Kňaz Andrej Darmo: Sabatikal mi umožnil znovu sa stretnúť so sebou samým

Kto by mal využiť príležitosť ísť na sabatikal? Ako vôbec zistím, že ho potrebujem? Stačí ho prežiť len raz za život? Aj o tom sme sa rozprávali s kňazom Andrejom Darmom, ktorý po dlhoročnej službe mládeži sám sabatický čas prežil a svoju skúsenosť posúva aj medzi iných kňazov, rehoľníkov a rehoľné sestry. 

Čo vám prvé napadne, keď sa povie slovo sabatikal?

Oddych, slávenie, zmierenie, milosť, obnova, život, rast, objavovanie, reštart, mimoriadny čas, požehnanie.

Kedy ste si uvedomili potrebu absolvovať takýto čas?

Myslím, že to prišlo viackrát, nakoľko služba v centre pre mládež v Španej Doline (DCM) bola veľmi náročná – cez finančné a personálne zabezpečenie, tvorbu a organizáciu akcií, formáciu a sprevádzanie mladých, denný život s nimi, štúdium v Olomouci… Nepomáhalo tomu ani nepochopenie a podceňovanie zo strany klasickej pastorácie, s ktorým som sa nezriedka stretával: veď sa tam s mladými len hráte. To všetko prinášalo tlak na výkon, očakávania, vyčerpanosť a nakoniec i pocit veľkej námahy aj pri jednoduchých úlohách. V pozadí mi znelo: „Musím to dať a nesmiem zlyhať.“ Po siedmich rokoch v DCM som pocítil potrebu sabatikalu prvýkrát.

Ako ste to vtedy vyriešili?

Dostal som možnosť spraviť si v rámci môjho štúdia semestrálny kurz pre formátorov v Ríme. Bolo sa však treba naučiť jazyk, vstúpiť do inej kultúry a hoci som sa nadýchol a veľmi veľa naučil, bolo to opäť o výkone. A tak po mojom návrate prišla do dvoch mesiacov vyčerpanosť so svojimi príznakmi vyhorenia znovu.

To znamená, že znovu prišla aj potreba sabatického času?

Áno. V tom čase som bol pripravený odísť z centra, ale namiesto toho mi vrátili na pomoc kaplána, čo bolo vynikajúce. Ale nebolo to celkom ono. Vyčerpanosť bola podprahovo stále prítomná. O situácii som viackrát komunikoval aj s mojimi biskupmi. Pamätám si, že rok pred sabatikalom som dostal na moju žiadosť negatívnu odpoveď, ale mohol som si ísť na prázdniny vydýchnuť do slovenskej farnosti vo Vancouveri v Kanade. No ani to nestačilo. Potreba oddýchnuť si a načerpať zostávala. Rok na to som po rozlišovaní na duchovných cvičeniach znovu predložil svoju žiadosť o sabatikal otcovi biskupovi a prekvapivo prišla pozitívna odpoveď.

PO HEKTICKOM ŽIVOTE S MLADÝMI SOM CÍTIL, ŽE NEMȎŽEM OSTAŤ SÁM

Aj ste pred ním urobili nejaké prípravné kroky? Ak áno, aké?

Prípravné kroky v zmysle vybavovania niečoho nie. Nevedel som, či to bude možné. Všetko som mal iba v myšlienkach. Čo sa týka duchovného hľadiska, v tom som sa snažil o situácii hovoriť s duchovným sprievodcom, s priateľmi i rôznymi odborníkmi. A nakoniec to i rozlišovať v duchovných cvičeniach. Týmto spôsobom do toho prišlo pozvanie a pokoj. Keď mi otec biskup prisľúbil sabatický rok, predložil som mu niekoľko alternatív, čo by som chcel. Spolu sme sa dohodli, ktorá by bola asi najlepšia. Boh si to viedol a riadil. On to mal dopredu vymyslené, ako by to mne nikdy ani nenapadlo.

Ako presne u vás vyzeral sabatický čas?

Časovo trval od 1. júla 2015 do 30. júna nasledujúceho roku. Toľko času mi bolo vymerané. (úsmev) S otcom biskupom som sa dohodol, že pôjdem na čas do slovenskej farnosti vo Vancouveri, keďže som tam bol už predtým. Najskôr som však ešte chvíľku strávil aj v komunite bratov kapucínov v meste Reydarfjördur na Islande, kam som dostal pozvanie od vtedajšieho predstaveného Dávida Tencera, dnešného islandského biskupa.

