Kňaz Vladimír Beregi: Výsledkom pokánia je, že človek získa väčšiu vášeň a silu do toho, čo žije

Vedeli by ste kolegom či priateľom vysvetliť slovo pokánie aj bez listovania v katechizme? Slovo pokánie sa z našej slovnej zásoby a často aj životov pomaly, ale isto vytráca. ThLic.Vladimír Beregi PhD., zodpovedný za Koinoniu Ján Krstiteľ Oáza Sklené, nám toto slovko preložil do slovníka 21. storočia a objasnil, o čo prichádzame, ak pokánie zo svojich životov odsúvame. Pripojil aj vlastné svedectvo a svoj plán na tohtoročné pôstne obdobie.

Autorka: Gabriela Kluchová

Slovo pokánie môže človeku 21. storočia znieť archaicky. Ako by ste ho priblížili súčasníkom moderným jazykom?

Obsah pojmu pokánie by som dnešnému človeku vyjadril slovným spojením „nebáť sa prísť bližšie k Bohu“. V tom podľa mňa spočíva celá problematika pokánia, v priblížení sa k Ježišovi. Keď Ježiš vyzýva: „Robte pokánie!“, hovorí tým: „Poďte bližšie ku mne, dostaňte sa mi na srdce, poďte do kontaktu so mnou!“. Keď Biblia hovorí o pokání, hovorí o srdci, o zblížení sa s Bohom.

 

Ako sa môže človek priblížiť k Bohu?

My sa približujeme k Bohu tým, že otvoríme oči, aby sme uvideli; že skôr, ako my sa približujeme k Bohu, Boh sa približuje k nám. Ako o tom hovorí aj svätý Pavol. Padli mu lupiny z očí a začal vidieť. A čo začal vidieť? No začal vidieť, že Boh ho miluje a že si nemusí kupovať Božiu lásku. A nielen, že nemusí, ale že by si ju ani nedokázal kúpiť svojimi skutkami, svojím zákonníctvom. Skôr je to Boh, ktorý sa priblížil k nemu. Takže ako sa priblížiť k Bohu? Priblížime sa len tak, že otvoríme naše oči a necháme sa ním milovať.

 

Opýtala by som sa z pozície osoby, ktorá nepozná kresťanské prostredie, terminológiu. Ako „otvoriť oči“ a „nechať sa milovať“?

S vierou potrebuješ vyhlásiť, vysloviť: „Ježiš, verím, že si môj Pán, ktorý ma miluje a chce pre mňa to najlepšie“. Jednoducho vyjadriť, že Ježiš Kristus je Pánom v tvojom živote, veríš, že ťa miluje a má pre tvoj život ten najlepší plán. Tak, ako hovorí List Rimanom: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu.“ (Rim 10, 9 – 10) To je cesta k pokániu. Takto vstúpiš do pravej atmosféry pokánia, ako keby do nemocnice, kde potom nastáva obnova, premena, očistenie, uzdravenie a tak ďalej. Týmto vyznaním sa rozhoduješ otvoriť oči, aby si mohol uvidieť Ježiša približovať sa k tebe a nechal sa ním milovať.

 

 

PRAVÉ POKÁNIE JE ZMENOU ZMÝŠĽANIA

Ak už teda človek otvoril oči, vidí, že Boh sa k nemu približuje, očisťuje ho a uzdravuje, čo konkrétne môže urobiť, aby Bohu vykročil v ústrety?

Potrebuje urobiť dve takzvané gestá pokánia. Zriekanie sa a vyhlásenie viery. Zriekam sa a verím. To, čo je aj súčasťou liturgie krstu, respektíve obnovenia si krstných záväzkov. Zriekame sa Zlého ducha a vyhlasujeme našu vieru.

Zriekať sa – nielen Zlého, ale aj všetkého klamstva, zastrašovania, pýchy, žiadostivosti, okultizmu, závislosti a tak ďalej. Zriekať sa znamená akoby dávať zo seba čosi dole. Zriekam sa, bum. Zriekam sa, bum.

