Kňaz Peter Sykora: V utrpení máme možnosť stretnúť Boha, aj keď sa všetko navôkol rúca

Nevyliečiteľná choroba, smrť milovanej osoby, rodinné problémy, samota, smútok. Utrpenie a bolesť sú nezmazateľne vpísané do ľudského života a každý si v ňom musí niesť svoj kríž, väčší či menší. Ako v ňom nájsť zmysel a dokázať ho niesť? Na tieto a ďalšie otázky sme hľadali odpoveď v rozhovore s otcom Petrom Sykorom, farárom vo Farnosti Božieho milosrdenstva v Košiciach.

Kríž, bolesť a utrpenie sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Prečo to tak musí byť?

Tieto ťažké veci sú súčasťou našich životov, pretože žijeme vo svete, ktorý je poznačený hriechom a krehkosťou. V pôvodnom Božom pláne mal svet byť miestom harmónie a pokoja, kde človek žije v spoločenstve s Bohom, avšak hriech tento poriadok narušil. Je tu teda utrpenie a bolesť, lebo sme krehkí. A o tejto krehkosti človeka rozhodol samotný človek.

Bolesť a utrpenie nie sú spôsobené Bohom, ale naším pádom do hriechu. Človek sa vytratil z Božej prítomnosti a tým sa stali nevyhnutnými aj bolesti, ktoré pramenia z nášho telesného a duchovného rozdelenia.

To v nás však nemá vyvolávať beznádej. Napriek tomu, že utrpenie neprišlo od Boha, on sa rozhodol prísť na tento svet, aby sa s ním stretol, dokonca – aby ho niesol. Kristus, ktorý je bezhriešny, vstal zo smrti, ktorá je následkom hriechu, a tým nám ukázal, že aj najväčšie utrpenie má zmysel. Utrpenie teda môže byť miestom, kde sa človek stretne s Božou láskou, ak ho prijme a zverí do jeho rúk.

Ako kňaz sa pri rozhovoroch s ľuďmi určite stretávate s rôznymi životnými príbehmi, aj tými veľmi náročnými. Dokážete im odpovedať na tú ťažkú otázku, keď sa začnú pýtať: „Prečo sa to stalo práve mne? Prečo to Boh dopustil?“

Tento druh otázky sa kladie z bolestného srdca, ktoré sa cíti opustené a nepochopené. Na túto otázku sa teda nedá jednoducho odpovedať slovami, pretože každé utrpenie je jedinečné a osobné. Keď sa ma niekto pýta: „Prečo práve ja?“, snažím sa byť ticho s ním, počúvať a vnímať jeho bolesť, pretože ticho v bolesti je niekedy najväčšia pomoc. Kristus v Getsemanskej záhrade tiež hľadal odpoveď na bolesť, ktorú mal pred sebou, a predsa odpoveď neprišla v danom okamihu, ale až na kríži. Boh sa však nikdy nevyhýba utrpeniu, ani nie je vzdialený od našich otázok. Naopak, stáva sa prítomným v našich krížoch a nesie ich spolu s nami. Nie je to odpoveď v teoretických pravdách, ale v konkrétnej Božej prítomnosti, ktorá nám pomáha niesť to, čo inak nemôžeme uniesť.

A pretože pravé odpovede neprichádzajú hneď, a niekedy ani v slovách, skôr sa snažím otázku rozšíriť o „Pane, kde si v tom ty?“ Boh nedopúšťa utrpenie ako trest, ale je tým, ktorý vstupuje do bolesti spolu s nami, aby ju spolu s nami niesol. Musíme to však vidieť cez vieru, nie cez logiku.

Jediné, čo si teda dovolím v rozhovore s trpiacim človekom pri týchto otázkach povedať, je, že to utrpenie nespôsobil a nikdy nespôsobuje Boh, ale naopak – je v tej chvíli na našej strane a nesie nás. On prežil utrpenie a keď ho prežívame my, je v tom spolu s nami a pomáha nám.

