Kňaz Marián Bér: Čo si prajem „od Ježiška“? Dar pokoja pre nás všetkých

Túži po farskej pastorácii, no zároveň zdôrazňuje, že pôjde tam, kam ho – prostredníctvom biskupa – pošle Boh. Známy moderátor, tvorca v TV LUX a kňaz Marián Bér (42) nám v rozhovore prezradil, kde čerpá radosť, prečo dostáva zvieratá ako darček a aké sú jeho obľúbené pútnické miesta.

Marián Bér. Katolícky kňaz, momentálne pôsobiaci ako výpomocný duchovný v bratislavskom Blumentáli. Riaditeľ klubu priateľov TV LUX, ktorý je známy aj ako moderátor a tvorca. Predtým pôsobil ako kaplán a prefekt v kňazskom seminári. Miluje divadlo, rád číta a zbiera krátke príbehy. Medzi jeho ďalšie záľuby patrí varenie a starostlivosť o domáce zvieratká, ktoré dostal.

 

Tí, čo vás poznajú alebo sa s vami aj stretnú prvýkrát, vidia pred sebou človeka, ktorý je veselý a pohodový. Je to naozaj tak?

Radosť a veselosť prežívam najmä vtedy, keď som medzi ľuďmi. Ak som v prítomnosti niekoho, ak som v spoločnosti – to ma napĺňa radosťou. Nie som užialený typ, aj keď mávam aj ťažšie chvíle, pretože sa nedá stále pôsobiť navonok radostne a veselo. Aj také obdobia zažívam, ale vo vnútri sa cítim veselo a pohodovo.

 

Máte rád aj samotu?

Určite áno. Niekedy sú chvíle, keď ju aj vyhľadávam. V seminári nám hovorili: „Prídu situácie, keď budete na fare sami a nik za vami nepríde…“ Zatiaľ som takých chvíľ, vďaka Bohu, nezažil veľa, pretože som často v spoločnosti duchovných bratov a sestier, priateľov či rodiny. Bývam rád aj sám, ale nie veľmi dlho.

 

Čo vtedy robíte?

Napríklad si oddýchnem. (úsmev) Alebo rôzne iné veci… Prečítam si knihu alebo si pozriem nejaký film. Prípadne upratujem alebo sa venujem malým prácam na záhradke, alebo zvieratám, ktoré mám – a s nimi už nie som znova sám. (úsmev)

 

V našom vianočnom čísle hovoríme o radosti, ktorú prináša novonarodený Ježiš. Kde čerpáte túto radosť vy?

Už som naznačil, že zdrojom radosti sú pre mňa duchovní bratia a sestry a spoločenstvo – ak sa medzi nimi cítim dobre. Radosť tiež prežívam v okamihoch Božej blízkosti a prítomnosti.

Obdivoval som v tomto otca kardinála Tomka, na ktorom bolo vidieť – keď som ho počúval alebo sledoval –, že tomu, čo hovorí, verí. Išla z neho viera a dôvera v Boha, z ktorej potom vychádzal jeho životný štýl a spôsob života.

Rovnako to vnímam aj pri emeritnom pápežovi Benediktovi XVI. Mnohé jeho rozhodnutia urobil z jasnej istoty, že Boh je pri ňom, že je s ním a v jeho blízkosti. Uvedomiť si Božiu prítomnosť a blízkosť je pre mňa zdrojom nevyčerpateľnej radosti. Nie vždy sa mi to darí, ale chcem sa v tom zdokonaľovať…

 

Kedy cítite, že je Boh pri vás najsilnejšie prítomný?

Intenzívne pri svätej omši, vtedy ide o silné zjednotenie sa s Ježišom. Alebo pri modlitbe v samote, keď mám čas sa do modlitby ponoriť a sústrediť sa na ňu. Vtedy cítim blízkosť Boha.

 

DO KRÁTKEJ MODLITBY ZAHRNIEM VŠETKÝCH

Kto je vaša farská rodina?

V rámci diecézy pôsobím ako výpomocný duchovný vo farnosti Bratislava Blumentál. Farskou rodinou ako takou mi je aj celý klub priateľov Televízie LUX, aj keď sa denne nestretávame. Považujem všetkých 35 000 duší za svoju „virtuálnu“ farnosť, vnímam ich ako svoju farskú rodinu.

 

Takže sa za všetkých členov stíhate modliť? (úsmev)

Je naozaj šťastie, že aj do krátkej modlitby sa dá zahrnúť celá farnosť. (úsmev) Ako farár vo farnosti, ktorý slúži omše za farníkov, ja ich slúžim vždy v utorok. Rovnako aj v modlitbe breviára kňaz zveruje svojich veriacich Bohu, takisto sa to snažím robiť aj ja.

 

Keď oslavujete, pocítite to množstvo gratulantov zo svojej „farnosti“?

