: Dobrá novina je pre nás trojnásobná radosť

Danka (52) a Jozef (54) Kudryovci rozbiehali koledovanie Dobrej noviny vo svojich farnostiach (ona v Hradišti, on vo Veľkých Bieliciach). Po sobáši sa v roku 2000 nasťahovali do Nitrice a odvtedy koledujú Dobrú novinu tam. So svojimi 5 deťmi koledujú už dlhé roky a dnes pomyselnú štafetu preberajú ich potomkovia. Odpovedajú obaja manželia spolu, jednu otázku dostala aj ich dcéra Betka.

Čo pre vás ako rodinu znamenajú Vianoce?

Vianoce sú pre nás vzácnym časom, kedy sa celá rodina stretneme a zastavíme sa po, častokrát, hektických prípravách. Vždy sa tešíme na tento čas, keď môžeme byť všetci spolu, najmä teraz, keď sú už tri z našich deti na internáte. Zároveň je to i čas na stíšenie sa a uvedomenie si daru, ktorý nám Boh dal v podobe Syna.

Aké vianočné zvyky či tradície uchovávate v rodine Kudryovcov? 

Keď sme sa s manželom Jožkom zobrali, každý sme si zo svojej rodiny priniesli vlastné zvyky, ktoré sme potom spoločne kreovali a tvorili si vlastný spôsob slávenia Vianoc. Napríklad štedrú večeru začíname tým, že za dverami stojí jeden člen rodiny a prináša Božieho Baránka, klope na dvere a my ho potom privítame v našom rodinnom kruhu. On nám potom ako prvý vinšuje požehnané sviatky. Potom si čítame zo Svätého písma, pomodlíme sa, zavinšujeme si navzájom a nasleduje samotná štedrá večera. Nacvičíme si kolednícke pásmo, s ktorým potom chodíme na návštevy blízkych ľudí.

POMOC KAMARÁTOM V AFRIKE

Čím je pre vás Dobrá novina?

Je pre nás trojnásobnou radosťou: Radosťou detí, ktoré idú koledovať, tešia sa na rôzne zážitky. Radosťou rodín, ktoré koledníkov privítajú. A radosťou detí v Afrike, ktorým týmto koledovaním môžeme pomôcť. Pre mňa osobne je to aj možnosť pomáhať deťom, aby mohli aj ony pomáhať.

Z detstva si pamätám , že som sa zamýšľala nad tým, ako ja, dieťa, môžem pomôcť hladujúcim deťom v Afrike. Veď ja im predsa nemôžem poslať balík, v ktorom bude chlieb. No a po čase mi práve Dobrá novina dala odpoveď na to, akým spôsobom môže malé dieťa pomôcť svojim rovesníkom v Afrike.

Ako dlho je váš život spojený s koledovaním? Pamätáte si na koledovanie z vášho detstva?

Na našej ulici sa susedia na Vianoce navzájom navštevovali a chodili si vinšovať. Dokonca som dostala malý klavírik, na ktorom som sa naučila hrať koledu. Jeden rok mi ho rodičia a susedia nosili v rukách – ja som im na tom hrala a oni spievali. Neskôr som spievala v dychovke, kde sme si členovia navzájom chodili zahrať a zaspievať pred naše domy.

Dobrá novina oslavuje 30 rokov. Ako si spomínate na začiatky koledovania Dobrej noviny u vás vo farnosti?

Pamätám si, ako Maroš Čaučík prišiel s týmto nápadom na Celoslovenskú radu eRka. Spomínal nám, že videl tento spôsob pomoci v Rakúsku. V hlasovaní sme mali rozhodnúť, či sa do Dobrej noviny pustíme a kto by sa skúsil do takejto akcie zapojiť. Ja som sa pridala k tým, ktorí sa rozhodli skúsiť to. So smiechom sme si vtedy povedali, že ak to skončí fiaskom, tak ten ročník nazveme nultým.

S veľkým nadšením som vtedy v mojej rodnej dedine Hradište pozvala mladých a deti do koledovania Dobrej noviny. Vytvorili sme vtedy tri skupinky a koledovali sme z domu do domu až tri dni. Náš vtedajší pán dekan ma požiadal, aby som o projekte, ktorý koledovaním podporíme, porozprávala aj na svätej omši.

Do 1. ročníka sa zapojil aj môj terajší manžel Jožko v jeho rodnej dedinke Veľké Bielice. Aj on spomína na množstvo detí a mladých, ktorí sa rozhodli koledovať s Dobrou novinou. Výsledok prekonal naše očakávania. Vyzbieralo sa vtedy v rámci Slovenska až milión korún. O rok neskôr ma požiadala pani riaditeľka školy v Nitrici, kde som učila, či by som nepomohla zorganizovať Dobrú novinu i v tejto obci. Začali sme teda nacvičovať koledovanie s deťmi aj počas hodín náboženstva. Spolu s mládežníkmi z Nitrice deti koledovali rodinám, ktoré sa prihlásili. Táto tradícia pretrváva až dodnes.