V KRÍŽI SA UKAZUJE, ŽE ŽIVOT NIE JE O VYHÝBANÍ SA BOLESTI, ALE O SPÁSE AJ CEZ BOLESŤ

Je lepšie sa krížu postaviť a niesť ho alebo ho odmietnuť? Čo môže človek stratiť, ak svoj kríž nechce niesť?

Kríž je v živote každého z nás nevyhnutný – nie preto, že Boh chce, aby sme trpeli, ale preto, že v utrpení máme možnosť stretnúť Boha, ktorý nás miluje, aj keď sa všetko navôkol rúca. Odmietnutie kríža znamená neochotu prijať to, čo je nevyhnutné na ceste k spáse. Neznamená to, že nám má byť všetko jasné alebo že to utrpenie bude znesiteľné. V kríži sa ukazuje, že život nie je o vyhýbaní sa bolesti, ale o spáse aj cez bolesť. Ak odmietneme niesť svoj kríž, odvraciame sa od cesty, ktorá vedie k záchrane, k premeneniu našich sŕdc, a môžeme zostať zamrznutí v trápení, bez cesty ďalej. Kresťanský kríž nie je len symbolom utrpenia, ale znamením víťazstva, ktoré Kristus priniesol pre nás. Kríž nás vovádza do najhlbšej pravdy o Bohu a o nás, o našej dôvere v neho. Teda kríž, ktorý odmietame, nás zlomí a ten, ktorý prijmeme, nás premení.

Je však pravdou, že v tom nie sme povolaní byť sadistami ani masochistami. Nie je to o radosti z utrpenia, ale o jeho prijatí napriek bolesti, ktorú so sebou prináša. Teda prijať utrpenie znamená aj pustiť sa do riešenia problémov, liečenia chorôb, nápravy vzťahov či miernenia bolesti.

Existuje spôsob, ako môže človek niesť svoj kríž „čo najlepšie“?

Niesť svoj kríž je niečo, čo sa učíme postupne. Je to proces, ktorý začína v modlitbe, v pohľade na Krista a v učení sa dôverovať Božej prítomnosti v našich životoch. Nosiť kríž najlepšie znamená nerobiť to nikdy osamelo. Nenechávame si svoje bolesti pre seba, ale v modlitbe ich dávame Kristovi a s prosbou o pomoc spoločenstvu veriacich a priateľom.

Je pravdou, že nikdy nebudeme mať všetky odpovede, ale naučíme sa zverovať sa Bohu a dôverovať mu, že nás v každom kroku nesie. To znamená prijímať utrpenie ako spôsob zjednotenia sa s Kristom, ktorý, ako hovorí svätý Pavol, „všetko s radosťou trpel pre nás“ (porov. Kol 1, 24). Niesť utrpenie znamená žiť svoj život v nádeji. Nie je to obyčajná ľudská nádej, ktorá nám hovorí, že to nejako zvládneme. Je to božská nádej založená na skutočnosti, že aj keď netušíme, čo z toho bude, máme istotu, že Boh je nad tým a je v tom s nami.

Teda najlepšie niesť svoj kríž znamená prežívať ho v kresťanskej nádeji, odovzdávajúc ho Bohu a ľuďom okolo seba.

KRISTUS NEODSTRÁNIL KRÍŽ, ALE PRIŠIEL, ABY HO NIESOL S NAMI

V čom je to pre neveriaceho človeka iné, keď musí zvládať niesť svoj kríž a trpieť?

Pre neveriaceho človeka je utrpenie oveľa ťažšie, pretože nevidí v utrpení cieľ alebo zmysel. Je to pre neho boj s pocitom absurdity. Preňho je utrpenie len slepou uličkou, ktorá nevedie nikam. Preto toto utrpenie často končí tragédiou.

Kresťan, ktorý pozná Boha v Kristovi, však má inú perspektívu. Naša viera dáva utrpeniu horizont nádeje – presne, ako to vidíme na kríži. Kristus neodstránil kríž z našich životov, ale prišiel, aby ho niesol s nami. Pre neveriaceho je to jednoducho bolesť, pre veriacich je to miesto, kde sa stretávame s láskou Boha, ktorý je prítomný aj v temnotách. Pre neveriacich môže byť kríž tragédiou, pre kresťana je to zmysluplná cesta.

Čo môže Boh naučiť človeka cez trpezlivé nesenie vlastného kríža?

Boh nás cez kríž učí pokore a závislosti na ňom. Kríž nás učí, že naša sila nie je v našej samostatnosti, ale v tom, že sme schopní odovzdať sa do Božích rúk. Kríž nám ukazuje, že utrpenie môže byť miestom premeny, kde sa naše srdce stáva citlivejším, láskavejším a vernejším. Pozýva nás k hlbokej dôvere, že aj keď nevidíme celú cestu, Boh ju vidí a vedie nás. Utrpenie nás učí, že v najhlbšej noci nášho života je Kristus svetlom, ktoré nás vedie. To je zmysel kresťanskej nádeje – že Boh nikdy neodchádza a že nesie naše bremená.

Utrpenie a bolesť sú tiež užitočné na odhalenie našej pravej tváre. Vtedy padajú všetky masky a sme pravdiví. Práve cez utrpenie sa každý z nás učí pravde o sebe. Je to tá najužitočnejšia „univerzita“.

Hovorí sa, že obetovanie utrpenia je najefektívnejším spôsobom jeho prežívania. Je to naozaj tak?

Obetovanie utrpenia je skutočným kľúčom k tomu, aby sa stalo duchovným nástrojom. Ak niekto s utrpením bojuje, ešte si ho znásobuje a bolesť sa zväčšuje. Jeho obetovaním ho človek začína riešiť.

Obetovať utrpenie znamená darovať ho Pánovi v láske a v túžbe, aby slúžilo na dobro moje aj druhých. Keď sa človek rozhodne to urobiť, nie je to len pasívne prijímanie bolesti, ale akt lásky, ktorý prehlbuje našu jednotu s Bohom. Obetovať utrpenie znamená zmeniť pohľad na neho – z niečoho, čo nás ničí, na niečo, čo nás vedie k Bohu. Takto obetované utrpenie sa stáva nástrojom Božej milosti – nielen pre nás, ale aj pre svet.

Ako sa to robí prakticky? Ako môže človek obetovať svoje utrpenie?

Jednoducho, keď Bohu v modlitbe poviem: „Pane, obetujem Ti túto bolesť za (niekoho, za niečo).“ Ale nie je to mágia, je to láska. A láska premieňa bolesť na ovocie.

MÁRIA NÁM UKAZUJE, ŽE SKUTOČNÁ SILA V UTRPENÍ SPOČÍVA V ÚPLNEJ ODOVZDANOSTI BOHU

Pán Ježiš sa na svojej krížovej ceste stretáva okrem iného aj so svojou matkou. Akú úlohu zohrala počas jeho krížovej cesty? Akú úlohu zohráva Panna Mária na našej osobnej krížovej ceste?

Podľa mňa kľúčovú. Ona je Matkou, ktorá stojí pri svojom Synovi až do konca. V jej pohľade nie je ani slovo obvinenia, ani slza vzdania sa. Ona stojí v úplnej dôvere, že Boží plán je dokončený. Mária nám ukazuje, že skutočná sila v utrpení spočíva v úplnej odovzdanosti Bohu, ktorý vie, čo robí. V našich vlastných krížových cestách je Mária prítomná ako Matka, ktorá neodmieta, nevyhýba sa bolesti, ale prijíma ju ako cestu k spáse. Ona je tichá prítomnosť, ktorá nás v ťažkostiach sprevádza a vedie k hlbšiemu vzťahu s Bohom.

