Kňaz Ján Bystriansky: Hory pre mňa nie sú únikom z kňazskej reality, ale väčšie utvrdenie sa v nej

Vrch Sinaj, hora Tábor, Golgota. To sú niektoré známe vrchy zo Svätého písma. Námaha, ktorú človek vynaloží, aby ich zdolal a následná radosť, keď sa mu to podarí – aj to môže priviesť človeka bližšie k Bohu. Pre kňaza Jána Bystrianskeho, ktorý aktuálne pôsobí v UPC v Ružomberku, sú hory a horolezectvo jeho veľkým koníčkom. V rozhovore nám porozprával to, prečo je vrch Sinaj preňho tak špeciálnym miestom, aké štíty by ešte chcel úspešne zdolať a zaspomínali sme si aj na jeho nepríjemný pád počas výstupu na slávnu alpskú štvortisícovku Les Grandes Jourasses, na hranici medzi Francúzskom a Talianskom.

K športu ste mali už od detstva veľmi blízky vzťah a rodiča vás k nemu aktívne viedli. Čomu všetkému ste sa venovali?

Áno, šport bol súčasťou môjho detstva. Otec aj moji strýkovia nás všetkých chlapcov volali športovci (smiech). Nepreháňal by som to však príliš. Súťažne som sa totiž nevenoval žiadnemu športu. Myslím, že ako každý normálny chalan som len hral na dedine futbal, hokej, tenis či basketbal. Jednoducho čokoľvek, lebo som mal rád pohyb.

 

Ako ste sa neskôr dostali práve k horolezectvu?

Napriek tomu, že nad našou dedinou máme skaly na lezenie, k lezeniu na skalách a taktiež vyšším horám som sa dostal až počas seminára. Tam som spoznal niekoľkých spolubratov, s ktorými sme podnikali výlety do Vysokých Tatier. To boli moje prvé začiatky horolezectva.

 

Čo sa vám na ňom najviac páči?

Milujem prírodu a cítim sa v nej veľmi slobodný. Horolezectvo je pre mňa ako kňaza o stretnutí s Bohom v jeho majestátnosti. Rovnako aj spoznanie samého človeka v prírode je dosť odlišné od nášho bežného života.

 

 

VRCHY SA NEDOBÝVAJÚ, ALE V POKORE SA NA NE VYSTUPUJE

Aké vlastnosti by mal mať správny horolezec?

Je toho viac, no veľmi dôležité sú pokora a trpezlivosť. Mám pred očami kamaráta, ktorý mi hovoril: ,,Na vrchol sa dostať môžeš, ale vrátiť sa musíš.“ Preto sa vrchy nedobýjajú, ale v pokore sa na ne vystupuje. Horolezec musí postupovať opatrne a čakať na dobré počasie, preto je dôležitá trpezlivosť.

 

Horolezectvo je aj istým druhom adrenalínu a športom, ktorý je dosť nebezpečný. Máte pred horami strach alebo skôr rešpekt?

Mám pred horami rešpekt a tiež nie som imúnny voči strachu. Hreje a motivuje ma však pocit z nových výziev. Určite pri tom existujú aj nebezpečenstvá, no všetci žijeme v zóne smrti už od svojho narodenia, no málokedy si to v našich komfortných, umelo vytvorených priestoroch uvedomujeme.

 

Jeden nepríjemný pád už však máte za sebou. Stalo sa to počas výstupu na Les Grandes Jourasses v roku 2017. Skúste nám túto udalosť opísať…

Vyšli sme na vrchol okolo obeda. Bolo nádherné počasie. Po občerstvení sme sa rozhodli ísť zaujímavým hrebeňom do bivaku. Hrebeň bol krásny, ale náročný, preto sme postupovali pomaly. Zastihla nás tma a hmla. Teraz budem opisovať veci podľa dôsledkov, ktoré sa stali, preto to nemusí byť úplne presné. Mohol to byť zrejme posledný zlaňák, pri ktorom sa nám uvoľnila skala a všetci sme spadli. Pamätám si, ako som prvý zlaňoval a vietor odfúkol lano na okraj skaly. Hoci konce lana neboli zviazané, lano sa tam pevne zamotalo. To ma, samozrejme, rozladilo, pretože som musel zlaňovať na stranu a nie kolmo dole. V jednom momente som počul tresk skaly a zrazu som začal padať.

