Kňaz Ľuboš Laškoty: Vstupovať do spolupráce s mladými je riskantné, ale stojí to za to

Je riaditeľom Komisie pre mládež Spišskej diecézy a zároveň duchovným správcom Diecézneho centra mládeže Premeny vo Važci. Hovorí, že práca s mladými je tak trochu riziko. Zároveň však jedným dychom s vďačnosťou dodáva, že ho fascinuje ich otvorenosť a ľahkosť, s ktorou sa púšťajú do zdanlivo nemožných vecí. Nielen o jeho službe sme sa rozprávali s otcom Ľubošom Laškotym (42).

Medzi mladými sa často skloňuje slovo autentický. Vyžadujú to hlavne od nás starších. Majú na to právo?

Plné. Mladí veľmi túžia po autentickosti a najviac ju hľadajú u dospelých. Právom sa hnevajú, ak sa hráme na niečo, čím nie sme, keď niečo hovoríme a nežijeme to alebo sa skrývame za maskami. Je dobré, že sú takí, a dúfam, že takí ostanú – zdravo kritickí, lebo to posúva nás samých, ale aj svet ako taký.

A je autentický otec Ľuboš?

(chvíľka ticha) Istotne viac než desať rokov dozadu. (úsmev) Myslím, že to prichádza s vekom, ktorý už mám, a asi aj s nejakou úrovňou zrelosti.

Podľa mňa každý človek začínal tak, že potreboval nejaký vzor, ktorý napodobňoval. Aj u mňa to tak bolo. Som vďačný za ľudí, ktorých som v živote stretol a ktorí boli pre mňa inšpiratívni. Musím sa však priznať, že spočiatku som napodobňoval akoby len vonkajšok. Až časom som pochopil, že mám ostať sám sebou a ich životom sa mám len povzbudiť. Aj pápež František hovorí, aby sme aj v súvislosti s napodobňovaním svätých neboli ich fotokópiami. Máme byť autentickí predovšetkým v žití lásky vo svojom živote. A o to sa snažím…

NEEXISTUJE ZLÝ MLADÝ ČLOVEK

S mladými pracujete už dvanásť rokov. Čo ste o nich za ten čas zistili?

Viacero vecí. Za tú zásadnú považujem to, čo hovorí aj svätý otec František – neexistuje mládež, existuje iba mladý človek s konkrétnym životným príbehom. Neexistuje zlý mladý človek, existuje iba zranený mladý človek. Toto je jedna z prelomových vecí, ktoré som počas služby objavil a ktorá silno ovplyvnila môj život. Pomáha mi to nežiť prvoplánovo – odsúdiť, posúdiť, zaškatuľkovať človeka na základe jeho prejavu či konania.

Aké sú tie ostatné zistenia o mladých?

Mladí majú v sebe obrovské bohatstvo, ktoré v sebe ešte neobjavili, a úžasný potenciál, ktorý v tomto veku ostáva často nepoznaným. Sú otvorení a kreatívni, no aj nevypočutí a nevyrozprávaní. Púšťať sa s nimi do spolupráce znamená niekedy poriadne riziko.

Ako to myslíte?

Vedia sa rýchlo nadchnúť, je v nich totiž veľa nadšenia a zápalu, ale aj rýchlo vychladnú. Z extrémneho nadšenia môžu prejsť až do rezignácie či znechutenia. Prakticky to niekedy vyzerá tak, že si naplánujeme nejakú spoločnú akciu či stretko a nakoniec nemá kto ísť. (úsmev)

Nespôsobuje takýto prístup frustráciu?

Isté riziko tu je. Dlho ma to vnútorne hnevalo. Posledné dva roky sa to však snažím vidieť inak. Mimochodom, môj obľúbený hashtag je #Bohtovidiinak. Uvedomujem si totiž, že by bola chyba ostať apatický. V službe s mladými sa človek musí vedome učiť nerezignovať, a byť vyzbrojený slušnou dávkou trpezlivosti. Takže hľadám a učím sa tú správnu mieru – byť milosrdným a zhovievavým, zároveň byť na nich náročný. Pretože podľa mňa to od nás aj očakávajú. Vedia totiž prečítať našu náročnosť na nich ako prejav záujmu. Cítia, že niekomu na nich záleží.

