Kňaz Tibor Borovský: Anglicko nebola moja vysnívaná krajina. Možno futbalom

Duchovným správcom Slovenskej katolíckej misie (SCM) v Londýne je od roku 2010 Mgr. Tibor Borovský. Rodák z Nitry si na zmenu pôsobiska zvykal postupne. Prijal poslanie ísť do cudzej krajiny, lebo chcel slúžiť Pánovi a zároveň byť sprievodcom ľuďom, ktorí túžili žiť vo viere v neho aj mimo domoviny.

Ako a kedy ste sa dostali do Slovenskej katolíckej misie v Londýne?

Boh vo svojej nekonečnej láske si pripravuje ľudí na svoje diela. Iba mu treba načúvať, neodporovať a nechať sa viesť. Udialo sa mnoho momentov v mojom živote, ktoré spätne vidím ako Božie riadenie. Dnes to už tak vnímam, poznám a vidím. Bol to kontakt s kňazom v zahraničnej misii, potom pozorné ucho, oko a najmä láskyplné srdce jedného otca biskupa, ktorý na mňa v čase potreby obsadiť zahraničnú misiu ukázal prstom – to je on, on pôjde. A medzitým mnoho rozhovorov na rozličné témy – teologické i spoločenské, ktoré viedli a usmerňovali ma až k bodu, keď prišlo pozvanie urobiť ďalšie trvalé rozhodnutie vo svojom živote. Pastoračnú službu som začal v lete 2010.

ZVYKAL SOM SI POSTUPNE – STRAVA, ZÁKONY, ŠOFÉROVANIE NA OPAČNEJ STRANE…

Bola to vaša túžba, ísť takto slúžiť, či skôr dobrá výzva?

Nevkladal by som do otázky „alebo“. Bolo tam z každého čosi. To, o čom sa píše vo Svätom písme, v rozličnej duchovnej literatúre, to, o čom kňazi často kážu vo svojich homíliách, sa udeje v živote každého jedného človeka. Nastane okamih, kedy treba dať jednoznačnú odpoveď Pánovi skrze poslov, ktorí sa pýtajú: Prijmeš toto poslanie?

Spomínate si ešte, aké ste mali očakávania?

Očakávanie bolo jednoduché – neodporovať vôli toho, ktorý ma povolal, nebrániť mu v jeho pôsobení. Nemal som veľké oči, nechcel som uspieť. A chcel som pokračovať v službe Pánovi v inom prostredí a byť k dispozícii pre tých, ktorí v neho už uverili, a tiež tých, ktorí ho hľadajú, stať sa sprievodcom, svietidlom (soľou), aby im zasvietilo to pravé Svetlo a vstúpilo do ich života.

Mali ste z niečoho aj obavy?
Anglicko nebola moja vysnívaná krajina. Možno futbalom. Obavu som mal snáď iba jednu – či som tým vhodným nástrojom v Pánových rukách na jeho dielo.

Ako rýchlo ste si zvykli na túto životnú zmenu?

Zmena bola veľká, ale zvykal som si postupne. Strava, zákony, šoférovanie na opačnej strane za volantom i na vozovke. Zmena v spôsobe riadenia komunity, možností, potrieb. Bolo a je toho mnoho, o čom by sa dalo rozprávať.

Čo boli vaše prvé kroky či skutky na novom mieste, že ste si povedali – toto tu musíme urobiť, obnoviť, zaviesť…?

Pastoračný život a život v Cirkvi na Slovensku ma pripravil na mnohé. Po príchode do UK som veľa čítal, pýtal sa, najmä počúval a bral na vedomie niektoré fakty. Uvedomil som si, že tak 20% skúseností zo Slovenska viem využiť, ostatné bude nové. Vychádzalo to už len zo skladby členov, ktorí boli najmä vo veku 20 – 40 rokov. Z toho plynuli kroky a rozhodnutia umožniť či zaviesť niektoré aktivity. Bolo to pestré, lebo tu boli ľudia z celého Slovenska a oni si prinášali svoje potreby a aj zvyky zo svojich regiónov. Bolo sa treba mnohému naučiť a spolupracovať.

NEHĽADAL SOM CESTU BYŤ OBĽÚBENÝ

Máte nejakú víziu, priority vo vašej pastorácii? Na čo najmä sa zameriavate?

Je dosť náročné budovať víziu v spoločenstve, ktoré je dynamické a neustále sa mení svojím obsadením.

Ako vás ľudia prijali?

(Smiech). To je otázka skôr na nich. Prišiel som hlásať Božie slovo, upevňovať život viery, udržiavať kresťanské hodnoty, zachovávať ľudové zvyky a pestovať národnú identitu v krajanoch, budovať medziľudské vzťahy, vytvárať mosty spojenia. Nehľadal som cestu byť obľúbený. Vystieral som ruky, aby som pomohol prejsť iným na breh lásky.

Je vaša slovenská komunita niečím špecifická? Vnímate ju ako aktívnu, ako živé spoločenstvo?

Už len tým, že je tu mnoho mladých ľudí, a byť tu pre iných, dáva nábeh na aktívne živé spoločenstvo. Neustála ponuka seba, dobrých nápadov, srdca, v ktorom je Božia milosť, chariziem darovaných pre spoločenstvo, znamenajú predpoklad krásneho dynamického spoločenstva.

Kritériá pre skutočnosť, že je niečím špecifická, môžu byť rozličné. Už len jej existencia a možnosť prežívať vieru v chráme pri bohoslužbách vo svojom jazyku a v spoločenstve pravdepodobne napomáhala napríklad zrodu povolaní. Za dvanásť rokov mojej prítomnosti putovali kroky deviatich členov SCM do seminárov či rozličných rehoľných komunít.

Tento projekt vznikol vďaka našim partnerom: