Kňaz Peter Olas: Dokážeme darovať almužnu?

Boli by sme dobrí kresťania, ak by sme sa nezaujímali o brata, ktorý potrebuje pomoc? Stáva sa nám, že prejdeme okolo bez povšimnutia alebo máme obavu, či pomoc bude správne použitá. Niekedy zas nevieme rozlíšiť, či daný človek potrebuje materiálne alebo skôr duchovné dobro. A poznáme vôbec pravý zmysel ,,almužny“? Rozprávame sa s kňazom Petrom Olasom.

Čo vieme o pôste, modlitbe a almužne? Aký význam má v našej viere almužna?

Podľa Ježišovho učenia sú to tri stĺpy náboženského života (Mt 6, 1 – 18). A špeciálne v období Pôstu, ktorý práve prežívame, sú pôst, modlitba a almužna zvlášť prepojené.

Z hľadiska našej viery je pôst viac ako len nejedenie mäsa. Predstavuje návrat k Bohu a vyjadrenie túžby po jeho odpustení a milosrdenstve. Pôst tiež posilňuje našu vôľu. Môžeme sa pomocou neho zbavovať závislosti na materiálnych veciach a posilňovať si tak ducha.

Modlitba je zas komunikáciou lásky s Bohom. Bez komunikácie neexistuje vzťah. Znie to možno radikálne, ale kto sa nemodlí, nemá vzťah s Bohom. V Boha totiž nestačí veriť, to zvláda aj diabol. Ten ho dokonca aj pozná, aj s ním komunikuje, no nemiluje ho. S Bohom je teda potrebné mať vzťah lásky, a ten sa, okrem iného, buduje spoločne stráveným časom. Koľko sa modlím, taký mám vzťah s Bohom, pretože práve vtedy ho spoznávam a učím sa ho milovať. Nejde o počet modlitieb, ako o neustálu modlitbu srdca a rozhovor s Bohom v našich myšlienkach.

Almužna je vyjadrením solidarity s blížnym, no pre nás kresťanov aj služba samotnému Ježišovi v trpiacom bratovi. Ježiš povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Almužna je pre nás kresťanov praktickou formou lásky. Ťažko by sme mohli povedať, že sme dobrí kresťania a že milujeme Boha, ak by sme sa nezaujímali o brata, ktorý je vedľa nás a potrebuje pomoc. Apoštol Jakub vo svojom liste píše: „Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru“ (Jak 2, 18). Dávanie almužny je teda neodmysliteľnou súčasťou našej viery, lebo ak je v centre kresťanstva láska, potom nemožno zabúdať na praktickú lásku k bratovi v núdzi.

 

JEŽIŠ POUKAZOVAL NA SPRÁVNY ÚMYSEL DÁVANIA

Čo predstavovala almužna v Ježišovej dobe? 

V Ježišovej dobe bola bežnou súčasťou židovského náboženstva. Zdá sa dokonca, že po obetách Bohu v chráme bolo pre Izraelitov dávanie almužny hneď druhou najdôležitejšou náboženskou povinnosťou. Každú sobotu sa v synagógach vyberali peniaze pre chudobných ľudí mesta a tento zvyk prebrali neskôr aj kresťania. Ježiš nehovoril o dávaní almužny ako o niečom novom, ale poukazoval na správny úmysel jej dávania. Môžeme teda povedať, že almužna bola chápaná ako nevyhnutný prejav lásky voči tým, ktorí to najviac potrebovali, podľa vzoru Boha, ktorý sa s láskou stará o človeka. Izraeliti mali mať otvorené oči i srdce pre tých, ktorí boli odkázaní na akúkoľvek materiálnu pomoc.

 

Kde vo Svätom písme sa s ňou môžeme stretnúť? 

Určite by sme mohli uviesť mnoho biblických úryvkov. Samotný termín „almužna“ je veľmi neskorý, ale myšlienka almužny je stará. Existovala napríklad povinnosť nechať časť úrody pre chudobných (Lv 19, 9; Dt 24, 20n; Rút 2) alebo odovzdávanie desiatkov každý tretí rok pre cudzincov, siroty a vdovy, i levitov, ktorí nemali vlastnú pôdu.

