Kňaz Dominik Markoš: Pôst je skúsenosťou slobody
Popolcovou stredou sa pre kresťanov začína štyridsaťdňové Pôstne obdobie. Rok čo rok sa počas tohto obdobia duchovne pripravujeme na najväčší sviatok kresťanského cirkevného roka – Veľkú noc. Nemôže sa nám stať, že sa pre nás Pôst stane prázdnou tradíciou a jeho skutočný zmysel nám unikne pomedzi prsty? Aj o tom sme sa rozprávali s kňazom a misionárom, otcom Dominikom Markošom, správcom farnosti Sliač.
Keď hovoríme o pôste, čo je to najdôležitejšie, čo o ňom potrebujeme vedieť?
Ak chceme hovoriť o pôste, potrebujeme si uvedomiť, že je v ňom veľmi dôležitý vzťah toho, čo je vonkajšie a vnútorné. Vonkajšie je to, že sa niečoho zdržiavame, zriekame preto, aby sme vo svojom vnútri prešli nejakú cestu, a to cestu zmeny – pokánia. Tým vnútorným je naša motivácia zmeniť sa.
Snaha zmeniť samého seba môže byť jedna z najťažších vecí. Ako na to?
Táto otázka ma privádza k Ježišovi, ktorý na začiatku svojho vyučovania povedal dôležitú vetu: ľudia, ak chcete ísť za mnou, pracujte na zmene seba samých a verte evanjeliu; to asi viacerí poznáme. Aj keď namiesto slov pracujte na zmene seba je tam také menej známe slovo: konajte pokánie.
Azda nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že meniť seba samého je to najťažšie, čo človek môže robiť, pretože to veľmi bolí. Je oveľa ľahšie a menej bolestivé meniť druhých ľudí, meniť tento svet, zmeniť niečo vo svete technológií. Ak sa teda postím, pripomínam sám sebe, že chcem pracovať na zmene seba samého.
Aký zmysel má na sebe pracovať?
Ak by som mal odpovedať pozitívne, použil by som obraz slobody. Práve o ňom hovorí aj posledné posolstvo pápeža Františka k Pôstnemu obdobiu roka 2024. Uvádza v ňom dva príbehy: jeden zo Starého zákona – exodus Židov z otroctva Egypta na slobodu, a jeden z Nového zákona, a to Ježišov príbeh a jeho štyridsať dní na púšti. Skúsme sa na chvíľku znovu zastaviť pri Ježišovi: Ježiš bol pokrstený v Jordáne, kde o sebe počul takýto výrok: Ty si môj milovaný syn (porov. Mk 1,11). Bol to hlas Boha, jeho Otca, a hneď potom ho Duch vyhnal na púšť, aby sa tam podrobil skúške slobody. Tá sa skladala z troch ponúk a prišla práve v čase, keď toho veľa nejedol.
V čom skúška spočívala?
Prvá skúška smerovala k uvedomeniu si toho, že byť Božím Synom neznamená mať všetko, na čo si pomyslím, kedykoľvek si zmyslím, a to aj za cenu zázrakov. Druhá bola ponukou dokazovať si svoju hodnotu za cenu slávy a popularity. A ďalšia na prevrátenie hierarchie hodnôt, teda kto je v rebríčku autorít najvyšší a kto sa má komu klaňať. Na to si môžeme povedať, že na to, aby sme to všetko zvládli, potrebujeme sa dobre najesť, napiť, vyspať a posilniť…A ja súhlasím, že to môžeme robiť päť dní v týždni.
V TÝŽDNI MÁME JEDEN DEŇ, ABY SME SI TESTOVALI SVOJU SLOBODU
Týždeň má však sedem dní. Čo s tými ostatnými?
Často zisťujeme, že sa najeme a napijeme toľko, že sa nám nič nechce; nielen rozmýšľať, ale ani pracovať, ani učiť, nie to ešte sa rozhodovať. A preto máme jeden deň v týždni, kedy aj my testujeme svoju slobodu uveriť tomu výroku: „Si Boží syn.“ „Si Božia dcéra.“ Nezávisle od možností konzumu, popularity a moci.
My sa často nevieme zastaviť ani na ten jeden deň. Prečo to tak podľa vás je?