Takže ste sa znovu ocitli medzi ľuďmi. Netúžili ste skôr po samote?

Práve naopak. Cítil som, že po živote s mladými v komunite v Španej Doline a po veľkej hektike organizovania nemôžem zostať kdesi sám. Komunita kapucínov bola úžasným miestom práce, oddychu, radosti a vzťahov. Pomáhal som s výrobou zariadenia zrubového kostola a pomaly sa dostával do kontaktu so sebou samým. Vtedy som nebol schopný vziať na seba pravidelnú, dlhšie trvajúcu zodpovednosť. Športoval som, čítal, modlil sa a žil bratský život – robil som všetko s nimi. Učil som sa iba byť. To trvalo dva mesiace.

Potom ste sa presunuli na spomínanú slovenskú misiu do Vancouveru, kde ste strávili ďalšie štyri mesiace. Čím boli naplnené tie?

Tam som objavoval, ako žije cirkev na inom kontinente a ako funguje slovenská katolícka komunita, a čo môže priniesť do interkultúrneho dialógu v kanadskom kontexte. Objavoval som krásy tamojšej prírody, budoval vzťahy. Popritom mi stále znela túžba aj osobnostne rásť, čerpať, pretože som chcel prísť s obnovenými silami. Neustále som hľadal program, do ktorého by som sa prihlásil. Prišlo to, keď mi na arcibiskupstve vo Vancovueri arcibiskup Michael Miller poradil sabatický program v San Antonio v Texase.

O aký sabatický program išlo?

Bol to štvormesačný sabatický program pre kňazov, rehoľníkov a rehoľné sestry so štyridsaťročnou tradíciou, ktorý som si však finančne nemohol nijako dovoliť. Tu sa zase prejavila Božia starostlivosť, keď po mojich prosbách o štipendium mi bola daná deväťdesiatpercentná zľava. Dvere na Minister to Ministers sabatical program (MTM) sa pre mňa teda otvorili. A tak som 25. januára 2015 nastúpil na holisticky zameraný program spolu s dvadsiatimi šiestimi účastníkmi z celého sveta, ako najmladší účastník počas celých jeho dejín.

Čo všetko ste tam mali možnosť zažiť?

Prednášky, diskusie a aktivity sa venovali zdraviu, stravovaniu, cvičeniu, oddychu, spracovávaniu minulosti, ľudskému a duchovnému vývoju, modlitbe, spiritualite, teológii, kultúre… Budovali sme spoločenstvo a zažívali spolu krásne veci. Mali sme zabezpečené duchovné i psychologické sprevádzanie, zdieľali sme skúsenosť viery v skupinkách a mali sme aj individuálne doprevádzané duchovné cvičenia. Boli to štyri mesiace intenzívnej práce na sebe. Umožnilo mi to stretnúť sa sebou samým, s druhými i s Bohom.

Nakoniec môjho sabatického roka som bol ešte mesiac v jezuitskej komunite v Olomouci, kde som pracoval na mystagogických katechézach, ktoré som chcel vydať.

VYKRAČOVAL SOM DO NEZNÁMA A BOH SA STARAL

Prežili ste v rámci sabatikalu aj niečo negatívne alebo ťažké?

Najťažšia časť bola obava, či naozaj dobre využijem čas, ktorý mi bol daný. A tiež, ako to bude potom, keď sa vrátim.

Bolo treba aj dôverovať Bohu, že sa o veci postará. Nemal som na sabatický čas extra našetrené žiadne peniaze. Ale Boh sa naozaj staral. Ja som vždy vykračoval do neznáma, že chcem objavovať, čo má pre mňa pripravené.

Aké zmeny ste na sebe vnímali po jeho absolvovaní?

Niekoľko zmien bolo výrazných. Schudol som na nepoznanie. Vlastní doma ma nespoznali. (smiech) Osobne som sa cítil plný energie a života. Mal som nové poznanie, novú bohatú skúsenosť. Cítil som v sebe znova živú vodu. Mal som z čoho dávať a veľmi som chcel, aby to, čo som zažil ja, hlavne v San Antonio, mohli zažiť aj ostatní. Cítil som v sebe už lásku nielen k mladým, ale aj k zasväteným.

