Kňaz Pavol Dubovský: Ľudia si cenia slovenskú svätú omšu a možnosť svätej spovede v rodnej reči

Pavol Dubovský je kňaz pôsobiaci v Rakúsku, kde spravuje viacero farností neďaleko Viedne, v ktorej je už štyridsaťštyri rokov. Zo Slovenska odišiel ilegálne v roku 1978, a to kvôli jasnej túžbe stať sa kňazom. Veľmi rád chodí do hôr, kde ako sám povedal, sa dá pookriať na tele i na duši. Spolu s ním a miestnou farníčkou Romanou Václavíkovou sme sa rozprávali o službe, pastorácii a miestnych aktivitách vo farnostiach.

ROZHOVOR S KŇAZOM PAVLOM DUBOVSKÝM

Duchovný otec Dubovský, konkrétne ktoré farnosti spravujete?

Spravujem viacero farností neďaleko Viedne. Sú to dediny Spillern, Oberrohrbach, Unterrohrbach a Kleinwilfersdorf, a v rámci farskej spolupráce aj Leobendorf a Tresdorf. Spolu asi šesťtisíc veriacich. Okrem toho mám aj viedenských Slovákov a organizáciu slovenskej pastorácie v Rakúsku.

 

Ako dlho pôsobíte vo Viedni?

Do Viedne som prišiel pred štyridsiatimi štyrmi rokmi. Tam som aj študoval a neskôr tiež päť rokov v Ríme. Od roku 1986 pôsobím v Rakúsku.

 

Bolo náročné prijať to, že odchádzate slúžiť mimo Slovenska, alebo to bola skôr výzva a pozitívna zmena?

Odišiel som ilegálne v roku 1978. Mojím cieľom bolo stať sa kňazom. Vtedy si nikto nemyslel, že tá komunistická diktatúra padne.

 

ROZDIELY V PASTORÁCII SAMOZREJME SÚ. RAKÚSKO JE OVEĽA VIAC ODKRESŤANČENÉ AKO SLOVENSKO

Ako ste sa vo farnosti cítili po čerstvom príchode a ako sa cítite teraz? Pozorujete rozdiel?

Atmosféra v Rakúsku bola vtedy oveľa lepšia. Aj k utečencom z komunistických krajín sa vtedy správali obyvatelia i úrady veľmi dobre. Za posledné desaťročia sa situácia zhoršila. Príliv utečencov je veľký a rakúske obyvateľstvo ich nedokáže integrovať, nakoľko aj sami utečenci sa nedokážu prispôsobiť.

 

Líši sa podľa vášho názoru pastorácia na Slovensku a v zahraničí?

Rozdiely v pastorácii sú, samozrejme. Rakúsko je oveľa viac odkresťančené ako Slovensko. Aj na Slovensku, hlavne vo väčších mestách, je to podobné.

 

Je vo Viedni, vo vašej farnosti, silné zastúpenie slovenských katolíkov?

V Rakúsku žije niekoľko tisíc Slovákov, väčšina z nich vo Viedni a okolí. Tí radi prídu na svätú omšu vo Viedni.

 

Ktoré z aktivít a činností sú farníkmi najviac vítané?

Ľudia si cenia slovenskú svätú omšu a aj možnosť svätej spovede v rodnej reči.

 

Ovplyvnila situácia s pandémiou vašu činnosť?

Posledné dva roky boli poznačené pandémiou, ale pomaly sa všetko vracia do normálu.

 

V čom vidíte v tomto poslaní najväčší zmysel?

Ako hlavnú úlohu vidím otvárať ľuďom srdcia pre Pána Boha i blížneho a nestarať sa sebecky len sám o seba. To je hlavný problém našej modernej doby!

 

MYSLÍM HLAVNE NA MLADÝCH ĽUDÍ, KTORÍ V DNEŠNEJ DOBE POTREBUJÚ ODVAHU ŽIŤ AKO OZAJSTNÍ KRESŤANIA

Našli ste si vo Viedni obľúbené miesto, kde radi trávite čas sám so sebou?

Veľmi rád chodím do hôr, kde sa dá pookriať na tele i na duši.

 

Aké máte s farnosťou plány do budúcna?

Myslím hlavne na mladých ľudí, ktorí v dnešnej dobe potrebujú odvahu žiť ako ozajstní kresťania vo svete, ktorý už nie je veľmi kresťanský.

 

Cítite, že by to v niečom chcelo zmenu?

Žijeme v kritických časoch a každá kríza otvára aj nové možnosti. Dúfam, že sa vrátime k nášmu kresťanskému dedičstvu, podobne ako márnotratný syn, keď všetok majetok prehajdákal.

 

ROZHOVOR S ROMANOU VÁCLAVÍKOVOU

Romana, poďme sa však zopár otázkami venovať aj vám a vášmu pohľadu na slovenskú komunitu v Rakúsku očami Slovenky. Ako dlho žijete vo Viedni?