Máme to šťastie, alebo nešťastie, že sme sa dožili doby a sveta, v ktorom najmä u nás, v bohatej Európe, existuje prebytok všetkého. Niektorí historici hovoria, že to ešte nikdy nebolo tak, aby väčšina ľudí mala k dispozícii veľa všetkého. My s tým však máme problém. Akoby sme stratili mieru, koľko toho naozaj potrebujeme.
Myslíte, že konzum ovplyvňuje aj náš duchovný život? Ako?
Slovo konzum a konzumizmus prenikol aj do duchovnej oblasti. Aj duchovný život totiž môžem chápať ako supermarket. Vojdem do vnútra, vyberiem si, čo sa mi páči, zaplatím a vyjdem von. A pritom to tak vôbec nie je. Ak žijem duchovne, často zažívam, že vojdem dovnútra a nie je tam to, čo sa mi páči; ešte to nedozrelo, ešte sa to nedá zobrať, aj s platením je to akési divné… A tak vychádzam z duchovného života sklamaný, znechutený a idem hľadať nejaké iné náboženstvo, inú cirkev, iného Pána Boha.
PȎSTOM SA UČÍM, ŽE NEMȎŽEM KRÁČAŤ VŠETKÝMI CESTAMI
Ak sa rozhodnem postiť sa so správnymi pohnútkami, ako mi pôst pomáha zmeniť sa?
Pôst, v ktorom sa rozhodujem zdržať sa rôznych vecí, je skúsenosťou slobody. Akoby som v sebe testoval ten rozdiel medzi môžem a musím. Nie všetko musím zjesť, nie všetko musím skúsiť, nie všetky filmy vidieť, nie na všetky akcie ísť. Nájsť väčšiu slobodu v tom, že môžem. Svet komercie a reklamy týchto čias nás poháňa heslom: čím viac, tým lepšie. Pôstom sa učím, že nemôžem kráčať naraz všetkými cestami. Pretože potom budem stáť na mieste a nikde sa nepohnem. Pôstom si hľadám cestu, ktorá je určená pre mňa. Získavam odstup na to, aby som videl, kadiaľ vlastne mám kráčať za Kristom. A je to cesta, ktorá sa neustále tvorí práve pravidelnosťou a opakovaním. Jej sila nie je v nejakej jednorazovej moci. Naopak, sila je v tom, ako často a pravidelne sa venujem pôstu.
Je nedodržiavanie pôstu v piatky hriechom?
Nedeľa je slávnosť, kedy si pripomíname Ježišovo zmŕtvychvstanie, a teda je to ako svadba. Nemôžu sa postiť svadobní hostia, keď je ženích s nimi. Ale prišli dni, keď nám ženícha vzali a v ten deň sa postíme. Cirkev nám pripomína, že v rámci jedného týždňa je zvyčajne jeden deň, ktorý je kajúci, a to je piatok, a jeden deň, kedy som pozvaný sláviť a zasvätiť, a to je nedeľa. Každý piatok som teda pozvaný pamätať na pokánie a mám niekoľko možností, ako ho vykonám: že nejem mäso, idem na svätú omšu alebo sa pomodlím bolestný ruženec, alebo čítam Sväté písmo aspoň desať minút, alebo skutkom lásky voči blížnemu (návšteva chorého, pomoc chudobným…), alebo sa zrieknem sociálnych sietí, fajčenia alebo nejakého obľúbeného pokrmu či nápoja, či iným ozajstným sebazaprením. Nedodržanie pôstnej disciplíny Cirkvi je niečo, čím páchame hriech, a je dobré nevynechať to zo svojho zoznamu hriechov, keď ideme na svätú spoveď.
Môžem pôst využiť zároveň ako diétu?
Vnútorná motivácia môže byť postavená na viere, mať nejaký duchovný rozmer, alebo môže byť postavená aj na túžbe mať lepšiu postavu, zmestiť sa do nejakého váhového limitu kvôli športu…Tiež športujem, snažím sa mať v jedle nejaký poriadok, ale pôst je niečo iné. Určite ten, kto sa postí, môže z toho profitovať aj v oblasti tela. Ale neviem, či to automaticky platí aj naopak. Skôr si myslím, že nie. Chýba tam prepojenosť medzi vnútorným duchovným a vonkajším.
Autor: Katarína Višňovská
Foto: Stockphotos