Do TV LUX mi prichádzajú gratulácie aj na meniny, aj na narodeniny. Dlho som si strážil deň narodenín, aby sa nedostal na verejnosť (úsmev), ale odkedy je verejný, dostávam priania a pozdravy aj vtedy, aj keď na ne nevládzem a nestíham odpovedať. Aspoň touto cestou sa chcem všetkým gratulantom poďakovať.

 

Je utajená aj informácia, odkiaľ ste rodákom?

Nie je. Narodil som sa v Nitre, ale vyrastal som v dedinke Hájske.

 

Bola vaša cesta ku kňazstvu tiež túžbou prežívať plnú radosť v živote?

U mňa to bol prirodzený priebeh, povolanie dozrievalo vo mne roky. Ešte aj v seminári som nad cestou premýšľal, ale definitívne rozhodnutie pre kňazstvo som zažil v treťom ročníku teológie.

 

Pokračovalo to ďalej bez pochybností?

Pochybnosti sa, samozrejme, dostavili, napríklad pred diakonskou vysviackou. Riešil som ich so svojím spovedníkom, ale on ma ubezpečil v tom, aby som na túto cestu vykročil. Po vysviacke som prežíval takú radosť, že všetka neistota sa rozplynula. Ako sa hovorí: „So sviatosťou prichádza aj milosť,“ zažil som to vtedy na vlastnej koži.

 

Bolo to rovnaké aj po kňazskej vysviacke?

Vtedy to bolo „dupľované“. Diakonom som bol dlhšie, pretože som nemal dostatočný vek k vysviacke. Po nej som začal svoju cestu prežívať naplno.

 

Vy ste pred vysviackou prežili aj neplánované duchovné cvičenia…

Bol som chorý a mal som črevnú virózu. Týždeň som iba ležal, bolo mi zle a bral som lieky. Ešte keď sme išli chystať vysviacku, bol som na diéte, jedol som len suchú ryžu. V deň vysviacky mi však už bolo lepšie a po vysviacke som už mohol bez problémov večerať. (úsmev)

 

Mali ste nejakú predstavu, čo budete ako kňaz robiť?

Bral som to tak, že pôjdem tam, kam ma bude Boh chcieť poslať. Tak to stále beriem. Bol som kaplánom, no nečakal som – priznávam –. že budú nasledovať roky špeciálnej pastorácie. Najprv som pôsobil ako prefekt v kňazskom seminári, je to služba spojená s disciplínou a vonkajším poriadkom. Po šiestich rokoch som zasa prešiel do Televízie Lux.

 

Potešila by vás ďalšia zastávka vo vlastnej farnosti?

Verím, že to raz príde. Čo mi Boh dá prostredníctvom biskupa, tam pôjdem.

 

 

ŠAŠTÍN JE PRE MŇA VÝNIMOČNÝ

Poďme sa rozprávať o vašich začiatkoch v Televízii LUX. Ako prefekt seminára ste prešli pred kamery. Boli tie začiatky náročné?

Už zo seminára som chodil slúžievať sväté omše do televízie, takže keď ma zavolal pán arcibiskup, aby som viedol klub priateľov televízie, vychádzali sme aj zo skúseností s vystupovaním na kameru. Vtedy už bežala aj relácia pre deti Klbko, kde ma pribrali do tvorivého tímu. Tréma a stres sa dostavia aj dnes, po rokoch, človek s tým stále zápasí. Niekedy však práve tréma môže vyburcovať, aby bol výsledok dobrý. Hlavne keď sa niečo vysiela naživo.

 

Spoznávajú vás ľudia aj naživo?

Niekedy ma zastavia aj v obchode či na benzínovej pumpe, čo by som skutočne nečakal. Sú to milé spontánne stretnutia. Ľudia, ktorí mi povedia, že sú hľadajúci alebo aj ateisti, ale našu televíziu si pustia. A prihovoria sa mi.

 

Jedna z vašich záľub je divadlo… Ako vznikol tento vzťah?

V seminári sme mali možnosť ísť raz mesačne na nejaké divadelné predstavenie: operu, činohru či muzikál. Nie som však len ten, kto divadlo obdivuje, ale rád si aj zahrám a hrám ho od základnej školy. Najčastejšie išlo o betlehemcov počas Vianoc, keď bolo inokedy treba niečo zarecitovať alebo zahrať, tak som tiež vždy išiel. A ostalo to vo mne aj v seminári, aj záverečnú vysokoškolskú prácu som písal o rôznych formách evanjelizácie prostredníctvom divadelných prejavov. O tom, ako evanjelizovať cez divadlo a jeho prvky.

Keď som bol kaplánom v Blumentáli, nacvičili sme divadlo k okrúhlemu výročiu posviacky chrámu, mladí sa do toho zapojili, bolo to spojené s hodovou slávnosťou. Rád by som niečo podobné skúsil aj v televízii, ale vyžaduje si to mať čas a ľudí, ktorí majú na to čas. Láska k divadlu však vo mne stále je.

 

Keď nehráte, ale ste divákom: Čo najlepšie ste v divadle videli?