Pravdepodobne je dobré, ak počas tohto času neostávame sami – potrebujeme nejaké sprevádzanie. Koho ste mali pri sebe vy?

Zdá sa mi až nevyhnutné mať v tomto čas niekoho, s kým konzultujeme. Určite v tomto čase potrebujeme duchovné, psychologické a možno aj iné sprevádzanie. Sami sa totiž môžeme veľmi rýchlo stratiť. Pre mňa bolo tiež dôležité posielať pravidelný report svojmu otcovi biskupovi, aby vedel, čo je so mnou. To som robil aj pre ľudí, ktorí sa za mňa v tom čase modlili. Pomáhalo mi to uchopovať veci, čo som prežíval. Myslím si, že je veľmi dôležité, ak je to niekto zasvätený alebo kňaz, aby s ním predstavený na úvod i na konci sabatického času hovorili. Na začiatok je potrebné prejsť si, ako si sabatikal predstavuje. Potom však i na konci, čo by potreboval, aby sa mohol čo najlepšie zapojiť znova do služby, aby ho prílišný tlak alebo prílišná osamotenosť nezlomili. To by mohlo mať veľmi ťažké následky.

Zaviedli ste si počas sabatikalu nejaké zvyky, ktoré praktizujete dodnes?

Snažím sa mať v pondelok sabatický čas na načerpanie, čo moji farníci a blízki prijali a rešpektujú. Rovnako sme po mojom sabatikale založili kňazské stretko podľa skúsenosti v San Antonio. Prvé dva roky sme boli iba dvaja. Teraz nás je päť až sedem, ktorí sa stále takmer každé dva týždne stretáme a dve hodiny sa spolu zdieľame. Taktiež sa usilujem pravidelne športovať, mať sprevádzanie a supervíziu.

Vnímate rozdiely, ako ste žili v období pred sabatikalom a v období po ňom? Aké?

Myslím, že áno. Viac si dovolím mať voľno a byť v kontakte so sebou, s Bohom a s priateľmi, pričom z toho nemám prílišné výčitky. Taktiež sa už až tak neidentifikujem so svojou službou, ako tomu bolo predtým, lebo mám zažité, že to nemôže stáť na mne, slabom človeku. Myslím, že mám viac slobody. Darom je pre mňa i samotná skúsenosť sabatického času, ku ktorej sa viem kedykoľvek vrátiť. Tam je veľké bohatstvo. Je to moje bezpečné miesto, miesto, kde som cítil život.

POČAS SABATIKALU POTREBUJEME ASPOŇ PRIBLIŽNÝ PLÁN, AKO OBNOVÍME SVOJ ŽIVOT

Kto podľa vás potrebuje prežiť sabatikal?

Podľa mňa ten, kto mal dlhšiu dobu väčšiu stresovú záťaž a možno i stratil motiváciu pre službu. Ten, kto je v strednom veku a prehodnocuje svoj život a pýta sa, ako žiť veci hlbšie, či ako ich vlastne žiť. Ten kto je vyhorený. Je to však beh na dlhé trate. Všetko závisí od situácie človeka a jeho nastavení, čo vlastne potrebuje. Či potrebuje dlhšiu dovolenku alebo nejaký kurz, alebo terapiu, či sabatikal, alebo ešte niečo iné.

Čo mi môže pomôcť zistiť, či sabatikal naozaj potrebujem?

Určite môže pomôcť, keď si sám v sebe odpoviem na otázky: Ako mi je? Kde sa nachádzam? Čo chcem, aby bolo na konci sabatického času? Čo chcem, aby sa stalo? Čo je vlastne krehké v mojom živote a čo potrebujem posilniť? Je nesprávne myslieť si, že sabatikal je o tom, že sa vyspím a nebudem nič robiť, budem iba oddychovať a flákať sa. Spočiatku bude pravdepodobne treba aj to, ale je dobré mať približný plán, ako idem obnoviť svoj život, a z toho i vyplývajúci denný program.

Existuje podľa vás niečo – nejaké pravidlá, rutiny alebo oblasti, ktoré by mal obsahovať každý sabatický čas?

