Kňaz Ľubomír Majtán: Ak nedáme ľuďom odpovede my, nájdu ich inde

Svoje kňazské pôsobenie začínal ako kaplán v Martine, potom odišiel na štúdiá do Ríma, kde spravoval štyri roky Slovenskú katolícku misiu. Pôsobil aj ako tajomník a ceremoniár žilinského biskupa. S Ľubomírom Majtánom sme sa rozprávali aj o tom, čo je jeho srdcovkou a prečo je dôležité dávať ľuďom úprimné odpovede.

Ako sa u teba – rímskokatolíckeho kňaza – zrodila myšlienka zaoberať sa témou vzťahov?

Skôr ide o tému života mladého človeka, ktorý chce byť normálny, žijúci v bežnej spoločnosti. Mnohí hovoria, že im nestačí ten konvenčne prezentovaný spôsob života. Chcú od života viac. Žiadajú väčšiu kvalitu. Ďalším impulzom pre túto tému bol čas, dva roky, ktoré som strávil v Martine ako kaplán. Učil som na základnej a strednej škole, kde som mal mnoho príležitostí pravidelne sa stretávať s mladými. Tí si získali moju dôveru. Vedeli sa spýtať mnohé veľmi pekné otázky, hovoríme teda o všeobecných témach života, nielen o intímnych či osobných ťažkostiach mladých. Otázky boli rôzne – rodina, problémy s rodičmi alebo trápenie v škole. Ľudia majú aj teraz mnohé otázky a nehanbia sa spýtať. Je na nás, aby sme boli pripravení a usilovali sa im uspokojivo odpovedať.

 

Dokázal si ty ako mladý kaplán, po tom, čo si vyšiel zo seminára, odpovedať na tieto otázky?

Učil som na gymnáziu, kde mnohí mladí ľudia začínajú intenzívnejšie prežívať pubertu. Zrazu na nich prichádzali mnohé zmeny. Je to akési zemetrasenie v ich životoch: telo sa búri, vzťahy sa búria a oni to nechápu. Nevedia, čo majú robiť, a možno aj preto prichádzajú do spoločenstva, na stretnutia. Občas svojimi otázkami vedia vyviesť z miery. Ja som si však uvedomoval, že im nemusím hneď všetko vysvetliť a povedať. Nemusím vždy zareagovať. Podstatné je zostať s nimi. Mnohé veci sa predsa pri prvom stretnutí nevyriešia. Mladý človek si najviac váži, keď vie, že niekto je pri ňom a môže sa mu hocikedy, aj v budúcnosti, ozvať. Zažívam to aj teraz, po takmer desiatich rokoch. Mnoho deciek, ktoré ma vtedy znervózňovalo rýpaním alebo hlúpymi otázkami, sa mi teraz ozýva – niektorí sa chcú sobášiť, iným sa v živote čosi pokazilo a chcú sa poradiť a ďalší majú rozličné ťažkosti a problémy. Úprimne, poteší ma, keď vidím na Facebooku správu, ktorá sa začína slovami: „Pán kaplán, možno si ma ešte pamätáte zo školy… Chcel by som sa spýtať na váš názor.“

 

 

No dobre, ale čo mi už len nejaký kňaz môže hovoriť napríklad o sexe?

To je dobrý názor. V jednej kapitole publikácie, ktorú chystáme pre mladých, píšem práve o tom, čo katolícky kňaz, ktorý nemá rodinu a deti, môže hovoriť na túto tému. Kňazi však nepadli z mesiaca. Ich život sa nezačal „až“ vysviackou. Žili dokonca aj pred seminárom. Vychádzajú z nejakých rodín, majú rodičov a súrodencov. Tiež dospievali. Mnohé veci sme ako kňazi možno nezažili fyzicky, ale máme ich napočúvané z rozhovorov a zo spovedníc. Máme skúsenosť, že sme to videli okolo seba. Raz som sa rozprával s psychológom ktorý mi povedal: „Pán farár, keby ste vy vedeli, akú máte moc. Mnoho ľudí sa vám otvorí. Ja ako psychológ som za to platený, aby som sa k tomu človeku nejako dostal, no k vám ľudia jednoducho prídu a vyjavujú vám sami svoje najhlbšie vnútro. Čím viac sa vám človek otvorí a čím viac o ňom viete, tým lepšie mu môžete poradiť.“ My kňazi toho máme niekedy viac napočúvaného, ako majú ľudia prežitého. Nemusím mať práve osobnú skúsenosť s rodinou, manželstvom, s intímnym životom, lebo mnoho vecí som zažil takto, cez počúvanie. Niekedy viem u človeka predpokladať, čo asi bude nasledovať, akým smerom to pôjde, a teda mu viem aj lepšie poradiť.