TRENDY SA MENIA, ALE POTREBY OSTÁVAJÚ TIE ISTÉ

Akí mladí k vám vlastne prichádzajú?

V centre počas týždňa robíme duchovné obnovy pre základné školy a gymnáziá, zväčša cirkevné. Cez víkendy sa u nás stretávajú animátorské školy alebo prichádzajú birmovanci.

Ide teda väčšinou o veriacich ľudí?

Prevažne áno, aj keď dnes je normálne, že aj v prostrediach cirkevných škôl sú žiaci a študenti, ktorí sa nehlásia k veriacim. V rôznych diskusiách s nimi sa však často zhodneme na výstižnejšom označení – hľadajúci mladí ľudia.

Aké vieru majú dnešní násťroční ľudia?

Primeranú veku a prostrediu, v ktorom vyrastajú a pohybujú sa.

Pamätám si, že keď som sama bola na strednej škole, prežívala som isté obdobie krízu viery. Viem, že som v tom nebola sama. Aj mnohí ďalší moji spolužiaci „krízovali“. Je to v tomto období normálne?

Podľa mňa úplne normálne. Čas mladosti je spojený s mnohými premenami. Aj dnešní mladí majú krízu. (úsmev) A je tiež normálne, že sa mladý človek ocitne v extrémoch – a to v oblasti duchovnej, emočnej, či fyzickej. V podstate tým musí prejsť, aby rástol a došiel k vyváženosti života.

Môžeme im v tomto nejako pomôcť?

Asi sa zhodneme na tom, že je to individuálne – záleží od charakteru každého človeka. Každý potrebuje niečo iné. Čo však majú spoločné je potreba byť akceptovaný, vypočutý a vedomie, že „niekto na mňa má čas“. Byť im nablízku… Keď cítia záujem, vedia byť veľmi otvorení, a to až do takej miery, že sa cítim ako na posvätnej pôde – presne tak, ako to popisuje aj pápež František – otvorenosť mladého človeka je posvätná pôda, pred ktorou si aj Boh vyzúva topánky.

Doba sa mení. Menia sa aj mladí? Zmenili si nejako počas tohto obdobia, ktoré im slúžite?

Trendy, ktorými žijú, sa menia. Ale potreby majú tie isté. Tiež chcú byť milovaní, prijatí, ocenení…. Presne ako my kedysi. Ja si často pripomínam, aký som bol ja. Myslím si, že v ich veku som nebol ani taký otvorený, ani tak ďaleko vo viere ako oni.

JE NEVYHNUTNÉ, ABY LAICI A KŇAZI SPOLUPRACOVALI

Čo vám služba pre mladých dala?

Nový šatník. (smiech) Keď som slúžil vo farnosti, moje oblečenie bolo prevažne čierne, maximálne sivé. Vďaka službe pre mladých je môj šatník pestrofarebný. Je to také symbolické, lebo táto služba oživuje. Nielen navonok, ale aj vo vnútri. Život s mladými nedovoľuje starnúť, lebo je v ňom vždy túžba po nových veciach, nové objavovanie, nápady, možnosti…

V čom vás táto služba ešte zmenila?

Zmenila mi aj pohľad na život ako taký… Tam, kde sa nám starším zdá, že tadiaľ cesta nepôjde, mladí tam cestu vidia alebo dokážu nájsť. V preklade, keď sa nedá, tak sa dá.

Ako je to možné?