Mal by zahŕňať všetky dimenzie osobnosti – telesnú (zdravie, pohyb, strava), psychickú (emócie, traumy, konflikty, vzťah so sebou), behaviorálnu (vzorce správania), sociálnu (život vzťahov, zdieľanie) a spirituálnu (vzťah s Bohom). Mal by to byť čas obnovy celého človeka.

Stačí podľa vás prežiť sabatický čas raz za život alebo je dobré zažívať ho pravidelne?

Pokiaľ by to bolo možné, je dobré zažiť ho i viackrát. Otázka len je, v akej dĺžke. Určite „sabat“ – nedeľu – treba zažívať každý týždeň. Mať čas, do ktorého vstúpime a prestávame tvoriť, produkovať a začíname kontemplovať, vychutnávať, prijímať. Bez času a skutočného a pravdivého kontaktu so sebou, s inými i s Bohom strácame zmysel všetkého.

CHCEL SOM KŇAZOM A REHOĽNÍKOM SPROSTREDKOVAŤ OBNOVUJÚCU SKÚSENOSŤ ŽIVOTA

Po prežití svojej sabatickej skúsenosti ste začali robievať aj Holy Days pre kňazov na Lukovom dvore. Ako ste prišli na tento nápad?

Chcel som kňazom a sestrám sprostredkovať obnovujúcu skúsenosť života, ktorú som zažil ja na MTM v San Antonio. Nemohol som o tom nehovoriť. Preto som to spomenul môjmu vtedajšiemu duchovnému sprievodcovi, pátrovi Jozefovi Hegglinovi. Bol nadšený a chcel do toho ísť. Pozvali sme do toho i sestru Martu Andraščíkovú, ktorá tiež nosila v srdci podobnú túžbu. Viac rokov sme sa za to spolu modlili, hovorili o tom, hľadali formu, oslovovali ľudí na spoluprácu, rozprávali s biskupmi. Až prišiel najskôr v októbri 2019 Mesiac pre kňazov a potom od 2021 mesačný program pod názvom Holy Days – Sväté dni. Po troch rokoch (vo februári 2022) sme sa pustili aj do Holy Days pre sestry, ktorý robíme aj s tímom v Bacúrove. 

Som vďačný môjmu biskupovi Mariánovi Chovancovi za špeciálnu podporu, ako i nitrianskemu pomocnému biskupovi Petrovi Beňovi. Zatiaľ sa programu zúčastnilo 26 kňazov a jeden rehoľný brat a 25 sestier.

O čom je tento špeciálny čas?

Pre kňazov, rehoľníkov i sestry je Holy Days vždy mimoriadnym časom oddychu, slávenia, zmierenia, objavovania, vďačnosti, spoločenstva, nádychu. Je to priestor, kde sa môžu stretnúť so svojou vzácnosťou, objaviť Božie dotyky. Môžu hľadať odpovede na svoje otázky s odborníkmi z rôznych oblastí. Môžu reštartovať, rozlíšiť oblasti rastu a pomôcť definovať cesty, ako pokračovať. Pre mnohých je to čas nového začiatku. Cítime spoločne, že je to čas milostí pripravený Bohom.

Kto sa programu môže zúčastniť?

Program permanentnej formácie Holy Days je pre kňazov a zasvätených v strednom veku, ktorí chcú rásť a pracovať na svojom rozvoji alebo sú vo fáze prehodnocovania, hľadania nových impulzov (teda vek 37 – 60). Snažíme sa im ponúknuť celostne zameraný program zacielený na ich rozvoj. Vytvoriť priestor na oddych, načerpanie i na pozitívne a bezpečné prehodnotenie života, spracovanie ťažkých udalostí, objavenie zdrojov, na ktoré buď zabudli, alebo ich ešte neobjavili. Spoločne sa snažíme načrtnúť aj cesty a možnosti ich ďalšieho rozvoja

Program je rozdelený do štyroch ucelených týždňov a je zakončený duchovnými cvičeniami. Pričom je možné absolvovať aj iba jeho časť.

Účastníkov pozývame vyčleniť si čas na svätyňu, aby odpojení od šialenstva konzumu a úspechu zasvätili celý deň ako obetu pre uzdravenie všetkých bytostí. Sabat je čas oddychu nielen pre účastníkov, ale aj pre tých, ktorí ich starostlivosť potrebujú.

Foto: Peter Kováč