KAŽDÝ ROČNÍK JE VÝNIMOČNÝ

Ako vnímate život vo farnosti vtedy a dnes? Čo prináša Dobrá novina do života rodín v Nitrici?

Zo začiatku to bolo skôr o tom, že koledníci prinášali koledy, vinše, a tak obnovili tradíciu koledovania v rodinách. Dnes to vnímame ešte hlbšie, lebo spolu s koledami prinášame do týchto rodín aj požehnanie. Kedysi pozývalo koledníkov do domácností trošku viac rodín. V súčasnosti ich pozývajú ľudia, ktorí si uvedomujú zmysel tejto aktivity tak pre svoju rodinu, ako i núdznych v Afrike.

Tešíme sa, že v našej obci sú ľudia štedrí a napriek miernemu poklesu prihlásených rodín to nemá vplyv na vykoledovanú sumu. Pozvanie koledníkov do domácností je aj ocenením ich obety, nácvikov a príprav. Verím, že je to veľký prínos pre našu farnosť. Veľmi si vážim aj postoj kňazov, ktorí tu pôsobili. Každý z nich nás v tejto aktivite podporoval i napriek tomu, že sa v obci staval nový kostol a financie boli potrebné aj na tento účel.

Koledujete už roky. Ktorý ročník bol pre vás niečím výnimočný a prečo?

Každý ročník je niečím výnimočný. Vždy ma osloví nejaký príbeh dieťaťa, ktorý vysvetľuje, pre koho a prečo ideme tentokrát zbierať peniažky. Veľmi mám v pamäti ten prvý ročník Dobrej noviny. Koledovalo sa pre školu v Nairobi. O krátky čas prišla predkladateľka projektu, rehoľná sestra Mary Killeen, na Slovensko. Pozvali sme ju vtedy aj do Hradišťa na stretnutie s deťmi nielen z tejto obce, ale aj zo širšieho okolia. Osobne im poďakovala za ich koledovanie, za ich pomoc. Porozprávala o živote detí v Afrike i o tom, ako im vykoledované peniaze pomohli.

Koledovanie počas Vianoc sa dozaista stalo neoddeliteľnou súčasťou života vašej rodiny. Ako to vnímali vaše deti?

Je to tak. V ich prípade je to naozaj tak, že „odjakživa“ sa u nás na sviatok sv. Štefana koleduje s Dobrou novinou. Myslím si, že to bola pre nich taká prirodzená súčasť života našej rodiny. Keď boli malí, s bázňou pozerali na tých starších kamarátov, a keď mali 3-4 roky, zobrali ich potom naši animátori koledovať so sebou.

Betka, súhlasíš so svojimi rodičmi?

Betka: Súhlasím (úsmev). Pre nás to bol od mala veľmi výnimočný čas, keď sme sa tešili z toho, že sa s kamarátmi oblečieme do koledníckych kostýmov a budeme spievať pre ľudí v dedine. Tiež sme mali radosť z tmy počas koledovania, kedy sme obzerali svetielka a vianočnú výzdobu po dedine. Ako malým nám nevadili ani boľavé nožičky, keďže nás animátori vedeli zobrať aj na plecia.

PANDÉMIA NÁS NAUČILA VEĽKEJ TVORIVOSTI

Čo pekné ste za tie roky s Dobrou novinou zažili?

Tých pekných zážitkov je naozaj veľa, hlavne nových skúseností. Najmä je to vždy dobrý pocit, že sme mohli prispieť svojou troškou k tomu, aby sa znížila bieda vo svete. Vďaka Dobrej novine sme sa spoznali aj s Adamom Masavom, ktorý bol kedysi chlapcom z projektu od spomínanej sestry Mary Killeen, ktorý sa vďaka tomu, že mohol začať chodiť do školy, stal dobrým maliarom a strávil dva víkendy s našimi animátormi na víkendovke. Dokonca bol u nás v základnej škole, kde rozprával deťom o Afrike, takže je to aj také osobné svedectvo o tom, že táto pomoc je adresná a pomáha ľuďom k lepšiemu a kvalitnejšiemu životu. Výnimočný bol aj rok 2006, keď sme s koledníkmi z Nitrice koledovali u otca kardinála Korca i u pána prezidenta.

Ako ste zvládli koledovanie počas dvoch rokov pandémie?