 

Cítiš sa byť relevantný dávať takéto rady?

Ľudia majú niekedy strach, keď idú za kňazom, aby sa ho niečo spýtali alebo sa poradili. Premýšľajú nad tým, čo si ten kňaz o nich pomyslí, či nebudú v jeho očiach vyzerať ako ten najhorší človek! Mladí to niekedy po rozhovore povedia: „No a teraz si budete myslieť, že som ten najväčší hriešnik.“ Úprimne môžem povedať, že za tie roky som už počul asi všetko a zo všetkých oblastí. Neviem, či by ma ešte niečo mohlo prekvapiť.

 

 

SEXUALITA NIE JE JEDINÝ ASPEKT MANŽELSTVA

Hovorí sa, že sa ľudia najčastejšie spovedajú z hriechov proti šiestemu a deviatemu prikázaniu. Niekedy to vyznieva tak, že máme desať prikázaní, ale ľudia si z nich vybrali dve a z tých sa chodia spovedať.

Pamätám sa na jedného profesora, ktorý nás učil v seminári. Hovorieval, že šieste prikázanie je AŽ šieste. Pred ním je ďalších päť. Prvé prikázanie je o vzťahu k Bohu, teda všetky pády majú počiatok v momente, keď sa človeku rozbije vzťah s Bohom. Prvé je vždy prvé – Ja som Pán, Boh tvoj! Keď má človek zdravý vzťah s Bohom a má ho na prvom mieste, všetko je v poriadku a všetky ostatné veci sú na správnom mieste.

 

Prečo sa Cirkev ľuďom „mieša do postele“?

Pravda je taká, že ak aj ľudia chcú riešiť nejaké intímne veci, mňa detaily nezaujímajú. Skôr zastavím takého človeka. Netreba vždy hovoriť detailne. Stačí povedať krátko a jasne: Používam antikoncepciu, nemôžem otehotnieť a zvažujeme s manželom umelé oplodnenie. Je nevhodné pýtať sa na to človeka, ktorého vidím prvýkrát. Nedávno som čítal prehnaný názor, že „Cirkev sa venuje rozkroku“. Mňa to uráža. To je akoby sme celú krásu všetkého, čo nám Pán Boh v sexualite dal, obmedzili iba na jednu záležitosť. Áno, sú to podstatné otázky a mladí pred alebo počas manželstva sa na ne určite pýtajú. Ale to nie je to jediné. Nie je to jediný aspekt života. Intimita patrí k mnohým aspektom, ktoré v manželstve sú. Niektorí sa boja, či si práve s týmto jedným človekom sadnú aj v intímnej oblasti. Budeme si rozumieť? Ale iní vám povedia, že to nie je to najpodstatnejšie. V spoločnosti vládne zvláštny  názor, že Cirkev je za to, aby mali manželia čo najviac detí a za každých okolností. Pravda je však taká, že Cirkev učí, aby manželia mali toľko detí, o koľko sa dokážu zodpovedne postarať. Výchova k zodpovednému rodičovstvu zahŕňa aj tento aspekt. Nie je to teda iba o metóde alebo o správnom načasovaní. Ide aj o to, aby o každé dieťa bolo zodpovedne postarané.

 

Kedy je ten najvhodnejší čas začať hovoriť s deťmi o sexe? Akým spôsobom?

Naša príprava, diskusie a rady väčšinou smerujú k dvadsiatnikom. Prax však ukazuje,  že niektoré vzťahy medzi tínedžermi sa veľmi podobajú tým manželským. Nemôžeme sa teda tváriť, že mladí ľudia v pätnástich rokoch sa nás nemôžu nič opýtať. Nie je to o tom, že by sa mladí v pätnástich nejako pohoršili, alebo že by sme im „nechtiac“ otvorili oči. Je to všetko individuálne a závislé od konkrétneho človeka, rodinného zázemia a osobného príbehu. Ak začneme s mladými hovoriť o sexualite v pätnástich, príde precitnutie – ale na našej strane. Vtedy často už dva-tri roky vedia viac, než by sme čakali. Preto sa nečudujme, že sa smejú z našich pokusov o rozhovory na tieto témy. Nedávno som sa dostal k jednej informácii, že v Holandsku už deti v škôlke učia o tom, ako funguje ich telo a ako vyzerá pohlavný styk. Deti mali k dispozícii ilustrované knižky. Tieto publikácie sme ukázali niekoľkým psychológom, aby sme sa poradili o ich vhodnosti pre túto vekovú kategóriu. Dospelí niekedy vo svojej veľkej aktivite okrádajú deti o detstvo.