Niekedy však Mária môže vyzerať, že svoju úlohu zvládla až príliš dokonalo…

V tom všetkom však nie je niekým, kto to zvládol, lebo bol akýmsi nadčlovekom. Je jednou z nás. Jej krížová cesta sa začala už keď povedala „áno“ v Nazarete. Utrpenie prežívala v nejasnostiach vo svojom živote, v ťažkostiach skrytých rokov, v problémoch prenasledovania, v neistotách vidiac život Syna až po samotnú Kalváriu. Je pre nás teda vzorom preto, lebo prežila utrpenie, bolesti aj trápenia, presne ako my. A zvládla to v úplnej dôvere v Boha a v neoblomnej nádeji, že to má Boh vo svojich rukách.

Otec Peter, rád sa dívate na Kristov kríž?

Milujem pohľad na Kristov kríž. Vidím v ňom lásku, ktorá nepozná hranice. Pohľad na Kristov kríž je pohľadom na úplné sebadarovanie a nekonečnú lásku, ktorá neodmieta nič, ani bolesť, ani smrť. Keď sa dívam na kríž, viem, že toto je cena, ktorú za mňa a za nás zaplatil, aby nás zachránil. Vyvoláva vo mne pocity dojatia a nekonečnej vďačnosti.

Hľadím na kríž aj ako na symbol víťazstva – je to znak, že láska je silnejšia než smrť. Každý pohľad na kríž ma pozýva ísť ďalej, neostať pri bolestiach a ťažkostiach, ale dôverovať, že aj v najťažších chvíľach nás Boh neopustí.

Čím ešte je pre vás kríž?

Je pre mňa symbolom nádeje. Tej božskej, že on to má pod kontrolou, aj keď sa zdá, že je už všetkému koniec a situácia je zdanlivo beznádejná.

Každý človek si nesie ten svoj kríž, väčší či menší. Aký kríž si nesie kňaz?

Všeobecne je kríž služobného kňaza často ťažký, lebo nesie nielen vlastnú slabosť a pády, ale neraz aj bremená ľudí, ktorí mu boli zverení. Kňaz je niekedy volaný niesť aj ťažkosti tých, ktorí trpia a ktorí mu zverujú svoje ťažkosti a problémy. Stáva sa akýmsi prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi a je to ťažké, pretože sa cíti zodpovedný za všetkých. Avšak tento kríž je aj miestom, kde sa môže najhlbšie spojiť s Kristom, ktorý nosí bremená sveta. Povzbudzujúce je, že Kristus je jediný Vykupiteľ a teda nesie na svojich pleciach aj tieto kríže kňazov.

Ak môžete byť osobný a podeliť sa s nami – akou doteraz najväčšiu bolesťou a krížom ste si vo svojom živote museli prejsť?

Osobne za najväčší kríž, ktorý som si ako kňaz niesol, považujem obdobie, keď som necítil Božiu prítomnosť, keď som prežíval veľký zmätok. Bol som vtedy volaný k úplnej dôvere, že aj keď Boha necítim, predsa ma nesie. Musel som robiť kroky viery a keďže tá temnota mi znemožňovala vidieť čokoľvek, bolo to pre mňa veľké utrpenie. Vedel som vtedy len plakať a objímať kríž a prosiť o pomoc. Utešoval som sa jedným obrazom, že najhlbšie môžem padnúť do Otcových rúk. Naozaj som vtedy všetok ten zmätok odovzdával Bohu, hoci naslepo. Dnes som aj za toto obdobie Bohu vďačný.

K Pôstnemu obdobiu patria aj krížové cesty. Čo nás táto modlitba má naučiť?

Krížová cesta nás učí, že utrpenie nie je beznádejné. Ukazuje nám, že každý pád má zmysel, že aj v bolesti môže rásť láska. Krížová cesta je tiež pozvaním, aby sme sa nikdy nevzdali, pretože kríž vedie k zmŕtvychvstaniu. A kde je kríž, tam je aj nádej. Učí nás to, že Kristus je s nami na každom kroku, bez ohľadu na to, aké ťažké to je. Krížová cesta je pre nás výzvou nikdy nezastať a stále mať nádej. Je to útecha, že Boh nám rozumie lepšie ako my sami sebe.