Kňaz Peter Gombita: Ak by som nebežal, určite by som sa plazil. Nerád sa vzdávam

Z Košíc do Ríma, behom, na vlastných nohách. Kňaz Peter Gombita sa už odhodlal na mnohé behy rôznych dĺžok, ktoré beží za chudobných. Okrem nich sa stará o ľudí bez domova v zariadení Oáza. V rozhovore nám porozprával svoj osobný príbeh a predstavil aj budúce bežecké výzvy.

Staráte sa o chudobných v zariadení Oáza, ktoré je v Košiciach. Kedy je človek chudobný? Nielen po finančnej, ale aj duchovnej stránke?

Vrátim sa do svojho detstva. Žili sme život, ťažko povedať, či chudobný – chlieb sme mali, na hlavu nám nepršalo. Narodil som sa v drevenom domčeku, ale boli sme šťastní a veselí. Zažil som úžasné detstvo. Aj keď sme si mysleli, že sme chudobní, že máme jednoduché oblečenie, niekedy z výplaty nevyšli peniaze naviac, ale boli sme veselí. Pri vonkajšej chudobe sme boli vnútorne bohatí.

Dnes, keď mnohí ľudia stratia strechu nad hlavou, jedlo, hovoríme im, že sú chudobní, ale tá chudoba nemusí byť až taká strašná. Lebo ak má človek pokoj, rodinu a priateľov, je bohatý. Poznám ľudí, ktorí majú od narodenia rôzny hendikep a sú šťastní.
Na druhej strane, ak má človek prebytok materiálnych vecí, ale prechováva v sebe nepokoj, strach, vtedy je chudobný.

ŠŤASTIE, KTORÉ SOM DOSTAL OD BOHA, SOM CHCEL ROZDÁVAŤ

Vyrastali ste v kresťanskej rodine, no ľudia sa k viere v Boha dostávajú rôznymi cestami. Aká bola vaša cesta?

Najprv som Boha stratil, a potom som ho našiel. Z náboženstva, ktoré mi ponúkali rodičia, som mal strach. Keď človek urobil niečo zlé, hneď mu bola predkladaná vina, trest, peklo. Vtedy som sa pýtal, ako sa dá takto žiť. Ja takýto život nechcem. Otec sa postavil režimu, mala ho zobrať eskorta. Bál som sa, že ho odvezú. Žil som len v strachu a obavách. Nechcel som to takto a utekal som od viery, hľadal som svoje šťastie. Nakoniec ma Boh predbehol. Našiel som ho a aj vieru, ale už inú vieru, ktorá vnáša pokoj a radosť. Napokon som sa stal kňazom. To šťastie, ktoré mi Boh dal, som chcel rozdávať druhým. 

Vnímate službu chudobným ako evanjeliové poslanie?

Beriem to ako dar. Zažil som aj bežnú pastoráciu, z ktorej som si uvedomil, že to nie je len o chodení do kostola, ale chcel som ľudí učiť, ako prakticky žiť vieru a lásku vo všednom živote. Ako sa premieňa modlitba na ochotu pomáhať a byť vďačný, ako prijať chorobu, ako modlitbu, pretože tá je najväčšou modlitbou, ktorou môžem zmeniť život. Videl som chorých, opustených, závislých a v každej farnosti som sa snažil vytvárať pre nich prostredie.

Teraz som už na dôchodku. Žijem a pracujem v útulku pre bezdomovcov Oáza – nádej pre nový život. To miesto by som nazval smetisko, pretože je tu blízko spaľovňa odpadu. Teda, žijem na smetisku, s týmito ľuďmi. Ale zistil som, že aj na smetisku môže byť život šťastný, ak má človek radosť v srdci a pokoj v duši. A preto som túto službu nazval darom. Nepotrebujem, aby mi boli bezdomovci vďační, ale ja som vďačný im, pretože môžem byť účastný na ich životnom príbehu a pomôcť im.

