Kňaz Boris Byčánek: Ak svoj čas obetujem niekomu či niečomu vzácnemu, vtedy má pre mňa zmysel
Prvou adventnou nedeľou sa začal nový liturgický rok a Adventné obdobie. Dnešný Advent sa, žiaľ, pre mnohých ľudí stal časom stresu, uponáhľania a predvianočného hluku tohto sveta. Zabudli sme sa zastaviť, stíšiť a čakať. Na čo alebo skôr na koho to vlastne v Advente čakáme a prečo je čakanie pre nás kresťanov tak veľmi dôležité? Odpovedal nám rímskokatolícky kňaz Boris Byčánek.
Otec Boris, čo je to vlastne Advent?
Advent je čas príchodu vianočných sviatkov a s nimi spojenou radosťou z narodenia Krista. Vynechám liturgické a historické kontexty, ktoré si čitatelia vedia nájsť na erudovaných stránkach. Mojou odpoveďou je, že je to čas príchodu a očakávania, a to nielen niečoho, ale najmä Niekoho.
PRE MŇA JE ADVENT NAJKRAJŠÍM LITURGICKÝM OBDOBÍM V ROKU
Ako ho môžeme najlepšie prežiť po duchovnej stránke?
Počas Adventu si ľudia zvyknú robiť rôzne výzvy. Priznám sa, že za posledné roky som aj ja sám niekoľko vytvoril a nakoniec i absolvoval. Ale neviem, či existuje nejaká univerzálna príprava pre každého.
Máme tu liturgiu a jej adventné čaro v podobe rorátnych svätých omší. Ďalej je tu zvyk zapaľovania sviec na adventom venci, to všetko spolu nejako súvisí. Alfou a omegou celého adventného času je túžba po stretnutí. Ak v mojom srdci neplanie svätá túžba, potom sa naozaj môže stať, že sa pre nás sviatky stanú len povinnou jazdou, ktorou si musíme každoročne prejsť a my dospelí aj patrične zaplatiť. Neviem, či je to najlepšia príprava, ale chcel by som tento rok prežiť Advent v jednoduchosti túžby. Áno, patrí k tomu zhon nákupov, vianočných trhov, pečenia, u nás kňazov i spovedania a tak ďalej, ale na počiatku tohto celého zhonu bolo stretnutie.
Jednoduché stretnutie, jednoduchý príbeh a jedno malé dieťa, ktoré plakalo. V jeho malých očiach sa blysla slza Otca, ktorý cez oči svojho Syna uzrel mňa a teba a vykričal do celého sveta svoju radosť, že čas spásy je tu!
Čím je adventný čas pre vás a ako sa na neho pripravujete?
Pre mňa je Advent najkrajším liturgickým obdobím v roku. Okrem jeho vonkajších prejavov, ako je liturgická služba, rád počúvam adventné hymny, mám rád tichú modlitbu pri adventom venci aj posedenie v kruhu svojich blízkych.
Advent je časom očakávania. Aký význam má čakanie z biblického hľadiska?
Vrátil by som sa k adventnému vencu. Staroveká filozofia totižto rozlišovala dva druhy časov, ktoré pomenovala ako chronos a kairos.
Chronos je čas, ktorý sa opakuje – človek sa narodí, žije a zomrie. Po jari príde leto, po lete jeseň, potom zima. A takto sa to každý rok opakuje. Tento čas antickí Gréci znázorňovali ako hada, ktorý požiera svoj chvost.
Biblia však prichádza s iným druhom času, ktorý je kvalitatívne odlišný, a ten nesie pomenovanie kairos – čas príhodný, čas spásy. Sú to okamihy, ktoré sú neopakovateľné, vzácne a trúfam si povedať, že až zastavujúce tento čas. Sú to chvíle, ktoré sa tak vryjú do našich sŕdc, že sa k nim kedykoľvek v živote vieme vrátiť a so zažmúrenými očami ich prežívame znova. A práve adventný veniec má pre mňa veľmi silnú symboliku kombinácie obidvoch časov.
Akú konkrétne?
Kruh, ktorý ukazuje, že ani počas Adventu sa čas nezastaví a musíme chodiť do práce, do obchodov, k lekárom a tak ďalej. Zároveň sú tu však štyri sviece, ktoré trčia z tohto „väzenia“ rutiny a žiaria ako hviezda, ktorá dokáže celú miestnosť zaplaviť teplým svetlom. Tieto sviece symbolizujú, že práve do centra mojej každodennosti prehovára Boh, prehovára láska, prehovárajú srdcia, ktoré sa dotýkajú toho môjho.