V Novom zákone Ježiš vedie svojich učeníkov k správnemu dávaniu almužny, a tak poukazuje na spontánnosť dávania almužny bez zbytočného poukazovania na vykonaný dobrý skutok: „Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 2 – 4)

Aj apoštol Pavol vyzýval cirkevné spoločenstvá k vzájomnej štedrosti: „Lebo ak je ochotná vôľa, cení sa podľa toho, čo kto má, a nie podľa toho, čo nemá. Veď nejde o to, aby sa iným poľahčilo a vám priťažilo, ale o isté vyrovnanie. Teraz váš prebytok im pomôže v nedostatku, aby zasa ich prebytok pomohol v nedostatku vám; a tak sa to vyrovná, ako je napísané: Kto mal mnoho, nemal prebytok, a kto málo, nemal nedostatok.“ (2 Kor 8, 12 – 15)

 

 

ČLOVEK MÔŽE BYŤ NÚDZNY NA MATERIÁLNE I NA DUCHOVNÉ DOBRÁ

Ľudia často pod slovom almužna chápu len akési materiálne obdarovanie a pomoc. Je to naozaj tak?

Myslím, že vo všeobecnosti áno. Práve materiálna podpora je prvotnou myšlienkou almužny. O duchovnej pomoci blížnemu nezvykneme hovoriť ako o „almužne“, ktorú mu dávame, ale skôr ako  o „skutku milosrdenstva“ voči nemu. Netreba pritom zabúdať, že niekedy materiálna pomoc nie je tým, čo ten človek najviac zo všetkého potrebuje a po čom túži. Nemali by sme sa obmedziť na to, že niekoho finančne alebo materiálne obdarujeme a viac sa o jeho život nezaujímame.

 

Aké formy milosrdenstva – almužny teda môžeme priniesť druhým?

Ak hovoríme o formách almužny v zmysle skutkov milosrdenstva, môžeme rozšíriť jej chápanie aj na duchovné potreby blížneho. Človek môže byť núdzny na materiálne i na duchovné dobrá. Tu by sme mohli vymenovať všetky skutky telesného i duchovného milosrdenstva voči druhému človeku.

 

Pod akými aktivitami si ju môžeme ako veriaci predstaviť dnes?

Zostal by som pri opise materiálnej almužny. Tá sa dá praktizovať napríklad tak, že si všimneme najskôr ľudí z nášho okolia, no naša pomoc môže ísť aj za hranice nášho štátu, do akéhokoľvek odľahlého kúta sveta.

 

Tipy na podporu núdznych:

• Možno máme v blízkosti nejakú rodinu, ktorá má problém vyžiť z mesačného platu. Môžeme jej napríklad priniesť zachovalé nepotrebné oblečenie alebo urobiť nejaký nákup, prípadne hodiť do schránky obálku s istou sumou peňazí.
• Môžeme tiež podporiť ľudí bez domova kúpou ich časopisu, pričom im necháme nejaké euro navyše. Časopis NOTA BENE funguje na princípe, že polovica sumy ide tomu, kto ho predáva. A vieme, že najmä v nepriaznivom počasí nie je jednoduché stáť celý deň na námestí a predať možno tri časopisy, z ktorých máte len okolo 7 eur…
• Môžeme podporiť Charitu či akúkoľvek inú organizáciu, ktorá sa nám zdá byť dôveryhodná, či už venujúcu sa chudobným ľuďom, alebo trpiacim kresťanom vo svete. Tu by som obzvlášť spomenul pápežskú nadáciu ACN na pomoc trpiacej Cirkvi vo svete či Mary´s Meals, ktoré sa snažia zabezpečiť každodenný chlieb pre tých najnúdznejších.
• Môžeme si dokonca na diaľku adoptovať deti zo zahraničia (pallotínsky projekt Adopcia srdca) a pomáhať im posielaním mesačného príspevku na ich štúdium.
• A taktiež sa môžeme opýtať svojho kňaza alebo niekoho, kto pracuje s núdznymi ľuďmi, kde a koho môžeme podporiť.

 

PRI OBDAROVANÍ DRUHÉHO ČLOVEKA AJ MY ZAŽÍVAME RADOSŤ

Ak sa pozrieme na jej hlbší význam, v procese darovania a obety sú minimálne dvaja. Čo teda prejaviť milosrdenstvo druhému znamená pre mňa? Čomu ma učí?