Myslím, že je to kvôli ich schopnosti snívať o veľkých a krásnych hodnotách a istej bezstarostnosti. Veľakrát je práve aj toto spôsob, ktorý ukazuje Boh. Netrápiť sa a dopredu hovoriť, že toto je nemožné urobiť. Pamätám si na mnohé situácie, keď mi mladí ukázali, že to možné je. Počas tejto služby som sa často presviedčal, že je nevyhnutné, aby laici a kňazi spolupracovali. Aj za cenu toho, že niektoré veci nevyjdú podľa našich predstáv alebo sa pokazia. Napokon, aj svätý otec František hovorí, že nielen pastier vie, kde je dobrá pastva pre ovečky. Ale aj ovečky majú čuch na dobrú pastvu.

Často spomínate pápeža Františka. Vyzerá to, že je pre vás veľkou inšpiráciou…

On a ešte ďalší dvaja Františkovia. (smiech) Pamätám si, že keď Svätého Otca Františka zvolili za pápeža, povedal o sebe, že je hriešnik, ktorému Boh odpustil. Táto veta ma veľmi inšpiruje a zdá sa mi, že je veľmi výstižnou definíciou kresťana ako takého.

Ktorí dvaja Františkovia sú ešte vaším vzorom?

František z Assisi – muž pokoja a bratstva medzi ľuďmi. Muž, ktorý veril, že Boh nám daroval spoločný domov, v ktorom žijeme a máme si ho chrániť a nie premeniť na smetisko. Muž obrovskej odvahy, ktorý veril v silu lásky.

A potom je to otec biskup František, ktorý na mňa zapôsobil už v seminári, keď tam začal vyučovať Nový zákon. Pamätám si, že svojím prístupom ma nepriamo presvedčil, aby som sa viac zaujímal o gréčtinu. Mne sa zdalo, že ju v živote nebudem potrebovať. No on takým múdrym otcovským prístupom spôsobil to, že patrila k mojím obľúbeným predmetom. (smiech)

VZRÁSTLA V NÁS TÚŽBA VYTVÁRAŤ MOSTY

Trikrát ste sa zúčastnili Svetových dní mládeže (SDM). Naposledy v Portugalsku, čo malo zaujímavú dohru, keď vás vo februári vo Važci na oplátku navštívili portugalskí pútnici. Ako k tomu vôbec došlo?

SDM majú dve časti – prvá časť sa odohráva v miestnych diecézach. Práve tam mávajú pútnici najsilnejšie skúsenosti prijatia v rodinách. Aj v Portugalsku sme zažili veľkú otvorenosť a štedrosť. Mali sme možnosť bývať vo farnosti, ktorá jednak leží na brehu Atlantického oceána a jednak v nej býva slovenská rodina pani Táni, ktorá nám pomohla prekonať rečovú bariéru. Aj vďaka tomu to bol pre nás čas premeny. Portugalská ľudskosť a priateľstvo sa nás, hostí zo Slovenska, veľmi dotýkala. Táto skúsenosť nás viedla k tomu, že aj my sme im chceli dať zakúsiť niečo podobné a tak vzniklo pozvanie prísť na Slovensko.

Vďaka spomínanej pani Táni sa to nakoniec aj podarilo…

Áno, ona bola takou našou spojkou, aby sa návšteva mohla uskutočniť. Naši portugalskí priatelia na Slovensku strávili päť dní. Znovu v nás ožila atmosféra SDM, posilnili sa priateľstvá a vzrástla v nás túžba vytvárať svet, ktorý buduje mosty, nie múry.

Čo všetko ste im ukázali?

Videli kúsok východného Slovenska, Spišskú kapitulu, Vysoké Tatry a Levoču. Niektorí portugalskí priatelia navštívili aj rodiny svojich pútnikov, ktorých ubytovali v lete u seba doma. Myslím, že mnohé veci pre nich na Slovensku boli nové a pekné. Z tých fyzických to bol prvý dotyk so snehom. (úsmev) Bolo pre nás vzácne pri lúčení počuť slová, že slovo „premeny“, ktorý máme v názve centra, sa stal skúsenosťou a skutočnosťou aj počas tohto výnimočného stretnutia.

Snímky: archív respondenta a © clovekavira Jozef Sagan