Veľmi rád som mal v činohre v SND Ženský zákon, je to klasika, hrali to v záhoráčtine, tam som sa dokázal odreagovať a zabaviť. Ale rád si pozriem aj rôzne hry v Radošinskom naivnom divadle a tiež opery, napríklad Barbier zo Sevilly alebo Carmen, alebo Nabucco.

 

V rámci televízie sprevádzate aj pútnické zájazdy. Kam chodievate s pútnikmi?

Tam, kam je potrebné ísť, vďaka tomu som navštívil už viaceré miesta. Ak by som mal povedať svoje srdcové pútnické miesto, tak je to jednoznačne – z tých slovenských – Šaštín.

Zo zahraničných je to v Litve pútnické miesto Šiluva, kde sa rád vraciam. Je tam nádherný chrám Panny Márie, úžasné ticho a domčeky naokolo. Vždy tam cítim úžasný pokoj.

 

Spomenuli ste slovenský Šaštín – v čom je pre vás toto miesto výnimočné?

Je to nádherné pútnické miesto a je navyše špeciálne tým, že som tam prežil štyri tínedžerské roky na saleziánskom gymnáziu. Ak tam žijete štyri roky, každé ráno vidíte pietu Sedembolestnej, počujete zvony Národnej svätyne a k tomuto miestu si vytvoríte vzťah. Nedá sa to inak.

 

Vieme o vás tiež to, že rád čítate a máte rád krátke príbehy. Skúšali ste ich aj písať?

Skúšal, ale nešlo mi to. Ja takéto príbehy najmä čítam, ale – presnejšie – zbieram. Začalo sa to už v seminári, keď som začal zbierať rôzne texty a knižky príbehov a mám ich už niekoľko. Dokonca mi niektorí kňazi takéto príbehy, aj staršie, poslali. Niektoré ešte z čias komunizmu, napísané na stroji.

 

Máte medzi nimi svoj obľúbený príbeh?

Mám, ale je veľmi dlhý. Nemám priestor ho prerozprávať celý, ale je o tom, ako modlitba matky zachránila manželstvo jej syna – a je to nádherný príbeh. Prvýkrát som ho počul vo svojej rodnej farnosti. Zostal mi odvtedy v pamäti.

 

VODNÁ KORYTNAČKA AKO DAR

Prežívame Adventné obdobie. Pripravujete sa nejako špeciálne na príchod Ježiša?

Adventné obdobie mám rád a teším sa z neho. Jeho druhá časť je u nás kňazov spojená s vysluhovaním sviatosti zmierenia v oveľa väčšej miere ako inokedy.

Ja osobne sa teším na adventný veniec vo svojom byte. Nepožehnávam si ho sám, ale zavolám si niektorého z kamarátov kňazov, modlievam sa potom pri ňom breviár. Vždy keď zapaľujem novú sviečku, uvedomujem si, že sa blížime k sviatkom narodenia nášho Pána, a to je pre mňa čas duchovnej prípravy.

 

Onedlho sú tu Vianoce. Aký najzaujímavejší darček ste dostali?

Nebudete mi veriť. (smiech) V roku 2007 som dostal na Vianoce vodnú korytnačku. Tak som si musel pozisťovať, čo potrebuje a ako sa o ňu starať.

 

Koľko má rokov?

V roku 2007 bola mláďatko, takže teraz má štrnásť rokov. Volá sa Turtula.

 

Je to ten typ, ktorý vás môže prežiť? (úsmev)

Niekde som čítal, že sa dožívajú stodvadsať rokov, takže by sa jej to mohlo podariť. Inde, že tridsať-štyridsať. Možno ma prežije.

 

Vy ste však dostali viac podobných darčekov… Prečo práve zvieracie darčeky?

Ani neviem. Začalo sa to, keď ma preložili z môjho prvého kaplánskeho miesta, vtedy mi mladí doniesli rybičku, vyzerala ako Nemo. A tým sa to celé začalo. Potom pribudli ďalšie rybičky, korytnačka, vtáčiky a nakoniec psík. Asi videli vhodnú príležitosť darovať mi niečo živé. (úsmev)

 

Čo si prajete tieto Vianoce od Ježiška?

Hmotné dary patria k životu, ale po takých netúžim. Najmä si prajem – nielen sebe, ale všetkým ľuďom dobrej vôle –, aby nás Ježiš oslobodil od strachu a priniesol nám dar pokoja. Ak je v srdci pokoj, vtedy sú Vianoce – nielen počas vianočných sviatkov. Pokoj v našom srdci umenšuje strach a obavy z toho, čo bude.

 

 

Relácia TV LUX z cyklu Quo Vadis s Palim Dankom: So psom a úsmevom – Marián Bér: https://www.tvlux.sk/archiv/play/so-psom-a-usmevom-marian-ber

Brepty moderátora a kňaza Marian Béra: https://www.facebook.com/watch/?v=475891476769388