Kňaz Štefan Novotný: Dobre prežitý a spracovaný smútok nám vracia radosť

Hovorí, že už dvadsať rokov je šťastne Kristovým kňazom. Vyrastal v Ostrovanoch, študoval v Prešove, Košiciach a Bratislave. V súčasnosti je rektorom kňazského seminára v Košiciach a zároveň správcom Kostola svätého Antona Paduánskeho. O tom, čo je to život a ako ho možno stratiť, sme sa porozprávali s ThDr. Štefanom Novotným, PhD.

V čom spočíva vaša služba rektora seminára?

Ako rektor som zodpovedný za seminár. Konkrétne za prípravu kandidátov na kňazskú službu v diecéze. Nerobím to sám, ale spolupracujem s tímom tzv. formátorov, napríklad s vicerektorom, so špirituálom, s prefektom, ale aj s inými odborníkmi. Cieľom je dosiahnuť, aby za kňazov boli svätení len tí, ktorí sú na to súci a pripravení.

 

Ste radostný človek?

Teším sa z hľadania a nachádzania jednoty, pravdy, dobra a krásy medzi ľuďmi i v okolitom svete. Som vždy nanovo prekvapený, koľko pravdy, dobra a krásy zanechal Boh vo svojom stvorení, a najmä v človeku. Teší ma, že aj napriek mnohým rozdeleniam a klamstvám, s ktorými sa môže človek v živote stretnúť, napriek zlobe a hnusu je tu vždy nádej na pravdu a dobro, ktoré keď sa spoja, tak sú veľmi krásne a neodolateľné.

 

Na čom sa zabávate najradšej?

Sú to dobré vtipy a humorné situácie, ktoré zažijem. Z nich sa teším dvakrát a rád sa s nimi potom podelím s inými. Pán Boh má však asi najväčší zmysel pre humor, pretože v ňom je toho dobra, pravdy a krásy najviac – a nás stvoril na svoj obraz. Asi preto sa viem aj povzniesť nad malichernosti a mať zmysel pre humor.

 

Čo vám vyvolalo naposledy úsmev na tvári?

Bol som v Tatrách na lyžiarskej túre. Stretol som tam skialpinistu hovoriaceho po anglicky. Evidentne tam bol prvý raz, a tak som mu starostlivo začal vysvetľovať, ako má zlyžovať úzkym žľabom, takzvanou fľaškou, na chatu pri Zelenom plese. Nechcel som, aby sa tam niekde vytrepal a ublížil si. Keď som sa potom vracal na chatu, videl som veľkú skupinu ľudí okolo „môjho lyžiara“. Dávali mu podpisovať pohľadnice a fotili sa s ním. Už nemal prilbu a okuliare a podobal sa na slávneho slovinského športovca. Pre istotu som sa opýtal chatára, či ma oči neklamú. Nuž čo, chcel som poúčať Dava Karničara, ktorý bol prvým človekom, ktorý zlyžoval Everest bez toho, že by si odopol lyže.

 

 

 

PREKONANIE SMÚTKU

Poďme k opačnému pólu. Čo smútok? Dotýka sa aj vás?

Áno, je toho veľa. Ale myslím si, že každý človek potrebuje vedieť smútiť. Duša musí niekedy bolieť, aby sme sa naučili láske. Teda, ak by som mal definovať dôvody smútku, tak asi by to bola bolesť nad chýbajúcim dobrom vo mne alebo okolo mňa. Samozrejme, bolesť nad bolesťou iných je tiež dôvodom smútku, ale príde mi to ako povinná jazda v živote každého normálneho človeka. Potom je to hnev, ktorý sa neraz zrodí z bolesti, a keď sa človek obzrie, tak zistí, že bol síce úprimný, ale nespravodlivý. Páči sa mi vtipné znázornenie dôležitosti smútku v animovanom filme V hlave (Inside out), kde autori trafili klinec po hlavičke. Dobre prežitý a spracovaný smútok nám vracia hodnoty a následne aj radosť.

 

Ako je teda dobré ho spracovať?

Ťažko povedať. Každý človek je originál, žije v istom kontexte a v tejto veci môže byť sám sebe najlepším lekárom. Vo všeobecnosti platí, že problém je vo vzťahoch (ak teda nejde o nejakú patológiu – a asi aj patológia má v tom korene). Z rôznych dôvodov narušené medziľudské vzťahy poznačujú vzťah človeka k sebe, druhým, k Bohu samozrejme, k okolitému svetu, veciam, zvieratám, peniazom atď. a človek za sebou zanecháva nielen zvýšenú uhlíkovú stopu (čo teda pri všetkej úcte ku Gréte, nie je ten najväčší problém), ale prispieva k nahromadeniu zla – povedzme si to rovno: k rozmnoženiu hriechu.