Tu som si uvedomila, že nás pandémia naučila veľkej tvorivosti. Bola to pre nás veľká výzva a po čase som si uvedomila, že sme sa vtedy zmobilizovali ešte viac ako v predošlé roky. My ako rodina (naša bublina) sme boli požiadaní, aby sme nahrali v Banskej Bystrici niekoľko vianočných vinšov a kolied, ktoré neskôr zazneli v Rádiu Lumen. Potom sme toto kolednícke pásmo púšťali aj v obecnom rozhlase a keďže sa v ten rok nesmelo zhromažďovať vo veľkých skupinách, rozhodli sme sa s našimi koledníkmi vytvoriť viaceré malé skupiny, ktoré po dedine, na konkrétne ulice, roznášali betlehemské svetlo. Boli to milé stretnutia s ľuďmi, ktorí pred svojimi domami čakali na príchod koledníkov s betlehemských svetlom.

Vidíte nejaký rozdiel medzi deťmi, ktoré chodili koledovať pred rokmi a deťmi, ktoré koledujú dnes?

Nevnímam žiadny rozdiel. Aj vtedy, aj dnes sa deti na koledovanie tešia a pristupujú k tomu niekedy ako k takému dobrodružstvu. Tešia sa na vinše, návštevy, ale, samozrejme, aj na sladké odmeny a koláče. Vždy sa však snažíme deťom vštepovať vedomie o tom, pre koho koledujeme a aký projekt finančne podporíme a že si naozaj nič z peniažkov nenechávame pre seba. A to si myslím, že deti veľmi pekne chápali vtedy a chápu aj dnes.

A čo rodiny, ktoré koledníci navštevujú?

Je milé, že tieto rodiny už vedia, približne v akom čase majú čakať koledníkov. Aj sa na to pripravujú. Sú domácnosti, kde príde v daný čas aj širšia rodina, aby spoločne privítali koledníkov. Sú aj domácnosti, kde žijú starší opustení ľudia a ktorí chcú podporiť túto aktivitu detí.

VEĽKÁ ŠANCA PRE NÁDEJ A ŠTEDROSŤ

Dnes preberajú štafetu v koledovaní aj vaše deti. Ako tento vývoj vnímate, aké pocity vás pri tom napĺňajú?

Určite veľmi príjemné pocity. Aj si uvedomujeme, ako ten čas letí, že ešte prednedávnom koledovali ako maličké deti a dnes už sú sprevádzajúcimi osobami skupiniek, ktoré idú s mladšími deťmi koledovať po domoch. Už niekoľko rokov vypravujeme do rodín štyri kolednícke skupinky a v každej z nich je nejaké z našich detí. Už len pohľad na to, ako sa tieto skupinky rozchádzajú z našej eRkoklubovne do rodín, je veľmi príjemný. A potom zase netrpezlivo čakáme návrat skupiniek a zbierame zážitky z koledovania, ktoré majú. Veľkou pomocou je to, že už presne vedia, čo všetko treba nachystať, pripraviť, vziať a na čo pred koledovaním i počas neho treba myslieť.

V čom vidíte ovocie koledovania pre farnosť a v čom pre celé Slovensko?

Ovocie koledovanie vo farnosti vidím napríklad v tom, že už teraz chodia koledovať deti prvých koledníkov, takže stále tu je o to záujem. A v čom vidím ovocie pre celé Slovensko? Je to stále veľká šanca pre nádej a štedrosť. Napriek tomu, že v spoločnosti je veľa negatívnych nálad, prostredníctvom Dobrej noviny sa ukazuje, že na Slovensku je stále veľa ľudí s veľkým a vnímavým srdcom. Ešte stále sme ľuďmi, ktorí sa vedia podeliť o to, čo majú, a pomôcť tak ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú. Vďaka tomu sa v tomto roku budú môcť podporiť projekty zo štyroch afrických krajín.

Na čo sa pri tohtoročnom koledovaní tešíte vy osobne?

Každý rok je príprava na koledovanie veľkým dobrodružstvom. Počas nácvikov čakáme, koľko ľudí sa prihlási a pozve koledníkov do svojich domácností. Deti sú zvedavé, do koľkých domov budú môcť prísť a rozdávať radosť a požehnanie. Je to aj také zadosťučinenie pre ne za čas a námahu, ktorú vynaložili počas príprav na koledovanie. A, samozrejme, sú rady, keď môžu pomôcť aj vykoledovanou sumou. Určite sa teším aj na nové zážitky, ktoré prinesú z tohtoročného koledovania.

Čo by ste popriali ľudom dobrej vôle v jubilejnom roku 2025?

Jubilejný rok je pre mňa rokom očakávania veľkých milostí, odpustenia a nádeje. Preto by som nám všetkým chcela do tohto roku popriať, aby sme vedeli čerpať z mnohých darov, ktoré nám v ňom Cirkev prinesie. Aby sme dokázali prinášať nádej, ako nás k tomu vyzýva Svätý Otec. Koledníci Dobrej noviny to robia už 30 rokov a som vďačná, že spolu s manželom i deťmi sme toho súčasťou.

Foto: archív respondentov