Kňaz Ján Buc: Hlboké spojenie s Bohom nás uschopňuje držať hlavu hore a kráčať dopredu

V sedemnástich prijal Božie pozvanie slúžiť mu ako kňaz. Po vysvätení pôsobil v Žakovciach, bol predsedom Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže, pôsobil v televízii LUX a momentálne slúži ako výpomocný duchovný vo Važci. Mnohí ho poznajú ako spíkra na kresťanských konferenciách, festivaloch, či Godzone tour. Kňaz Ján Buc hovorí o tom, čo znamená byť zameraný na nebo, čo nám v tom môže pomôcť a ako sám vedie vnútorný boj o pokoj.

V Liste Kolosanom sv. Pavol píše, že ak sme s Kristom vstali z mŕtvych, máme hľadať to, čo je hore. Čo je to „hore“, čo máme hľadať?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že sme nebešťania. Aj v Biblii sa píše, že náš domov je v nebesiach. Preto by sme mali neustále pozerať na naše trvalé bydlisko v nebi, ktoré nám pripravil sám Pán Boh. Máme privilégium stráviť s ním celú večnosť, ak na to budeme nasmerovaní. Ak sa naučíme pozerať na tento cieľ aj napriek veciam, ktoré sa okolo nás dejú, a možno aj napriek tomu, že si nevieme úplne predstaviť a vysvetliť, čo večnosť je.

My sa však niekedy viac zameriavame na to, čo je tu na zemi. Existujú veci, ktoré nám môžu pomôcť zamerať sa na nebo?

Niekedy mám pocit, že sme sa až priveľmi usídlili na zemi a stali sa z nás pozemšťania. Akoby sme sa dostali do takého stavu, ako keď sme na kolotoči. Ten nás neustále roztáča. Hoci niekedy pribrzdíme, možno aj vystúpime a na chvíľu sa zastavíme, nadýchneme, potom si naň znovu sadáme a zase nás to roztočí. Vtedy strácame smer. Pre jeho zachovanie je potrebné každý deň sa vedome zastaviť, niekedy možno aj viackrát za deň. Nájsť spôsob, ako aspoň na krátku chvíľu utíšiť v sebe všetok ten prúd, rýchlosť, všetky potreby a veci, ktoré musíme zvládnuť. Keď sa takto zastavíme a pozrieme na nebo, vtedy budeme vedieť, kam smerujeme. Bez tohto zastavenia však budeme neustále v kolotoči alebo chaose.

SKÚSENOSŤ, ŽE BOH JE S NAMI, NÁM POMÁHA ZACHOVAŤ SI VNÚTORNÚ ISTOTU

Život v pozemskej realite nie je vždy jednoduchý. Často zápasíme s bolesťou, chorobami, zlyhaniami… Ako si teda udržať pohľad na nebo aj v ťažkých časoch?

To, čo nevyhnutne potrebujeme, je udržať si spojenie s Bohom. A tu nejde len o niečo povrchné, ale o hlboké a intímne spojenie. Keď ho máme, dostávame prísun milosti a požehnania, čo spôsobuje, že do nás vstupuje jeho pokoj, láska, radosť, nadhľad… Navyše, vďaka nemu môžeme mať nádej aj v situáciách, kde nám logika hovorí, že ju mať nemôžeme… Skúsenosť toho, že Boh je s nami, nám jednoducho pomáha zachovať si vnútornú istotu a nadhľad aj v ťažkých veciach.

Je niečo, čo nám môže k tomuto spojeniu pomôcť?

Áno, máme na to prostriedky – modlitbu, Eucharistiu, Bibliu, hlbokú intimitu, do ktorej nás Pán Boh pozýva. Ak toto máme na stole každého dňa, môžeme z toho žiť a kráčať. Ak o to prídeme, náš vnútorný človek – naše hlboké ja – prestane mať silu vnímať nadčasovosť večnosti, necháme sa obmedziť dočasnosťou a prestaneme žiť večnosť. Myslím si, že to spojenie je niečo, čo nás uschopňuje držať hlavu hore a kráčať dopredu.

Svätý Pavol tiež hovorí, že máme mať Kristovo zmýšľanie, vďaka ktorému sa nemusíme starostiť o telesné veci. Čo to však presne znamená – mať „Kristovu myseľ“?