Je mojou túžbou pre seba aj pre vás, milí čitatelia, vyprosiť nám všetkým, aby sme počas tohto Adventu zapálili vo svojom srdci aspoň jedno takéto svetielko, ku ktorému sa budeme s radosťou vracať. Tento dotyk svetla nám totiž nezoberie nik – ani zlá finančná situácia, ani choroba. Sú to chvíle, pre ktoré sa oplatí žiť a umierať.
Prečo je pre človeka prospešné, aby sa naučil čakať? Čo ho môže Boh v tomto čase naučiť?
Niekedy mám taký dojem, že vnímame duchovný život šablónovito. Vyplýva to aj z našich obmedzených možností a skúseností, keď jednoducho akcia vyvolá reakciu a to čakáme aj v duchovnom živote. Robíme, modlíme sa, snažíme sa a očakávame výsledok a ten sa buď nedostavuje, alebo prichádza v inej podobe, ako sme čakali. Izrael sa modlil za príchod Mesiáša, bol plný očakávaní, túžil a čakal, a predsa keď prišiel, mnohí boli sklamaní, rozčarovaní, ba dokonca rozčúlení.
Čakanie samo osebe nemusí dozrieť k čnosti trpezlivosti, ak v srdci človeka nie je priestor pre oslovenie, údiv či zmenu. Otvorené srdce je osloviteľné. Je to srdce, ktoré vie dozrieť k čnosti trpezlivosti, ale ak v mojom srdci vládne kŕčovité lipnutie na vlastných predstavách, túžbach a očakávaniach, potom toto srdce nedozreje k čnosti trpezlivosti, ale premení sa v kamenný systém, ktorý dusí vnútro človeka aj všetkých okolo. Otvorené srdce sa v čase naučí milovať toho, ktorý je mimo času, ale vstupuje doň svojou prozreteľnosťou. Uzavreté srdce však v prítomnosti lipne na domnelých a nemenných nebeských istotách, ktoré však premieňajú jeho prítomnosť na večnú izolovanosť a strnulosť.
BOH NEČAKÁ, ALE IDE V ÚSTRETY ČLOVEKU
A čo Boh, čaká aj on na niečo, na niekoho?
Úprimne si myslím, že Boh nečaká. Keď čítame príbeh o horiacom kríku, príbeh zvestovania, podobenstvo o márnotratnom synovi či stratenej ovečke, Boh nečaká, ale ide človeku v ústrety. Skôr sa pýtam, na čo čakáme my? Prečo sa nevieme rozbehnúť? A teraz nenarážam na takzvaných ateistov či neveriacich. Boh nečaká, on koná. Je, ktorý je! Je dynamikou života, preto by som sa chcel skôr ja opýtať: Na čo ešte čakáš, na čo čakáme?
Rád si na niečo počkáte alebo ste skôr netrpezlivý človek?
Som skôr netrpezlivý, ale to neznamená, že neviem hodinu postáť na pošte, aby som poslal pohľadnicu niekomu, ktorého môj „stratený“ čas naplní jeho čas pocitom lásky a výnimočnosti. Ak svoj čas obetujem niekomu či niečomu vzácnemu, vtedy má pre mňa zmysel. Potom ho nevnímam iba ako statické a lacné nič nerobenie. Ježiš nečakal tridsať rokov, on sa pripravoval. Čas, ktorý strávil v intimite rodiny, sa preňho stal formáciou, z ktorej posledné tri roky čerpal.
Existuje podľa vás nejaký súvis medzi čakaním a radosťou?
Je to o nastavení srdca. Videl som množstvo ľudí v čakárni, ktorí penili aj v čase, keď na nich konečne prišiel rad. Na druhej strane, videl som aj takých, ktorí si vychutnávali okamih a dokonca pustili pred seba iných. Ak je srdce pripravené, potom príde aj radosť. Ale ak je srdce rozbité, môže sa stať, že sa radosť zakrvavená našou zlobou „otočí na podpätku“ a viac sa nevráti.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí majú problém s čakaním?
Nie sme pánmi svojho času. Pokušenie myslieť si, že všetko musí byť pod minútu, z nás robí netrpezlivých a kŕčovitých ľudí. Ale keď si uvedomíme, že každá hodina, ba čo viac, každá minúta je darom, potom kŕč vymení úsmev, hnev smiech a ostrosť pohľadu slza dojatia.
Snímky: Archív respondenta