Takže aj my v našom živote, keď chceme urobiť pokánie, potrebujeme v modlitbe povedať: „Áno, Otče, v mene Ježiša Krista sa zriekam…“ napríklad posudzovania svojho brata.

 

Aké je to druhé gesto pokánia?

Veriť – to je ďalšia veľká oblasť. Verím, že toto je môj brat, ktorý je milovaný. Verím, že ja ho môžem milovať takého, aký je. Nielen, že veríme v Boha, ale, že veríme vo všetky spôsoby vyjadrenia viery, do ktorých sme volaní. Verím všetko to, čo mi vydobyl Ježiš Kristus. Verím, kto v Ježišovi som ja a kto v Ježišovi je môj blížny.

 

Ako ešte možno uchopiť tieto gestá pokánia?

Zriekam sa. Zriekam sa, Ježiš, v tvojom mene, že som neschopný manžel/neschopná manželka, ktorý/ktorá nedokáže milovať. Zriekam sa klamstva, že by som si nenašiel/nenašla dobrú prácu. Verím, že som obdarený/obdarená tebou. A som nielen obdarený/obdarená, ale som sprevádzaný/sprevádzaná tebou, ty ma predchádzaš, tvoja láska ma predchádza. Verím v tvoju lásku, ktorá ma predchádza, že mi pomôže nájsť tú najlepšiu prácu.

A to je zmena zmýšľania, to je pravé pokánie. Nespoliehať sa na seba, neplakať nad životom, ale práve naopak, vrhnúť sa za tým, čo mi Ježiš vydobyl.

 

 

POKÁNIE NEZNAMENÁ HOVORIŤ BOHU O SVOJICH CHYBÁCH

Čo je ovocím vstúpenia do pokánia, priblíženia sa k Bohu? Ako sa to prejaví v živote človeka?

Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo… (smiech). Vstúpenie do pokánia prináša viacero druhov ovocia, pomenúva ho napríklad aj List Galaťanom v piatej kapitole ako ovocie Ducha. Láskavosť, dobrota a tak ďalej.

My to však môžeme zhrnúť do toho, že človek sa prestane báť nechať sa milovať a prestane sa báť milovať. Získa väčšiu vášeň a silu do toho, čo žije. Jeho viera sa stane silnejšou, skúsenostnou, zapájajúcou všetky oblasti človeka. Bude mať väčšiu silu vstúpiť do vecí, do ktorých ho Boh volá. To je výsledok pokánia.

 

Dalo by sa povedať, že život človeka, ktorý vstúpi do pokánia, sa stane šťavnatejším?

Takým slangovým laickým jazykom – určite áno.

 

Prečo podľa vás ľudia odmietajú pokánie?

Ľudia sa podľa mňa boja priblížiť k pokániu predovšetkým preto, lebo im je chybne ukázané. Nevravím, že je to len toto, ale veľká zodpovednosť je na nás kresťanoch, ako pokánie prezentujeme svojimi životmi, či ho žijeme biblicky správne a svedčíme o ňom príťažlivo.

Druhým dôležitým aspektom, prečo ľudia odmietajú pokánie, je pýcha človeka. Človek nerobí pokánie nielen pre to, že je mu to zle podané alebo ho zle chápe, ale je možné, že pokánie nerobí, pretože je pyšný.

 

Aké je to nesprávne chápanie a prežívanie pokánia?

Mýlime sa, keď si myslíme, že pokánie je askéza nášho života. Keď si myslíme, že robiť pokánie znamená prísť pred Boha a „vysoliť“, povedať mu, aký som hnusný, škaredý, odporný a čo všetko som ja zle urobil. Toto je to mylné vnímanie pokánia. Ako keby Boh čakal na nás, kým mu vysolíme všetky naše hnusoby, aby sme prežili hanbu a boli pokarhaní. Ako keby on toto od nás potreboval, ako keby on mal mať v tom záľubu… Aby sme my urobili takéto takzvané pokánie.