KAŽDÝ, KTO K NÁM PRÍDE, MÁ NA SEBE ASPOŇ PÄŤ AŽ SEDEM „ZLOMENÍN“

Na stránke vášho zariadenia Oáza vyzdvihujete hlavné poslanie tohto zariadenia – ľudský život. Príbehov je určite veľa, ale ako najčastejšie ľudia, ktorí za vami prichádzajú, strácajú alebo sa vzdávajú svojho života?

Každý prípad je individuálny. Človek nemá peniaze, nemá z čoho platiť účty, stratí domov. Ak má rodinu, je to ešte dobré, ale ak stratí aj tú, ostáva prázdny. Je rozdiel stratiť prácu, domov, ale najhoršie je stratiť rodinu, deti. Človek začne piť, stratí samého seba. Nedivím sa, keď k nám príde závislý človek. Načo sú mu peniaze z výplaty, ak ich nemá s kým minúť? Aký je to pre neho pocit prísť do prázdneho bytu? Srdce a duša je prázdna, nemá sa komu dávať. Človek je smutný, nemá radosť.

Vo Svätom písme sa píše, že máme milovať Boha a blížneho. To je najväčší zákon, všetko je v ňom. Toľko radosti a lásky máme rozdávať okolo seba. Moje šťastie závisí od toho, ako sú šťastní ľudia okolo mňa.

Čo najčastejšie ranilo dušu ľudí, ktorí u vás našli útočisko?

Každý, kto k nám príde, má na sebe aspoň päť až sedem „zlomenín“ – strata práce, exekúcia, strata bývania, rodiny, priateľov, zdravia, zmätok a strach. Prijímam ich takých, akí sú, začíname komunikovať, hľadať príčiny, dôvody a, samozrejme, riešenia.

Čo týmto ľuďom najviac pomáha na ceste k náprave alebo k novému začiatku?

Človek spočiatku nevie spolupracovať, ale po čase ho zapájame do práce, aby vykonával nejakú činnosť. Prácu beriem ako požehnanie, liek či terapiu. Ďalšou dôležitou vecou je priateľstvo. Je potrebné mať priateľov, zdieľať sa s nimi, smiať sa, ale aj plakať. Určite pomáha aj viera a Boh. Často klientov prosím, aby Boha hľadali. Zrazu príde nová sila, nasmerovanie k lepšiemu životu. Potrebné je prelomiť v sebe bloky – odpustiť, vykonávať dobro, uľahčovať utrpenie druhému človeku. Pomáha aj šport či kultúra.

Ako klienti prijímajú duchovnú službu?

Je to individuálne. Ako som ja bojoval s vierou, spočiatku bojujú aj oni. Nevedia sa s určitými vecami zmieriť, pýtajú sa, vyčítajú niektoré situácie Bohu, ale aj viera je zretie, každý v nej máme inú cestu.

Táto služba má svoje úskalia, ale v čom vás obohacuje?

Som unavený, ale mám pokoj na duši, radosť v srdci a úsmev na tvári, pretože radosť si vytvoríme vlastnou činnosťou druhým. Za peniaze si kúpime mnohé veci, ale nekúpime si šťastie, ani rodinu či vzťah. Mnohé veci sme dostali od Boha zadarmo, ale pre niektoré veci musíme urobiť niečo aj my, musíme sa pričiniť.

ŽIVOT FUNGUJE CEZ POT DUŠE A SRDCA

S vaším príbehom je spojený aj beh. Ako môže beh pomáhať napríklad aj chudobným?

Chcem ním upozorňovať na druhých, ktorí nemali také šťastie v živote ako my, majú ťažší príbeh ako my. Koľko ľudí nemôže chodiť, a ja môžem dokonca aj bežať. Aj keby som sa mal plaziť po bruchu, budem bežať. Pre mňa je hrdina na vozíčku, ktorý dokáže žiť naplno, aj keď je na vozíčku. Tento život funguje cez pot duše a srdca. Napriek mnohým veciam a nezdarom môžeme byť šťastní.

Bežali ste už veľakrát, rôzne úseky, trasy. Napríklad aj z Košíc do Ríma v roku 2016. Dokopy to bolo 1550 km. Ako hodnotíte tento beh?