 

 

Na čo ste v tej hroznej chvíli pádu mysleli?

Hovoril som si len: ,,Pane, je to len v Tvojich rukách!“ Počas pádu som zacítil, ako ma lano, ktoré bolo podo mnou, zachytilo a zastavilo pád. Akonáhle však moji traja kamaráti preleteli vedľa mňa, tak sa lano pretrhlo na hrane skaly a spadli sme celkom dole. Mohli sme spadnúť 30 až 50 metrov. Dvaja sme na tom boli zdravotne dosť dobre, mali sme len menšie odreniny. Keď sme sa následne zorientovali, tak sme pomohli zvyšným kamarátom dostať sa do bivaku a zavolali sme na pomoc horskú záchrannú službu. Tá prišla až ráno, keď sa rozvidnelo. Myslím, že mi chcel dobrý Pán Boh splniť moju skrytú túžbu letieť raz nad krásnymi horami. Božia blízkosť sa dala všade nahmatať a  našu trampotu sme všetci šťastne prežili.

 

Ani táto nepríjemná udalosť vás neodradila, aby ste sa na hory znova vrátili. Aké ďalšie vrchy ste už úspešne zdolali?

Na Slovensku mám za sebou takmer všetky štíty vo Vysokých Tatrách. Ďalej pár zaujímavejších alpských vrcholov ako Mont Blanc, Matterhorn a Weisshorn. Toto leto sa mi tiež podarilo stáť na hore Peak Lenin v Pamíre.

 

 

NA HORÁCH SI ODDÝCHNEM A DOBÍJAM BATERKY

Aké vrcholy by ste ešte chceli zdolať?

Nie je to sen, s ktorým sa ráno budím, ale zdá sa mi, že ešte by som mohol vyjsť na jeden ikonický vrch v Alpách, ktorý sa volá Eiger. Momentálne však plánujeme s kamarátmi kňazmi expedíciu na osemtisícovku Manaslu v Himalájach.

 

Je pre vás horolezectvo aj istým druhom oddychu popri vašej pastorácii?

To určite áno. Na horách si oddýchnem aj dobíjam baterky. Neberiem to ako únik z mojej kňazskej reality, naopak, ako ešte väčšie utvrdenie sa v nej. Vrchy mi dávajú možnosť stretnúť sa s Bohom a predebatovať s Ním moje pastoračné otázky. Takto sa pozerám na svet z Božej perspektívy.

 

Aké pocity vás zaplavia, keď sa ocitnete na samotnom vrchole a úspešne zdoláte svoj vytýčený cieľ?

„Tak, a môžem ísť konečne dole.“ (smiech) Je to trochu žartovne povedané, áno, ale je to jedna z vecí, ktorá mi v tej chvíli napadne. Potom sa však teším z krásneho výhľadu a z ľudí, s ktorými som dosiahol vrchol. Ich radosť sa stáva aj mojou radosťou.

 

Vo Svätom písme sa spomína niekoľko vrchov. Je niektorý z nich pre vás špeciálny?

Nedávno som písal katechézu pre mladých o vrchu Sinaj. Je to vrch, na ktorom som osobne stál aj so svojím spolubratom kňazom. Premietal som si v hlave, ako tam vystupoval Mojžiš a zažil Božiu teofániu. Udialo sa tam však pre mňa niečo veľmi osobné. Vyrozprával som tam svojmu priateľovi kňazovi svoj život.

 

Zdolať nejaký vrch určite nie je možné bez skúseného vodcu. Tímová spolupráca je pri horolezectve asi veľmi dôležitá…

Súhlasím s vami. Tiež som začínal s kamarátmi, ktorí tie miesta už dobre poznali. Postupne som sa stával ja tým, ktorý iných na vrcholy sprevádzal. Je pre mňa vzácne ísť s rovnocennou partiou, kde sú starosti rovnomerne rozložené. Pre mňa je skúsenosť spoločenstva ľudí na horách veľmi dôležitá.

 

Podobná situácia je aj v tom duchovnom horolezectve, pri zdolávaní toho najväčšieho vrchu a cieľa, večného života v nebi… 

Stále platí, že človeku nie je dobre byť samému. Keď je človek sám, ľahko sa môže na duchovnej ceste pomýliť. Preto napríklad veľmi odporúčam mať vo svojom živote stáleho spovedníka či duchovného sprievodcu. Sám mám s tým vyše dvadsaťročnú skúsenosť.