Samozrejme, že deti sa raz na to budú pýtať. Každá časť výchovy by však mala zodpovedať primeranému veku a schopnosti dieťaťa porozumieť. Môžeme tu hovoriť o dvoch extrémoch. V prvom rodičia deťom nepovedia nič. Často sa stáva, že tieto deti sa potom stretnú so „skúsenejšími“ spolužiakmi a zostanú prekvapené. Druhým extrémom je to, keď sú už štvorročné deti pripravené a majú všetky dostupné poznatky. To dieťa akosi nezažije nevinnosť. Hneď vhupne do dospeláckych problémov a schém, čo sa môže stať, čo sa smie a čo nesmie.

 

Momentálne píšeš publikáciu na tému vzťahov a intimity. Na aké hlavné otázky sa snažíš odpovedať a komu bude toto dielo venované?

Zdá sa, že táto téma je stále aktuálna. Ak sa niekde objaví článok na tému vzťahov, väčšina mladých si naň okamžite klikne. Moja pôvodná idea bola taká, že ľudia majú otázky a chcú na ne dostať odpovede. Ak ich nenájdu u tých, ktorí sa im snažia dať dobrú, transparentnú a nezištnú odpoveď, budú hľadať inde. Často však nájdu odpoveď, ktorá je pošpinená a tým sa de facto formuje aj ich nazeranie na krásu. Pán Boh dal v sexualite krásu človeku. Ľudské telo je krásne. Je požehnané a sväté. Svätý Pavol hovorí: „Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého? Našou úlohou je ľudí priviesť k tomu, aby sa dokázali takto krásne pozerať na seba. Sexualita nie je trest, ani to nie je niečo škaredé. Nie je to hriech, nie je to niečo, čo by ubližovalo. Keď sa pozerám na svoje telo a na svoju dušu takýmto pohľadom krásy, prichádzam na to, že si musím vážiť tieto dary. No musím byť aj opatrný, aby som tieto dary neznehodnotil, aby som nepošliapal dôveru, ktorú mi Boh dáva.

 

 

ŽENY CHCÚ STABILITU, MUŽI NEŽNOSŤ

Ľudia hľadajú odpovede, ale aj ty si sa veľa pýtal. Zostavil si vcelku úprimný a otvorený dotazník, kde mohli ľudia priamo povedať, čo si myslia. Prečo si to robil?

Na začiatku som sa zamýšľal nad tým, že ak chcem niečo robiť, malo by to byť niečo aktuálne, niečo, čo ľudia potrebujú. Niekedy v dobrej viere pripravujeme veci, o ktoré však ľudia nemajú taký záujem, aký by sme chceli. Jednoducho ich to neosloví. Vychádzal som z toho, že sme sa pýtali ľudí. Čo vás najviac trápi? Kde máte najviac nezrovnalostí? Čo vás vytáča na Cirkvi? Pripravili sme teda dotazník, ktorý sme rozposlali rôznym skupinám. Medzi respondentmi boli heterosexuáli, homosexuáli, mladí, starší, dospievajúci, single, žijúci vo vzťahu, zasnúbení aj žijúci v manželstve. Poslal som to dokonca aj takým, o ktorých som vedel, že sa vybúria a vypenia svoj hnev na Cirkev. Chcel som mať čo najširšiu vzorku ľudí, ktorí budú úprimne odpovedať. Neposielal som to iba ľuďom, ktorí by mi napísali presne to, čo som chcel počuť. Keď som čítal ich odpovede, niekedy ma dvíhalo zo stoličky, no potom som si uvedomil, že toto je realita – takto to ľudia vnímajú. Popri svojej práci som však oslovil aj viacerých odborníkov z oblasti psychológie, teológie, poradenstva. Netúžim, aby to bolo nejaké moje dielo. Celú publikáciu píšem z pohľadu toho, čo si myslia ľudia, čo oni sami hovoria na tieto témy.

 

Nájdu si čitatelia tvojej budúcej knihy nejaké odpovede aj pre seba? Chystáš sa im dávať nejaké rady?