 

Existujú nejaké konkrétne rady?

Prvá rada alebo služba je pomôcť človeku zistiť a pomenovať problém, a potom v pravde a láske mu čeliť. Každý človek má svoj vlastný príbeh, ale jeden príbeh je nám všetkým spoločný, a to je príbeh Božej lásky k nám v Ježišovom príbehu. Tam je sila, ktorá nepochádza od človeka. Myslím si, že stretnutie s Božou láskou – ukrižovanou a vzkriesenou – uzdravuje človeka zo zlého smútku a falošnej radosti a dáva mu uzdravujúcu slobodu.

 

 

CESTA OD MYŠLIENKY NA SMRŤ K ŽIVOTU

Žijeme v dobe, keď sa ľudia často pohrávajú s myšlienkou na smrť.

Áno, naša súčasnosť určite nie je ľahká, pretože je veľmi rýchla a postupne sa odľudšťuje. Vzťahy medzi ľuďmi sú tým veľmi poznačené a to si vyberá svoju daň. Mal som šťastie na dobrú rodinu a priateľov, preto som sa s takou myšlienkou nikdy nepohrával, ale rozprával som sa s ľuďmi, ktorí sú v tejto oblasti zranení a potrebujú pomoc a podporu. Obyčajné krátkodobé smútky vylieči okrem Božej lásky aj čas a dobré vzťahy, sú však ťažké a patologické smútky, ktoré tiež potrebujú Božiu lásku, ale okrem toho odbornú psychologickú a často aj psychiatrickú starostlivosť (ako súčasť dobrých vzťahov).

 

Stretli ste aj vy vo svojej pastorácii takýchto ľudí?

Nemal som veľa takých prípadov, ale aj z toho mála, čo som mal, viem, že dôležité v týchto prípadoch je, aby som sa nehral na odborníka a nepreceňoval svoje schopnosti.

Pomoc depresívnemu človekovi nie je taká jednoduchá, ako by sa to mohlo zdať. Na druhej strane ako kresťan môžem ponúknuť okrem svojej viery a nádeje aj lásku v podobe svojho času a odporúčania odbornej pomoci.

 

Poznáte nejaké odborné postupy?

Určite jestvujú, ale ako som už povedal, neradno sa hrať na terapeuta. Vo všeobecnosti sa odporúča, ak ide o samovražedné sklony, nenechať človeka samého a čo najskôr mu sprostredkovať odbornú pomoc. Dôležitým faktorom je vytvorenie dobrých vzťahov a prijatia. A samozrejme nemožno opomenúť ani pozitívne účinky úprimnej modlitby a viery, tak pre človeka, ktorý pomoc potrebuje, ako aj pre tých, ktorí sú v jeho okolí a snažia sa mu pomôcť.

 

Ak niekto príde a povie: „Môj priateľ, priateľka, má problém. Chce skončiť so životom.“ Ako reagujete?

To je individuálne, ale povzbudil by som ho k odvahe a trpezlivosti, lebo to nebude mať ľahké. Niesť kríž s milovanou osobou rýchlo vyčerpáva a zásoby ľudskej lásky sa zvyknú minúť tiež veľmi rýchlo. Človek potrebuje pravidelne „dobíjať baterky“ Božou láskou, aby vládal pomáhať. Liečenie patologických smútkov je neraz beh na dlhé trate.

 

BOŽIE SLOVO – ISTOTA PLNOHODNOTNÉHO ŽIVOTA

Návody na zbavenie sa smútku asi neexistujú. Alebo áno?

Pravdupovediac, nie som človek návodov. Knihy s názvom „Návod ako byť úspešný“ alebo „Sedem rád ako byť rád“ úspešne ignorujem už odmalička. Na druhej strane nič múdrejšie ako Bibliu som nečítal a v istom zmysle ona je akýmsi návodom na návrat k správnemu životu. Je živým Slovom Boha k človeku.

 

Biblia teda môže byť akýmsi návodom na šťastný život?

Zoberme si samotný príbeh Adama a Evy, ktorý nachádzame aj vo svojich vlastných životných príbehoch, keď sme chvíľku k sebe úprimní. Je v istom zmysle návodom, ako nájsť po katastrofe vyhnania z raja cestu späť k stromu života. Cirkevní otcovia prirovnávali Kristov kríž na Kalvárii k stromu života, pričom zdôrazňovali, že naša záchrana je v tom, že Ježiš nám na kríži ukázal Božiu lásku, ktorá vracia človeku život.