Pán Ježiš presne vedel, kto je a čo má robiť. To bola jeho identita a na nej stál. Ak chceme mať Kristovu myseľ, potrebujeme mať nastavenie, že Boh Otec je naozaj naším otcom, že nás miluje, stará sa o nás, že ho bolí, keď nás bolia veci, že je súčasťou nášho života. Ježiš toto o svojom otcovi vedel a v tom aj kráčal. Práve toto nám niekedy chýba – nevieme, kto sme a čo máme robiť. Nemáme identitu a zmietame sa v búrkových stavoch, sme vnútorne rozorvaní. Potrebujeme preto hľadať, kto sme v Bohu a aké je naše poslanie. Keď to zachytíme a držíme pred sebou ako taký obraz, že toto je moje poslanie, vtedy si vieme udržiavať smerovanie a sme tými, ktorí zo všetkých síl hľadajú Božiu vôľu a snažia sa ju naplniť. Je to proces a my v ňom neustále potrebujeme rásť.

AK CHCEME DAŤ NÁDEJ INÝM ĽUĎOM, MUSÍME JU SAMI MAŤ

V dnešných dňoch sa častejšie stretávame s ľuďmi, ktorí stratili alebo strácajú nádej. Ako im ju môžeme pomôcť znovu nájsť?

Myslím si, že je to hlavne o dvoch veciach – v prvom rade si musíme uvedomiť, že ak chceme dať iným ľuďom nádej, musíme ju sami mať. Keď ľudia vidia, že máme nádej aj v ťažkých časoch, náš príklad bude svetlom, ktoré ich môže podnietiť, aby toto svetlo hľadali. Druhá vec je, že v sebe potrebujeme neustále upevňovať istotu, že Pán Boh vie… On o nás vie všetko – o našom nastavení, o tom, čo prežívame, o našich emóciách, strachoch. Keď sa však upevníme v ňom a v skutočnosti, že je s nami a nikdy nás neopustí, stáva sa naozaj našou istotou, v ktorej môžeme kráčať.

Môžu aj mladí ľudia prinášať nádej tomuto svetu?

Veľmi dôležitou vecou je, aby sme kráčali vo svetle – to znamená v takom vnútornom nastavení, že naozaj chceme žiť čisto. Nemám na mysli len morálnu čistotu, ale aj vnútorný charakter, vnútornú celistvosť, autenticitu. Vtedy naozaj môžem byť nástrojom Božieho kráľovstva a cezo mňa sa to kráľovstvo môže prenášať. Mladí ľudia, tým, že sú mladí, nemali možnosť ešte toho veľa prežiť, nemajú skúsenosti, o to viac potrebujú nájsť vnútorné rozhodnutie odovzdať sa Bohu a žiť z toho, čo on ponúka a do čoho volá. Vtedy sú pevnejší žiť život bez kompromisov a bez vecí, ktoré odvádzajú od toho, čo je správne. Čiže ak mladí chcú prinášať nádej tomuto svetu, musia žiť plnohodnotný vzťah s Bohom. Úplne ponorení do neho.

KEĎ PRÍDE NEJAKÝ ZÁPAS, SNAŽÍM SA POZERAŤ NA BOHA

Prežívate aj vy niekedy obdobie, kedy je pre vás ťažké udržať si nádej?

Moja najčerstvejšia skúsenosť je obdobie strávené na ukrajinských hraniciach. Videl som mnohé príbehy a veľmi ťažké veci – nezmyselné vraždenie a utrpenie. Je to vnútorný zápas, kedy som síce nestratil nádej, ale niekedy je v ňom ťažšie udržať si vnútorný pokoj a víťazný postoj. Celkovo sa mi zdá, že mnoho vecí je v tejto dobe veľmi zvláštnych. Žijeme ťažký duchovný zápas. Nie je tu len fyzická vojna, ale aj duchovná, v ktorej nás chce nepriateľ obrať o vnútorný pokoj, ktorý pramení z prítomnosti Boha v nás.

Čo vám pomáha opäť získať víťazný postoj?

Keď prídu tlaky, ťažkosť, nejaký zápas, snažím sa pozerať na Boha. V ňom je moja istota. Myslím si, že nič iné nepomôže. Nik nám nevie dať to, čo nám on ponúka, a do čoho nás povoláva. Takže – hlavu hore! Pozerajme sa do jeho očí, do jeho srdca a nebojme sa odvážne kráčať. On bude stále s nami.