Moja cesta do Viedne bola dosť dlhá a komplikovaná. Bakalárske štúdium som po strednej škole začala v Brne, odkiaľ som po zahraničnom výjazde prestúpila na školu do Nemecka. Tam som ukončila bakalárske štúdium a premýšľala, čo ďalej. Chcela som byť bližšie k Slovensku, no zároveň som chcela štúdium dokončiť na zahraničnej škole. Tak sme sa s priateľom dohodli, že skúsim Viedeň. Z Božej milosti ma tu nakoniec prijali na magisterské štúdium. A odvtedy tu žijem už takmer šesť rokov, teraz už aj s manželom a rodinkou.

 

Kedy ste začali navštevovať slovenské sväté omše?

Na slovenské sväté omše som začala chodiť v podstate hneď, ako som do Viedne prišla. Po skvelej skúsenosti z katolíckej misie z Mníchova som sa aj tu túžila pridať k slovenskej komunite. Na začiatku bolo pre mňa veľkou výzvou nájsť informácie o slovenskej farnosti tu vo Viedni. Keďže som tu nikoho nepoznala, hľadala som ich najmä na internete. Nakoniec som predsa len niečo našla a zašla som sa do toho kostolíka, kde mala slovenská svätá omša byť, pozrieť. A naozaj bola. Doteraz si pamätám, ako som sa po prvej svätej omši pred kostolom odhodlávala prihovoriť sa dvom mladým ľuďom, ktorí na svätej omši spievali. Tým sa vlastne začala aj moja cesta aktívnejšieho pôsobenia vo farnosti.

 

Ako sa zapájate do spoločenstva?

So skupinkou mladých dospelých sme ako zbor spievali počas slovenských svätých omší. K tomu patrili spoločné nácviky zboru. Najmä počas nich sa medzi nami vybudovali pekné priateľstvá. Vo voľnom čase spolu doteraz radi zájdeme na výlet, opekačku či dovolenku. Vo farnosti sme po svätej omši organizovali adorácie, modlitbu chvál a v Pôstnom období krížovú cestu. Na Vianoce sme zvykli robiť pre farníkov vianočný koncert a párkrát do roka aj neformálne stretnutie na fare pri čaji, káve, vianočnom punči či pôstnej polievke. Pred pár rokmi sme spolu s priateľmi zorganizovali evanjelizačný kurz H2O – Cesta viery, ktorý prebiehal raz mesačne počas jedného školského roka. Z tohto kurzu sa vyformovalo aj modlitebné stretko, ktoré fungovalo až doteraz. Takisto sme založili stránku farnosti na Facebooku.

Uvidíme, do akej služby nás Pán Boh pozve teraz, keď už máme rodinky a starých rodičov ďaleko na Slovensku.

 

SLOVENSKÉ SPOLOČENSTVO JE PRE MŇA VEĽMI VZÁCNOU DUCHOVNOU KOTVOU V CUDZOM SVETE

Čím je pre vás ,,domáce spoločenstvo“ v cudzej krajine?

Slovenské spoločenstvo a priateľstvá v ňom sú pre mňa veľmi vzácnou duchovnou i vzťahovou kotvou v cudzom svete. Vďaka slovenskej farnosti som vo Viedni našla duchovné a modlitebné spoločenstvo, ako i veľmi blízke, ba až rodinné priateľstvá. Máme tu napríklad aj krstných rodičov našej dcérky. Hoci sa nemecky dorozumiem, neviem si stále úplne predstaviť modliť sa v nemčine vlastnými slovami alebo zdieľať sa o duchovných veciach. Preto som veľmi vďačná, keď sa môžeme spoločne so Slovákmi stretávať, povzbudzovať a budovať vzťah s nebeským Ockom.

 

Ovplyvnila pandémia záujem farníkov o činnosti vo farnosti?

Hodnotí sa mi to ťažko, ale myslím, že áno. Vnímam, že v slovenskej farnosti sa toho v súčasnosti deje menej. Pred pandémiou sme aj my s manželom aktívne pôsobili vo farnosti, no rovnako ako ďalším dvom manželským párom, ktorí s nami slúžili, pribudli do rodinky malé deti. Teraz je pre nás akákoľvek služba omnoho náročnejšia. V istom zmysle vnímam aj to, že si ľudia čiastočne odvykli stretávať sa osobne a obetovať čas dochádzaniu za spoločnými aktivitami. Viedeň je pomerne veľká, niektorí bývajú aj v jej okolí, čiže stretnúť sa so spoločenstvom alebo priateľom si niekedy vyžaduje investovať takmer rovnaké množstvo času do cestovania, ako do samotného stretnutia.

 

 

Tento projekt vznikol vďaka našim partnerom: