Kňaz Andrej Branický: Svet je dnes hlučnejší, ale Boh kričí hlasnejšie

Je kňazom prvý rok. Túžil po pustovníckom spôsobe života, no stal sa diecéznym kňazom. Nemal žiadne sociálne siete, dnes jeho videá oslovujú 30-tisíc divákov. O tom, čo znamená byť verným, o prvom roku kňazstva i o návode, ako evanjelizovať online, hovorí kňaz a kaplán vo farnosti Námestovo Andrej Branický (28).

Čo vlastne znamená byť verný Cirkvi?

Podľa mňa to súvisí s vernosťou pápežovi, biskupom, kňazom, ale aj ľuďom. Byť verný v tom, ako žijeme svoju vieru. Ak by neexistovala vernosť, všetko začne upadať. Ak sa stratí vernosť v akejkoľvek spoločnosti či skupine (napríklad vo futbalovom tíme), veci v nej začnú upadať. Potrebujeme vernosť, aby sme sa navzájom držali. Pápež potrebuje biskupov, biskupi potrebujú kňazov a kňazi laikov. Potrebujeme sa všetci navzájom.

Na čele Cirkvi spomínate Svätého Otca. Máte s ním aj osobnú a konkrétnu skúsenosť?

Mám ich viacero. Najbližšia a najužšia skúsenosť bola, keď som mohol pri ňom v Šaštíne miništrovať počas návštevy Slovenska. Potom to boli ďalšie stretnutia v Ríme.

Máte tiež osobnú skúsenosť, že sa oplatí byť verným?

Je to iste aj skúsenosť môjho povolania. Už od mladého veku som túžil naplno slúžiť Bohu, byť tu v službe pre Pána. Najprv som si myslel, že to bude v službe misionára, no keď som to v modlitbe rozlišoval, keď som sa na to pýtal počas duchovného sprevádzania, prichádzal som na to, že ma Pán pozýva na inú cestu – a tak som sa rozhodol, že budem diecézny kňaz. Túžil som byť hocičo iné (úsmev), len nie diecézny kňaz.

Prečo nie diecézny kňaz?

Mal som negatívne skúsenosti a nepáčilo sa mi vidieť kňazov, ktorí – ako to hovorí pápež František – sú „zaparkovaní“ a spokojní v tom, čo žijú. Takýto prístup ma odpudzoval. No potom som si uvedomil, že mojím vzorom má byť Ježiš, tak sa snažím učiť hlavne od neho. A on teda nie je „zaparkovaný“. (úsmev)

NEPRÍDU SAMI

Diecéznym kňazom ste jeden rok. Darí sa vám nebyť „zaparkovaným“? (úsmev)

Ak sa pýtate na moje fyzické auto, zďaleka nestojí na mieste. (smiech) Učím sa byť verný svojmu poslaniu kaplána, ako aj pánovi dekanovi a nebehať kade-tade, ale byť tu hlavne pre ľudí z Námestova. Snažím sa doslova hľadať spôsoby, ako sa dostať k ľuďom, spoznávať ich, počúvať… Sú mi veľmi blízke obrazy pápeža Františka, ktorý hovorí, že rybár nemôže sedieť na kraji rieky a čakať, že ryby budú samy skákať na udicu od piatej do šiestej, ale my musíme hľadať stratených a vykročiť im v ústrety. Je naivné myslieť si, že prídu samy.

Na sociálnych sieťach oslovujete ľudí z celého sveta. Vnímate to ako akúsi druhú virtuálnu farnosť?

Áno, naozaj píšu z celého sveta. (úsmev) Spočiatku som to vnímal akoby novú farnosť, keď sa začalo ukazovať, aké veľké dosahy má daný obsah a koľko ľudí to sleduje. Uvedomil som si však, že moja farnosť je Námestovo a tu sú ľudia, pre ktorých som tu primárne, ku ktorým ma poslal cez otca biskupa Duch Svätý. Sociálne siete vnímam ako „bokovku“ popri svojej primárnej službe vo farnosti. Keď si na to vyhradím čas, tak idem natočiť video a vtedy ho pridávam online.

Váš pán dekan či otec biskup sledujú vaše videá?

Myslím, že otec biskup František sleduje, pretože on sám je na sociálnych sieťach. Asi nestíha sledovať všetko, ale má prehľad, čo sa tam deje, a medzi rečou to niekedy spomenie. Pán dekan sociálne siete nemá, ale niekedy ma sám povzbudí, keď sa deje niečo vo farnosti, aby som to dal online, aby o tom ľudia vedeli.

V aktuálnom čísle Slovo+ hovoríme o novom blahoslavenom Jankovi Havlíkovi – mučeníkovi vernosti. Dnes nežijeme v komunizme, ale žitie viery je ťažšie iným spôsobom. Akým?

Ak sa dnes snažíme žiť verne, Zlý nás nabáda k tomu, aby sme boli „uspatí“, utlmení. Nemáme jedného nepriateľa ako počas komunizmu, ale taktika Zlého je uspokojiť sa s hedonistickým spôsobom života a nebojovať. Byť pasívnymi. To je výzva číslo jeden.

Tá druhá výzva je, že všetko sa relativizuje a strácajú sa jasné kontúry prežívania viery – aj poslušnosť voči Cirkvi a pápežovi. V tom je napádaná naša vernosť. Pretože vernosť je o nasledovaní, o rozhodnutí sa. A dnes sú napádaní (mučeníkmi) tí, ktorí chcú byť naozaj verní voči hierarchii Cirkvi, voči pápežovi, ktorí chcú mať živý vzťah s Bohom. Tí sú zosmiešňovaní. Svet hovorí, že to netreba s vierou preháňať.

SILNO DOTKNUTÍ BOHOM

Ste mladým kňazom a hovorí sa, že vyhliadky do budúcnosti nie sú „ružové“. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že by ste museli o 40– 50 rokov položiť svoj život ako mučeník za Krista?

Nad týmto sa zamýšľam často. Prvý rozmer je ten, že je tu trend natláčania sa ideológií a vidíme, že v zahraničí sú už aj súdne sankcie za rôzne vyjadrenia. Vnímam, čo sa deje, a môže to priniesť súdy, možno aj smrť.

Druhý rozmer je ten, že v spoločenstve našich kňazov sa stretávam s tými, ktorí majú cez 70 rokov a sú kňazmi napríklad 50 rokov. Keď počúvam ich príbehy, čo všetko prežili počas komunizmu, príde mi to veľmi vzdialené. Aká bude situácia vo svete po päťdesiatich rokoch môjho kňazstva, si teraz neviem ani predstaviť.

Ako chápete slobodu a poslušnosť v kňazskom živote? Dá sa v tom nájsť skutočná radosť?

Svätý Ján Pavol II. povedal niečo v zmysle: Čo je dokonalý prejav slobody? Že sa vzdám svojej slobody. A pre mňa je to tak, že keď ma otec biskup niekam pošle alebo keď mi dá pán dekan nejakú úlohu, beriem to ako niečo, kam ma pozýva a posiela Boh. A keď to prijímam, ide to s ľahkosťou a pomazaním. Takáto služba je plodná a prináša ovocie, ak ju nerobím na vlastnú päsť, ale vo vernosti voči autoritám Cirkvi.

A pekné na tom je aj to, že do niektorých vecí by som sa sám nepustil, nemal by som toľko odvahy, sú pre mňa potom Božím darom a nachádzam v nich veľkú radosť a naplnenie.

Aký to bol rok – byť kňazom?

Rýchly. A najmä plný. Vnímam svoju mladosť a dravosť. Veľmi veľa času som venoval tomu, aby čo najviac ľudí vstúpilo do osobného vzťahu s Ježišom. Zároveň to bol rok naozaj veľkých udalostí, ktoré sa stali – napríklad úmrtia mladých ľudí na Spišskej Kapitule.

Pozeráte sa po roku inak na život ako pred vysviackou?

Jednoznačne. Napríklad to, že ak si niečo vysnívame, nemusí to tak byť, ale môže to byť oveľa lepšie. V seminári som mal ideálne podmienky pre život, toto sa snažím si udržať aj v reálnom živote. Niečo sa mi počas prvého roka podarilo, k niečomu sa chcem počas prázdnin vrátiť, aby som s tým začal v druhom roku kňazstva.

Inak sa pozerám na vysluhovanie sviatostí, keď som na „druhej strane“. Posväcuje ma to a premieňa, keď môžem byť napríklad pri sviatosti zmierenia. Sú to silné okamihy, keď prichádzajú ľudia, ktorí by mohli byť moji rodičia či starí rodičia, a chcú vedieť môj názor či radu.

Keď pozeráte na mladých, majú to dnes ľahšie či ťažšie ako vy – na vašej ceste k povolaniu?

V niečom ťažšie. Svet je plný hluku a impulzov, ale zdá sa mi, že o to hlasnejšie hovorí Boh, o to viac kričí. Mám pocit, že v tomto náročnom svete je intenzita Božích milostí väčšia. Mladí ľudia, ktorí nevedia o Bohu absolútne nič, sú počas svätej omše alebo adorácie tak silno dotknutí Bohom a je to také intenzívne, že my alebo staršie generácie sme to nikdy nezažili. Božie pôsobenie vnímam dnes oveľa intenzívnejšie. Boh sa zahanbiť nedá. On si hľadá spôsob, aby sa dotkol mladých, a robí to tak, aby to vedeli počuť a zachytiť.

Akým spôsobom sa snažíte vy počúvať a zachytiť Boží hlas?

Snažím sa načúvať, byť v tichu, oddýchnuť si od sociálnych sietí. Boží hlas sa tiež snažím počuť cez vzťahy, ktoré žijem – mám kňazov, prípadne laikov, s ktorými sa vzájomne povzbudzujeme na ceste viery a života.

BOŽIA DYNAMIKA JE INÁ

Na Instagrame vás sleduje 12,5-tisíc ľudí a paradoxné je, že ste pred vysviackou nemali skúsenosť so sociálnymi sieťami a túžili ste byť pustovníkom. Kde sa toto zmenilo? (úsmev)

Zmenilo sa to práve po vysviacke, keď som intenzívne začal hľadať spôsoby, ako sa dostať k ľuďom. Dúfam, že je na mojom živote vidieť to, čo teraz poviem: Mám veľmi rád Pána Ježiša. A veľmi túžim, aby aj ostatní ľudia žili v blízkom priateľstve s ním. Ježiš je môj blízky priateľ, s ktorým milujem tráviť čas.

Keď niekde prídem, mnohí sa ma často pýtajú, či som prišiel sám. A ja odpovedám, že som prišiel s Ježišom. Ježiš je pre mňa veľmi blízky a túžim po čase s ním, po priestore v tichu. Moje duchovné vzory sú Páter Pio a svätý Šarbel. Aj moje meno je Andrej a môj krstný patrón je pustovník Andrej Svorad. Ako pustovník je mi veľmi blízky.

Pred vysviackou ste nemali žiadne sociálne siete?

Nemal som nič. Celé sa to začalo až po vysviacke. Premýšľal som nad tým, rozprával s ľuďmi, modlil som sa a prišiel som na to, žeby bolo dobré si niečo založiť, lebo je to dnes spôsob, ako sa dostať k ľuďom. V seminári som sa snažil žiť v niečom pustovnícky, uzobratý do seba, ale teraz prišiel čas vyjsť k druhým.

Keď človek začne používať sociálne siete, zväčša je konzumentom, vy ste sa však rozhodli tvoriť obsah. Bolo to niečo náročné či prirodzené?

Áno, veľmi chcem byť iba aktívny tvorca a nie pasívny príjemca. No nie vždy sa mi to darí. Pre mňa sú sociálne siete ako evanjelizačný a formačný kanál, cez ktorý sa viem prihovoriť mnohým ľuďom. Keby som sa rozhodol, že už nejdem pridávať veci o Bohu, tak asi v tom momente odchádzam zo sociálnych sietí.

Ku koľkým ľuďom sa dostane váš obsah priemerne?

Neviem presne, ale približne asi k 30-tisícom.

To už je taká väčšia púť.

Áno, taká väčšia púť. (úsmev) Sú videá, ktoré majú väčší dosah, závisí to aj od konkrétnej sociálnej siete. No nejde mi (nám s Ježišom – úsmev) o tisíce, ale hľadáme tú jednu, čo sa stratila.

O čom bolo vaše úplne prvé video?

Bolo to video z mojej vysviacky a primícií – chcel som, aby to oslovilo ďalších mladých, ktorí premýšľajú nad duchovnou cestou, a boja sa vykročiť.

Má tento virtuálny svet presah aj do toho fyzického? Ozývajú sa vám napríklad konkrétni ľudia s konkrétnymi príbehmi?

Je ich mnoho. Veľmi ma to povzbudzuje v tom, čo robím, keď niekto príde a povie svoj silný príbeh. Pred časom mi tak hovorila mama o svojej dcére, ktorá žije v zahraničí a nenavštevovala žiadnu farnosť ani spoločenstvo. A táto mama jej poslala moje videá. Ona si pozrela jedno, druhé, tretie video a znova začala navštevovať kostol a spoločenstvo. Poďakovala mi za to.

Alebo sa mi ozval človek, ktorý chcel vystúpiť z Cirkvi, ale objavil moje videá a rozhodol sa ostať. Tak sa z toho teším a nech si Pán ďalej koná v mnohých životoch.

Žiadajú títo ľudia napríklad o spoveď?

Áno, požiadajú o svätú spoveď, duchovné sprevádzanie či rôzne rady. Snažím sa to veľmi, veľmi, veľmi selektovať, pretože moje miesto je v Námestove a nemám spovedať po celom Slovensku. Vždy sa však snažím ľudí povzbudiť, aby našli vo svojom okolí kňazov, ktorí im budú vedieť pomôcť.

ŽIŤ S BOHOM

Jedno z najsilnejších videí bolo video po tragickej nehode v Spišskej Kapitule, kde zahynuli mladé dievčatá. Ako si na to spomínate?

Po týchto udalostiach som bol fyzicky a psychicky vyčerpaný a chcel som ísť domov, no otec biskup ma povzbudil, aby som išiel niečo povedať mladým. Tak som natočil reels, že dievčatá boli vyspovedané, zaopatrené a že sme boli pri nich. Mnohých to vtedy povzbudilo a prinieslo im to pokoj, že tieto dievčatá boli pripravené pre nebo.

Ak by bol niekto inšpirovaný vaším príbehom a chcel by prinášať evanjelium cez sociálne siete, máte nejaký návod ako na to?

Žiť hlboký vzťah s Bohom. Nechcem si budovať osobnú značku ani nič podobné. Chcem ľuďom pomôcť a ukázať, ako žiť s Bohom. Ak by som s Bohom sám nežil, možno by som mohol mať väčší dosah, ale moje videá nebudú mať hodnotu. Takže najpodstatnejšie je žiť s Bohom.

Ako druhú podstatnú vec vnímam odbornosť. Jeden chválový spevák povedal, že ak chceme mať dobré hodinové chvály, musíme na ne trénovať tridsať hodín. Musíme sa vzdelávať, aby sme boli odborníci v danej oblasti. Snažím sa sledovať marketérov, ktorí hovoria o tom, ako fungujú sociálne siete, ako fungujú algoritmy, ako pripraviť veci tak, aby mali vyšší dosah. 

Dnešný trend je robiť čo najkratší obsah. Dá sa do neho vtesnať duchovná hĺbka našej viery?

(ticho) Boh sám je jednoduchý, my si to často komplikujeme. Ale áno, je to istá výzva. Keď som napríklad robil video pre mamy alebo otcov, mal som pripravených veľmi veľa myšlienok, ktoré by bolo fajn povedať, trvalo mi nejaký čas, kým som napísal scenár konkrétnych viet, ktoré tam majú zaznieť.

Prenáša sa táto stručnosť aj do vašich kázní? (úsmev)

Skôr prenášam skúsenosť z videí – ako pripraviť pútavý obsah – do kázní. Snažím sa rozprávať kázne tak, aby boli pútavé. Niektoré môžu byť aj dlhšie, napríklad v nedeľu alebo vo sviatok. Snažím sa hovoriť tak, aby boli ľudia vnímaví a ľahko uchopili danú myšlienku.

Ak by ste mali teraz natočiť video čitateľom Slovo+, čo by v ňom bolo? Čo nosíte vo svojom srdci?

Ježiš sa chce stretnúť s každým jedným z nás. Nemusíme hľadať osobné stretnutia v časopisoch alebo na sociálnych sieťach. Osobné stretnutie s ním môže prísť kdekoľvek a akokoľvek – potrebné je nastavenie srdca, že sa s ním chceme stretnúť, pretože on sa s nami chce stretnúť vždy. My sa niekedy sústredíme na iných ľudí, ale skúsme sa sústrediť na Ježiša.

Snímky: Tomáš Baršváry