Mylná predstava pokánia spočíva jednak v nastavení, že to stojí na nás, že my sme tí, ktorí stále musia robiť niečo, čím sa zapáčia Bohu. Jednak v presvedčení, že sa mu zapáčime tým, že mu ukážeme, že sme pred ním nuly.

 

O čo teda v pokání ide?

Pokánie je cesta, nie stav. Nie ten, kto ide do spovednice, robí pokánie, lebo vyznáva svoje hriechy. Ale ten, kto nasleduje Ježiša. Kto ho miluje a nechá sa ním milovať. A na ceste nasledovania Ježiša premieňa svoj život, premieňa svoje chápanie, svoje zmýšľanie, necháva sa premieňať Duchom Svätým. To je pokánie, po ktorom Ježiš túži. Ísť za ním a meniť naše vlastné zmýšľanie. Toto je pravý význam pokánia.

 

Ak si človek osvojí mylné prežívanie pokánia, môže to byť pre jeho život niečím nebezpečné?

Môže to byť pre neho nebezpečné predovšetkým tým, že do jeho života týmto vstúpi klamstvo Zlého, že on so svojím životom nepotrebuje nič robiť, nepotrebuje sa konfrontovať, a s Bohom už vôbec nie. Strach z pokánia a z Boha samotného nás dostane do klamstva, že so svojím životom už de facto ani veľmi nevieme niečo urobiť, aby bol lepší, kvalitnejší…

Neželaným ovocím však môže byť aj degradácia seba samého. Človek, ktorý pokánie uchopí nesprávne, sa degraduje, pretože sa v podstate ničí. Je to sebazničujúci proces. Ako keby znížil latky vo svojom živote. Z veľkého človeka, ktorým Boh chce, aby sa stal, sa z neho stáva stále menší a menší a menší. Človek, ktorý prestane prežívať pravý zmysel pokánia, dá sa povedať, že nielenže stratí Boha, ale stratí aj seba samého.

 

 

ČAS POKÁNIA JE KRÁČANÍM ZA JEŽIŠOM

Čo je typické pre prežívanie pokánia v Komunite Ján Krstiteľ?

Pokánie v Komunite Ján Krstiteľ prežívame cez tri výzvy. Výzva skvalitniť a zintenzívniť modlitebný život, zintenzívniť skutky milosrdenstva a almužnu – to znamená viac ako inokedy vnímať, komu a ako môžem pomôcť –, a postiť sa. Tieto výzvy u nás zaznievajú nielen na začiatku Pôstneho obdobia pred Veľkou nocou, ale aj každý piatok, ktorý je pre nás takzvaným dňom pokánia.

 

Ako u vás vyzerajú piatky – dni pokánia?

Celý deň sa zdržiavame pokrmu a jeme až večer. V našich modlitbách zvlášť otvárame srdce pred Pánom a ďakujeme mu za jeho lásku, za všetko, čo urobil, a potom si všímame, ako sme mu na túto lásku odpovedali. V tomto čase nám Duch Svätý často ukazuje okamihy, kedy nám prejavoval svoju lásku a my sme si to nevšimli, tiež nám pripomína, ako sme odpovedali na jeho lásku. Často šomraním, závisťou, žiarlivosťou…

 

Ako ešte žijete pokánie vo vašej komunite?

V Komunite Ján Krstiteľ pokánie pre nás znamená aj výzvu: „Poď za mnou!“. V čase pokánia, viac ako inokedy, my zasvätení v modlitbe hovoríme: „Pane, ty si ma povolal a ja idem za tebou, Ježiš. Napriek všetkým skúškam, napriek všetkým emočným a iným vypätiam, nepochopeniam, nezrozumiteľnostiam, ktoré mám, sklamaniam, ktoré mám, idem za tebou“. To je pre nás čas pokánia. Čas, kedy by sme si mali ešte viac cibriť svoju vôľu.

 

Ktoré príbehy pokánia z Biblie sú vaše obľúbené?

Príbeh svätého Pavla je pre mňa jednoznačne top, pretože Pavol sa v procese pokánia naozaj premenil na nového človeka. U Pavla snáď najviac zo všetkých postáv v Biblii vidno ovocie premeny zmýšľania, obnovy a pokánia, ktoré nastalo v jeho živote. V jeho príbehu krásne vidno aj spomínaný primát Božieho pôsobenia. To, že pokánie je vždy darom od Boha. Nie je darčekom pre Boha, ale darom od neho.

 

Spomeniete aj nejaký príbeh pokánia biblickej ženy?

Určite novozákonný príbeh ženy, hriešnice, z Lukášovho evanjelia, ktorá Ježišovi umyla nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi, o ktorej Ježiš hovorí, že sa jej veľa odpustilo, pretože veľmi milovala. A to je krásne. Úžasný príbeh ženy, ktorá sa rozhodla milovať, ktorá ako keby vykúpila svoj hriešny život tým, že milovala.

 

CHCEM HOVORIŤ ČO NAJVIAC BOŽÍM SPÔSOBOM

Vedeli by ste svedčiť o ovocí pokánia aj vo svojom živote?

Ovocím pokánia v mojom živote je predovšetkým to, že sa nebojím kráčať s Ježišom. To znamená, že Ježiš je pre mňa mojím úžasným priateľom, milosrdným Pánom, s ktorým mám vzťah. Je to vzťah dvoch priateľov, ktorí si nevyčítajú veci, ale vedia vstúpiť do, nazvime to, plodného priateľstva.

To, že vo svojom živote vstupujem do pokánia sa teda prejavuje úžasným vzťahom s Pánom. Ježiš je pre mňa stále príťažlivý, stále je pre mňa hviezdou. Ježiš je ten, koho sa nemusím báť. Boh je pre mňa jedna obrovská príležitosť, brána, ktorá sa mi otvorila a je stále otvorená.

 

Je ešte niečo ďalšie, čo vám pokánie prináša?

Ďalším ovocím pokánia, ktoré môžem prežívať, je, že sa nebojím hriechu. Čo to znamená, že sa nebojím hriechu? To znamená, že žijem vo vedomí, že niet hriechu, s ktorým by sa Ježiš nevedel vysporiadať. Nebojím sa, že by nastala situácia, v ktorej by Ježiš povedal: „Toto už je naozaj priveľa, teraz si to pokazil navždy, niet východiska.“ Nebojím sa toho, že by Boh nemal riešenie na nejakú situáciu. V tomto zmysle sa nebojím hriechu. Nie v tom zmysle, že „aleluja, robme si čo chceme, veď nemáme strach pred hriechom“.

 

Téma pokánia rezonuje najmä v Pôstnom období pred Veľkou nocou, ktoré aktuálne prežívame. Na čo sa počas tohtoročného Pôstu vo svojom duchovnom živote zameriate vy?

V tomto Pôstnom období chcem zapracovať zvlášť na tom, aby som vedel dobre používať svoj jazyk na Božiu slávu. Ako sa píše v Jakubovom liste, kto dokáže udržať svoj jazyk, dokáže udržať celú loď. Chcem sa zamerať na vyhlasovanie toho, k čomu nás volá Božie slovo. Neustále, napriek všetkým situáciám, napriek ľuďom, ktorých mám okolo seba. Počnúc tými najbližšími, pri ktorých som pokúšaný sťažovať sa na ich vlastnosti, zlomiť nad nimi palicu, mávnuť rukou, želať si, nech už mi len dajú svätý pokoj, nech ich len nevidím tak často. Chcem stále viac vidieť neviditeľné, hľadieť za horizont a svojím jazykom ohlasovať to, čo vidím, ešte skôr, ako to príde.

Toto pre mňa znamená skvalitnenie používania jazyka, robenie pokánia v blížiacom sa Pôstnom období. Chcem zmeniť zmýšľanie v tejto oblasti, zmeniť svoj jazyk a hovoriť naozaj čo najviac Božím spôsobom.