Zdá sa mi, že niektoré odpovede sú skryté priamo v dotazníkoch. Priznám sa, že celú publikáciu asi každé dva týždne prerábam podľa toho, ako postupne spracúvam dotazníky. Stáva sa, že to, čo napísali ľudia, je niekedy oveľa viac ako odborné formulácie. Niektoré odpovede sú také silné, že stačia ako argumenty aj pre ostatných – pre tých, čo sa pýtajú.

 

 

Tvoja práca by sa dala rozdeliť na tri celky: sexualita a vzťahy u slobodných a dospievajúcich, sexualita vo vzťahu v období chodenia, a intimita v manželstve. Ako si sa dopracoval k týmto trom oblastiam?

Snažil som sa sledovať prirodzenú časovú líniu. Najprv ide o vzdialenú prípravu na manželstvo. Tam patrí stretávanie sa a snívanie o budúcom princovi alebo princeznej. Ľudia sami postupne prichádzajú k určitým názorom a utvárajú si predstavu o svojom budúcom partnerovi. Potom prichádza obdobie chodenia a spoznávania sa. Často sa pýtajú: Pane, je to ten pravý? Je to tá, ktorú si pre mňa vybral? Nemárnim čas vo vzťahu, kde to vôbec nikam nevedie? Je to ten človek, ktorého si pre mňa pripravoval, alebo je to iba niekto, kto ma má čosi naučiť? A potom prichádza už to vážnejšie – samo manželstvo, symbolika svadobného obradu. Prečo sa my kresťania nesobášime niekde vonku pri rybníku? Prečo práve v kostole? V tom je predsa tá krása – sľubujem niečo pred oltárom, pred Bohom. V manželstve potom prichádzajú aj tie náročnejšie otázky, napríklad otázka neplodnosti, alebo keď sa veci nedaria tak, ako by sa mali. Často však prichádzajú aj otázky: prečo mať v manželstve vôbec deti a koľko? Nevyhneme sa ani bolestivým skutočnostiam, keď niečo zlyháva alebo nefunguje. Ako to riešiť? Ako budovať vzťahy nanovo?

 

Po čom ženy túžia? Po akom partnerovi?

Mnohé dievčatá tvrdia, že chcú vo svojom chlapcovi vidieť človeka, ktorý je stabilný a dospelý. Obrazne povedané, nech je to chlapec, ktorý sa už holí. Chcú človeka s vyspelými názormi, ktorý vie, čo chce. Vie, že sa chce oženiť, bude sa zodpovedne starať o svoju rodinu a bude ju vedieť zabezpečiť. Keď prídu ťažšie obdobia, dievča chce vedieť, že tento chlapec bude pri nej stáť. Pravda však je, že mnohé dievčatá osloví aj chlapčenská spontánnosť či to, keď urobí nejakú hlúposť alebo niečo bláznivé, keď trochu zariskuje. Avšak ako dievčatá dospievajú, tak vyzrievajú aj ich názory.

 

A muži? Akú partnerku by si priali?

Chlapci túžia po nežnej žene. Nechcú mať ženu z frustrujúceho porekadla: „Smutný pohľad, bledé líčka, to musí byť katolíčka“. Chcú dobre vychované dievča. Čítal som myšlienku, že „krásna žena je tá, ktorú chce mať každý, a nie tá, ktorú už mal každý.“ To je predstava ženy ako nedobytnej pevnosti, ktorá sa pripravuje pre jedného muža. Chalan chce vedieť, že táto žena môže byť matkou jeho detí… že vnesie krásu a nehu do ich spoločného vzťahu. Krása časom pominie a aj varenie sa nie vždy musí podariť, ale niečo predsa musí byť trvalé.

 

 

NAJŤAŽŠIE JE ŽIŤ NORMÁLNE

Keď sa posunieme ďalej, s čím sa najviac boria mladé páry v období chodenia, rozlišovania? Čo je pre nich najťažšie?

Osobne si myslím, že je pre ne najťažšie prežívať vzťah v normálnosti. Mnohokrát ich pokúša práve okolie v zmysle: Nemusíte byť až takí poriadni, nemusíte byť až takí dobrí. Ak sa mladý pár snaží pekne, čisto a úprimne pripravovať na manželstvo, spoznávať sa a spoznávať navzájom i svoje rodiny, stretáva sa často s výsmechom okolia. Považujú ich za čudákov. „Načo takto žijete? V dnešnej dobe sa žije úplne inak. Treba vyskúšať všetko, čo sa dá. Rozhodni sa rýchlo – či áno alebo nie.“ A mladé páry musia často bojovať a nevzdávať sa. Kedysi sa bojovalo. Muž musel o ženu bojovať, dobývať ženské srdce. Je škoda, že dnes už v začiatkoch mladí z tohto boja odstúpia. Nestihnú sa dopracovať ani k tomu krásnemu finále, lebo sa už v prvých týždňoch alebo mesiacoch vzdajú.