V prvom rade ma učí žiť lásku, tiahne ma do logiky Božieho kráľovstva. Tiež mi pomáha uchrániť si srdce pred sebeckosťou. Vtedy, keď obdarovávame druhého človeka, aj my sami zažívame radosť. V Skutkoch apoštolov čítame, že „Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20, 35). Ten, kto zakúsil radosť z obdarovania, môže skutočne potvrdiť blaživý pocit na srdci.

 

Aký postoj srdca potrebujeme mať, aby sme to dokázali?

V prvom rade musí byť v našom srdci láska. Potom tiež musíme pamätať na to, že keď niekoho obdarujeme, tak neskrachujeme. Boh sa o nás postará a dá nám všetko, čo potrebujeme, ešte aj navyše. Hlavne sa nesnažme evidovať, koľko sme komu darovali. Ako povedal Ježiš, naša ľavá ruka nemá vedieť o tom, čo robí pravá. Máme dávať s ľahkosťou, bez prílišného kalkulovania. Skúsenosť hovorí, že Boh mnohonásobne rozmnožuje v náš prospech každé euro, ktoré niekomu darujeme. Tiež sa nesnažme pozerať na druhého človeka „zhora“. Hoci my sme tí, ktorí mu pomáhajú v biede, hodnotu a dôstojnosť má ten človek stále rovnakú, aj keby prišiel o všetko.

 

Dá sa „naučiť“ byť milosrdný?

Určite. Myslím, že v tomto prípade viac ako v iných platí to, že príklady priťahujú. Vidíme, že je to dobrá vec, že obdarovaný človek je vďačný a že mu príspevok pomôže. To v našom srdci rozpaľuje lásku a súcit a vedie nás ku konaniu skutkov milosrdenstva. Aj modlitba je veľmi dôležitá. Mali by sme prosiť Boha o dar štedrého srdca, lebo „ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1 Jn 3, 17)

 

 

NENECHAJME SA ODRADIŤ!

Na druhej strane môže nastať situácia, že chceme úprimne pomôcť človeku, ale on našu pomoc využije nesprávne alebo ju doslova zneužije. Máme po tejto skúsenosti človeku opäť poskytnúť rovnakú pomoc?

Áno. Avšak pamätajme na to, že my budeme súdení z toho, či sme pomohli, a on z toho, ako to použil. Nemusíme, samozrejme, pomôcť tomu istému človeku, keď vidíme, že to neposlúžilo na jeho dobro. Máme však naďalej pomáhať núdznym ľuďom a nenechať sa odradiť tým, že niekto našu pomoc zneužil.

 

Ako vieme rozlíšiť, kto ju potrebuje najviac? 

Ak to blížny potrebuje, asi nie je správne robiť rebríček záujemcov a zoraďovať ich podľa miery potreby. Pravdepodobne aj toto mal Ježiš na mysli, keď povedal: „Nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá“ (Mt 6, 3). Je veľmi pravdepodobné, že Boh od nás chce, aby sme pomohli práve tomu, koho máme najbližšie, pretože práve tam nás umiestnil. Sme zodpovední v prvom rade za ľudí okolo nás. Za tých druhých sú zas zodpovední ľudia okolo nich. To však neznamená, že nemôžeme pomáhať aj vzdialeným.

 

Stále máme Pôstne obdobie, na záver si teda môžeme dať malú výzvu – k obdarovaniu druhého, k láskavosti. Možno k väčšiemu pochopeniu. Viete nám nejakú poradiť?

Áno. Po prečítaní tohto článku sa krátko pomodlite k Duchu Svätému a poproste ho, aby vám ukázal, kto potrebuje vašu pomoc. Možno vám Boh vnukne konkrétneho človeka z vášho okolia, alebo to bude nejaká organizácia venujúca sa prenasledovaným kresťanom alebo chudobným, či už na Slovensku alebo v zahraničí. Podporte ho/ju ešte dnes, lebo ako hovoria Taliani: „Domani, domani, parola del mai!“ (Zajtra, zajtra, to znamená nikdy!)

Foto: archív respondenta