Po treťom behu som už riešil v nemocnici v Rožňave pľuzgiere na nohách, myslel som, že už končím. Tlak, psychika a smútok ma zmohli. Pýtal som sa aj priateľov, ktorí bežali ultramaratón, hovorili mi, že oni by to nedali, ale že ak mám priateľa Boha, mám to vyskúšať. (úsmev) Nasledovalo niekoľko maratónov, ktoré som prebehol s ľahkosťou. Prichádzali lúče nádeje a šťastia. Spomínal som si na krásne spomienky z detstva, ale aj moje staré hriechy, z ktorých som sa už vyspovedal. Spával som v karavane so šoférom a psom, videl som východy, ale aj západy Slnka. Boli to pre mňa úžasné chvíle a čas so sebou samým. Napokon som si uvedomil, že to malo význam.

Stále sa považujem za amatéra, ale ak niečo robíte na sto percent a s Bohom, väčšina sa podarí, pretože je to aj Božie dielo, veci, ktoré majú pomôcť druhým. Boh potrebuje naše ruky, nohy, ústa, aby skrze nás pôsobil v druhých.

Aké myšlienky vás sprevádzali po dobehnutí?

Posledné behy boli krížová cesta, ale vedel som, že sa stretnem so Svätým Otcom, s priateľmi vo Vatikáne a budem môcť participovať na slávnostnej svätej omši. Uvedomil som si, že to bola veľká Božia výzva.

Z ďalších behov spomeniem napríklad z Košíc do Lúrd alebo z Ašu do Košíc. Ktorý beh bol pre vás najťažší?

Všetky behy sú ťažké, ale ak to prekonáte, vnímate to inak . Spomeniem pre mňa najsilnejší beh – do Lúrd sme bežali piati, vo Francúzsku sa k nám pripájali ďalší bežci, medzi nimi aj vozičkári. Nezažil som emotívnejší maratón, ako tento. Spoločne sme bežali, plakali od radosti, bolo to veľmi silné.

NAPRIEK PREBDENÝM NOCIAM SOM SA NEVZDAL A BEŽAL SOM ĎALEJ

Najnovšie ste bežali z Košíc do Štrasburgu. Bol to štafetový beh, ktorý trval nepretržite 9 dní. Aké pocity ste si z neho odniesli?

Silný moment bol, keď sme sa stretli s poslancami a predsedníčkou Európskeho parlamentu a za potlesku sme prichádzali do budovy. Mal som tam aj príhovor o tom, ako sa Európa zjednotila, aby riešila problémy a konflikty, a hlavne, aby sme nažívali v mieri a pokoji a zdôraznil som, že aj chudobní môžu niečo tomuto svetu priniesť. Pamätám si, ako sa predsedníčka obrátila ku mne a nastavila ruky, akoby prijala to, o čo sme prosili Boha.

Sám ste počas tohto behu neboli v úplnom zdraví. Trápilo vás prasknuté koleno a zistená borelióza. Dalo sa to napriek ťažkostiam zvládnuť?

Napriek prebdeným nociam a bolestiam som sa nevzdal a bežal som ďalej. Povedal som si, že toto je moja modlitba, ktorá má slúžiť na dobro, pokoj a ukončenie akéhokoľvek násilia vo svete. Boh si to použije a nájde cestu k mieru.

Bola aj taká možnosť, žeby ste nebežali?

Ako sa ja poznám, ak by som nebežal, určite by som sa plazil. (úsmev) Nerád sa vzdávam.

Beh určite inšpiruje aj k zdravšiemu životnému štýlu. Začali bežať aj nejakí vaši klienti?

Máme asi sedem bežcov a bežkýň, ktorí poctivo trénujú.

Máte ešte nejaké plány, výzvy, kam by ste ešte chceli pobehnúť?

Nerád rozprávam o plánoch do budúcna, ale ak sa podarí, tak by sme chceli bežať cez Ukrajinu do Moskvy na námestie, či už na konci vojny alebo ešte počas nej.

Snímky: Archív respondenta