 

Čo keď takýto pár dospeje k manželstvu? Ako žiť dobre manželskú intimitu?

V čom spočíva čistota v manželstve? Je to skutočne len o tom, či používame nejakú formu antikoncepcie?

Byť v manželstve, to neznamená, že už môžem všetko, pretože potom by sa z ľudského tela stal iba konzumný materiál. Nie je to o tom, že niečo zoberiem, použijem to a potom sa k tomu vrátim o pár dní. V tom je krása manželstva, že po sobáši má pre mňa druhý človek stále posvätnú hodnotu – ako celok, aj jeho telo, aj jeho duša a aj jeho názory. Stále to musí byť o tom, či sa snažím rešpektovať toho druhého. Niektorí manželia priznávajú, že od nich partner vyžaduje veci, na ktoré nie sú pripravení alebo ktoré nie sú v súlade s intimitou a úctou. Manželstvo neznamená, že môžem všetko! Platí tam základný zákon úcty, mravnosti, čistoty a morálnosti. Keď sa bavíme napríklad o plánovaní rodičovstva a o spoznávaní ženského tela, ženy sa často pri tejto otázke smejú. Nie je to otázka len pre ne, je to otázka aj pre muža. Ženy častejšie opisujú, že už počas chodenia museli mužovi vysvetľovať, ako ich telo funguje. Ani nie tak kvôli sebectvu, ako skôr kvôli tomu, aby aj muža naučili rešpektovať prirodzený zákon prírody. Museli svojim polovičkám vysvetliť, že žena je nastavená inak ako muž. Mužské a ženské telo je Pánom Bohom tak naprogramované, že ak ho nebudeme rešpektovať, pokazíme to. A naopak, ak to budeme rešpektovať, zistíme,  že je to krásny Boží dar, ktorý manželov zjednocuje a posilňuje a zároveň ich robí spoluautormi a spolutvorcami nového života.

 

 

V čom podľa teba spočíva najväčšia krása sexuality? A prečo je dôležité hovoriť o tejto téme v Cirkvi aj dnes?

V Pavlových pastorálnych listoch v Biblii je takáto veta: Všetko, čo Boh stvoril, je dobré. Aj ja vnímam, že mnohokrát si to veriaci ľudia zadefinovali tak, že sú pekné a sú škaredé veci. A práve o sexualite často hovoria, že je to niečo škaredé A pritom sexualita ako taká je jednou z vecí, ktoré tvoria človeka. Nie je ani najdôležitejšia, ale nie je ani úplne okrajová. Niekedy sa stáva akýmsi magnetom. Keď sa ľudia prídu porozprávať o takýchto veciach, je to, samozrejme, znakom dôvery. Som si istý, že zrejme asi len tak nezastavia hocikoho na ulici a nebudú mu rozprávať o svojich problémoch a krízach. Práve táto dôvera ma vedie k tomu, že si uvedomujem, aké dôležité je dať dobrú odpoveď hľadajúcemu človeku. Ten človek sa už možno nikoho iného nespýta! A keby som to ja nesprávne povedal alebo mu to nejako zhnusil, či nejako negatívne ovplyvnil jeho vzťah alebo pohľad na Pána Boha cez túto oblasť, tak by som bol za to zodpovedný. Možno aj za to,  že ten človek sa už nikdy v živote nikoho na nič nespýta a celý svoj manželský život by si mohol riadiť na základe zlej odpovede. Preto je toto akási srdcovka – snažiť sa čo najlepšie pomôcť, poradiť. Všetko totiž smeruje k tomu, aby sme raz v našej krajine mali zdravých, dospelých a zrelých ľudí, či už budú slobodní alebo vo vzťahoch, či budú manželmi alebo manželkami. Aby tu boli krásne zdravé rodiny, ktoré sa snažia svojím životom ukazovať, že sa dá žiť krásne. Že aj v sekulárnej spoločnosti sa dá žiť normálne a dajú sa vyznávať pekné zdravé hodnoty.