Silný príbeh kajúceho lotra na kríži je zároveň aj príbehom Adama a Evy, ktorí sa vracajú do raja k stromu života. Ježiš vlastne aj im hovorí: „Veru, veru, hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji.“

Apoštol Pavol zmenený Božou láskou volá a kričí vo svojich listoch na Korinťanov, ktorí si snobsky zakladajú na rozličných VIP návodoch na život, že nechce medzi nimi vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného, lebo v ňom sa zjavila Božia láska. Príbehy Adama a Evy, kajúceho lotra i apoštola Pavla hovoria o príbehu Božej lásky, ktorá je väčšia ako klamstvá a hriechy človeka, a mocnejšia ako všetka zloba sveta i diabla.

V polovici Listu Rimanom to Pavlovi dôjde a spieva hymnus na Božiu lásku, od ktorej nás nič nemôže odlúčiť, ani hriech, ani smrť, ani nijaké iné stvorenie. Tu niekde by sme mali hľadať „návody na život“ Božie slovo má veľa „živých“ miest.

 

Sú v ňom aj miesta, ktoré hovoria o samovražde?

Áno. V Knihe sudcov máme sudcu Samsona, ktorý zabije v troskách zrúteného stropu seba i svojich nepriateľov. Máme tam kráľa Šaula, ktorý keď vidí, že je ranený a vojnu prehráva, tak sa vrhne na svoj vlastný meč a odpraví sa zo sveta, aby nebol potupený. Podobne ďalší izraelský kráľ Zambri. Ten keď vidí, že jeho mesto je zaujaté, podpáli nad sebou kráľovský palác a tak zomiera. Podobne aj Judáš, keď vidí, že jeho plán (akokoľvek si ho predtým prikrášlil a ospravedlňoval) zlyhal a on bol vlastne použitý veľradou na zradu, ide sa obesiť.

 

Takže tu môžeme objaviť spoločnú črtu.

Áno, jednu: všetci robia najprv sériu zlých, a teda hriešnych rozhodnutí, akýsi ambiciózny plán, ktorý však v konečnom dôsledku zlyháva. Podobne ako v prípade Adama a Evy sa ukazuje v celej svojej nahote bieda človeka. Táto bieda je neznesiteľná a pyšný človek pred ňou uteká. Jedna z piesní prešovskej skupiny Komajota vystihuje túto dynamiku: „Keď noc je mojím dňom; a ja klesám na dno; keď plán stroskotá; rýchlo preč zo života.“ (Anjel).

Evanjelium neospravedlňuje Judáša, ale opisuje hrozné následky hriechu a zatemnenia mysle. To sa v istom zmysle stalo aj Adamovi a Eve, keď sa skrývali pred Bohom za stromy v záhrade. Judáš sa na strome obesil, aby ušiel sám pred sebou a pred Bohom. Je to skutočne hrozná predstava, že približne v čase, keď kajúci lotor dostáva vstupenku do raja, Judáš si o necelý kilometer ďalej zúfa a uteká pred pokáním a Ježišovou odpúšťajúcou láskou, pretože v zatemnení mysle vlastnú smrť považuje za jediné možné východisko.

 

Ako sa to podľa vás skončilo s Judášom?

Neviem, možno milostivý Boh našiel spôsob, ako zobudiť srdce Judáša k pokániu aj v poslednej chvíli, ale to teraz nevieme, a tak nám príbeh Judáša, tak ako je napísaný, spolu s príbehom Samsona, Šaula a Zambriho slúži ako výkričník a pozvanie k nášmu pokániu a dôvere v Božiu lásku, ktorá je väčšia ako naše hriechy i naša bieda.

 

 

 

POCHOVÁVANIE „SAMOVRAHOV“ Z HĽADISKA CIRKVI

Ak by ste pochovávali niekoho, kto si siahol na život, čo by bolo obsahom vášho príhovoru pre pozostalých?

Závisí od okolností. Je to vždy ťažká situácia. Iné by som asi povedal, ak by to bolo v zatemnení mysle pod vplyvom silnej depresie – čo býva častá príčina samovrážd – a iné by to bolo napríklad v prípade tzv. dobrovoľnej eutanázie, ktorá sa rozmáha v posledných rokoch v bohatých krajinách, kde sa zíde okolo lôžka človeka jeho najbližšia rodina a on sa pred nimi „bezbolestne“ odpraví z tohto sveta.

V prvom prípade je treba hovoriť o dôvere v Božie milosrdenstvo a pozývať k modlitbe za zosnulého. V druhom prípade z pochopiteľných dôvodov nie je dovolený katolícky pohreb, ale to neznamená, že nie je potrebné povzbudiť príbuzných, ktorí o to prejavia záujem, k modlitbe a pomôcť im vyrovnať sa s nešťastným rozhodnutím člena ich rodiny.

 

Máte svoje obľúbené životné krédo?

Písmo hovorí, že „bázeň pred Bohom je počiatkom múdrosti a múdro robia všetci, čo ju pestujú“. Teda mať bázeň (rešpekt) pred Božou láskou a byť vďačný v maličkostiach. Ale to som nevymyslel ja.