Kedy sme najsilnejšie cítili v našom manželstve prítomnosť Boha?

Pred oltárom sme si boli istí, že ten vedľa nás je to najlepšie, čo nám mohlo byť darované. No napriek tomu sme si často museli priznať, že ani naše spoločné sily na zvládnutie toho, čo prichádzalo do nášho manželstva, nepostačovali. A že bez Boha by sme to „nedali“. Rovnako ako tieto manželské páry.

„Keď som stál (a nie raz) pri chorom dieťati a vedel som, že všetko závisí od Pána. Raz nám takto dali v nemocnici štvormesačné dieťa do rúk s tým, aby som išiel do najbližšieho mesta (asi sedemdesiat kilometrov) s klinikou vybavenou na operácie aj pre deti: „Ponáhľajte sa, lebo vám môže cestou zomrieť.“ Bolo to na Vianoce, poľadovica a metelica.“

Stanislav

 

—

„V našom živote bolo určite veľa situácií, keď sme cítili Božiu prítomnosť a jeho vedenie, no taký hmatateľný Boží zásah vnímame pri hľadaní nového bývania – väčšieho bytu či domu. Veľa sme sa zaň modlili a v Písme nám Boh ukazoval „indície“: „Choďte do dediny, ktorá je pred vami.“ (No, ale ktorá? Inak, dovtedy sme ani netušili, že v Biblii je slovo „dedina“.) „Váš dom bude domom modlitby.“ A tak ďalej.

A potom sa našiel dom, ktorý sa páčil mne a manželovi nie, no počkal nás presne rok. Manžel povedal, že on ho nevezme za viac ako xy eur. Majitelia boli dosť neústupčiví a ani počuť, že pod určitú hranicu by klesli s cenou. Veľmi som sa modlila za to, že ak Boh chce pre nás práve tento dom, nech nám ho za tú sumu predajú, nech je toto jeho znamenie. A dva dni nato mi píše maklérka, že ho dávajú za xy + z (suma realitke).

Uf! Padla mi sánka, doslova – a aj manžel v tom videl jasný zásah Boha. To by človek od predávajúcich nečakal – totálny obrat (tridsaťtisíc dole z ceny???). Z vďaky sme šli slúžiť na týždňové stretko pre manželov v očakávaní, či nám schvália úver. Všetko bolo jednoducho riadené zhora.“

Beba a Maroš

 

—

 

 

„Pre mňa bolo viacero momentov:

1. Keď sa narodila druhá dcéra, pri prvej mal môj manžel nehodu.

2. Po nehode, keď sa po dvoch rokoch Peťovi zlepšil stav.

3. Keď sme prišli o bábätko, keď sme to spolu prežívali a vďaka Pánovi nás to posilnilo.“

Sue a Peťo

 

—

„Najčerstvejšie v intimite domáceho pôrodu, s pokorou a dôverou, s hmatateľnou prítomnosťou Darcu života.“

Martina a Jordán

 

—

„Spomínam si na situáciu, keď sme čakali naše šieste dieťa – Filipa – a lekár nám oznámil, že bude mať rázštep pery. Najprv som sa ľutovala, lebo tých diagnóz, čo máme s ostatnými, je už dosť a sťažuje nám to život, a ešte ďalší problém… Ale skutočne sme cítili, že Boh bol s nami a dával nám veľký pokoj, aj po pôrode nám obom pomáhal – mne v nemocnici, kde sme absolvovali deviaty deň po pôrode operáciu Filipa (šiesta sekcia, to je ďalšia kapitola), a Mirovi doma s našimi piatimi deťmi a s domácnosťou. Nikdy predtým nemal to všetko na starosti sám. Skutočne nás cez to všetko previedol, dával nám aj pokoj, aj radosť.“

Ajka a Miro

 

—

„Boha sme cítili naozaj v oboch situáciách – pri prežívaní nekonečného šťastia a naplnenia láskou, čo bolo napríklad pri narodení našich siedmich detí, alebo v totálnej vďačnosti za nezaslúženú lásku (sprostredkovanú mojím drahým manželom), ale aj vo veľmi ťažkých a vypätých situáciách, keď sme sa zraňovali žiarlivosťou a domýšľaním na jednej strane a neúprimnosťou a nespokojnosťou na druhej strane.

Keď sme stáli proti sebe ako najväčší nepriatelia a zdalo sa, že už niet žiadnej ďalšej spoločnej cesty. Že toto si nikdy neodpustíme, nemáme na to! Teraz vidíme, že v našom manželstve je ešte niekto iný, mocnejší, múdrejší a milosrdný. Niekto, kto sa s nami „oženil“ a jediný z nás troch dokáže byť verný!!!“

Katarína a Pavol

 

—

 

 

„Sme manželmi pätnásť rokov. Naše skutočné manželstvo však trvá menej. Až po piatich rokoch spoločného manželského života sme pochopili, že bez Pána by sme už manželmi neboli. V tom čase sme zažívali náročnú manželskú krízu. Snažili sme sa rôznymi spôsobmi dostať z krízy von. Márne. Nestačila naša snaha. Vďaka Božej milosti sa zo dňa na deň zmenila situácia a pochopili sme, že Boh je ten, ktorý nás spája a udrží v každej situácii.

Dnes, okrem troch deťušiek a pevného manželského vzťahu, vedieme aj spoločné podnikanie. Sme teda spolu nielen doma, ale aj v práci. Pre nás je to krásny dar od Pána. A každým dňom je potvrdením Božej prítomnosti v našom manželstve. Bez Pána, bez jeho vedenia, bez jeho múdrosti, bez jeho milosti, bez jeho lásky by sme nedokázali spolu riešiť situácie v rodine a v podnikaní. Pán je náš pastier.“

Miriam a Richard

 

—

„Asi raz, na konci tehotenstva, so zdravotnými problémami, keď manžel skolaboval a dlhšiu dobu nebolo isté, či ešte bude môcť pracovať a normálne fungovať… Vždy to totiž bol on, kto to doma držal, mal hlavnú zodpovednosť… a teraz bol slabý, na konci so silami… Pomaly to šlo k lepšiemu, ale naozaj pomaly. Ľudské sily nestačili, modlitba bola ako záchranná kotva. Boli aj okamihy plné šťastia a požehnania: že nás Boh spojil napriek – alebo vďaka – všetkým ľudským omylom a nesprávnym rozhodnutiam.

Jeden kňaz si myslel, že mám ísť do rehole, niektorí známi zas, že my dvaja sa k sebe nehodíme… Kto má istotu, čo bude o desať-dvadsať-tridsať rokov? Či sa nepotvrdí, že tí, čo nás odhovárali, mali pravdu? Po dvadsiatich dvoch rokoch sa stále viac presviedčame, že patríme k sebe a že Boh to chcel. A že dáva aj takzvanú stavovskú milosť. Keď vidíme deti, ktoré majú pomiešané naše vlastnosti i podobu… že keby nás Boh nedal dokopy, ony by tu neboli… svet by bol iný…“

Mária a Imro

 

—

„Dobrá otázka na každý deň. Boha cítim vždy; a hlavne teraz, keď som ochorela, mi Boh pomáha v podobe môjho manžela, ktorý je mi veľkou oporou. Bohu vďaka zaňho.“

Hilda

 

—

„Túžobne sme očakávali narodenie druhého dieťatka do našej rodiny. Veľmi sme sa tešili na jeho príchod. Boli to ešte iné časy, vtedy sme nemali auto a do pôrodnice sme sa spolu so Soňou vybrali peši. Cestou sme sa zastavili ešte v kostole dominikánov, kľačali sme spolu pred sochou Panny Márie a vyprosovali šťastný pôrod. Všetko vyzeralo v poriadku, absolvovali sme prijatie do pôrodnice.

Vtom sa to začalo akosi lámať, komplikovať. Soňu akoby začali opúšťať sily, len tak sedela, celá bledá, apatická. Lekári ma poslali domov, že to tak skoro nebude. A tak som čakal doma s prvorodenou dcérkou, ktorá mala dva roky. Čakanie bolo nekonečné, aj som sa tešil, aj som začal mať obavy. Až hlboko v noci zazvonil telefón a sestrička z pôrodnice mi oznámila: „Máte syna. Narodil sa cisárskym rezom.“ Telefón stíchol a ja som sa tešil z novonarodeného synka.

Ráno, skoro ráno som išiel prvým autobusom do pôrodnice. Na moje veľké prekvapenie a zdesenie, Soňa ležala na pooperačnej izbe, bola po operácii vyčerpaná, vôbec ma nevnímala… napojená na pípajúce prístroje, ktoré monitorovali jej kritický zdravotný stav. Pozeral som na ňu a nechápal som. Nerozumel som tomu, čo sa udialo.

Lekári mi vysvetlili, že až počas pôrodu sa ukázalo, že náš syn sa dusí a je otočený tvárovou polohou. Odoberal kyslík manželke, ktorá sa dostala do stavu, že už nič nevnímala. Obaja mali ohrozený život. Nechápal som, prečo tak musí trpieť. Videl som trpiacu matku, ktorá dáva život, a moju milovanú manželku, ktorá ho v tej chvíli stráca. Držal som ju za ruku, hladkal ju a cítil, ako mi po lícach padajú slzy bolesti, bezmocnosti. Syna mi vtedy ani neukázali, bol umiestnený v inkubátore.

Po čase prišiel lekár a povedal mi, že už musím odísť. Vyšiel som von, do parku pred nemocnicou. Ešte bolo šero, chladné januárové ráno. Opustili ma sily, sadol som si na lavičku a plakal som. Slzy radosti z narodeného syna sa miešali so slzami strachu zo straty mojej milovanej. Dilema… život za život. Veľa ľudí sa vtedy modlilo za túto situáciu.

S odstupom času viem, že príhovor Panny Márie, tej, ku ktorej sme sa spolu modlili pred pôrodom, bol tým, ktorý nám pomohol. Soňa sa živá, hoci ubolená vrátila domov a spolu sme sa starali o naše deti. Syn má teraz už dvadsaťštyri rokov, je z neho chlap ako hora. A Soňa? Soňa je nádherná, stále viac a viac aktívna. Vďaka ti, Panna Mária!

Jeden z našich synov utrpel ťažký úraz hlavy. Bol na stavbe, kde mu z veľkej výšky spadol na lebku kus dreva. Nikomu nič nepovedal, prišiel domov celý bledý, strácal vedomie; okamžite sme volali sanitku, ktorá ho viezla rovno na úrazovku. Dobehli sme za ním, do sanitky nás nevzali. Ležal na lôžku s kolieskami, zabalený do deky. Občas otvoril oči, ale stratil reč, nevedel s nami hovoriť. Tlačil som to ležadlo po chodbách na CT. Zobral som ho do náručia, nevedel sa hýbať, a uložil ho pod diagnostický prístroj.

Celý čas sme sa spolu so Soňou modlili. Snažil som sa modliť, kričal som na Pána, nech ho uzdraví, nech nám ho nechá. Výsledky vyšetrenia potvrdili ortieľ: prasknutá lebka. Previezli ho na odborné oddelenie s tým, že prvých štyridsaťosem hodín bude kritických. Bola to krutá správa, ktorú som nevedel spracovať… Znovu strach o život, zdravie nášho syna. Zavolali sme kňaza a ten mu udelil sviatosť pomazania chorých. Stáli sme nad posteľou so Soňou, modlili sa… nahlas aj vo svojom vnútri… „Dávate svojho syna do Božieho náručia…“ Nech sa splní jeho vôľa… nech ho však uzdraví… „A prosíte a sľubujete…“

Lekári nás ubezpečili, že urobia pre neho všetko, čo je v ich silách. Pre nás rodičov dosť veľa a možno dosť málo. Už sme ho museli nechať samého v nemocnici, uprostred hlbokej noci… možno takej symbolickej pre nás v tej chvíli. Bol sviatok svätého Františka a zároveň prvý piatok.

Pán znovu zobral všetko do svojich rúk, vypočul modlitby nás rodičov a toľkých, čo prosili za jeho život a uzdravenie. Nenastalo obávané krvácanie do mozgu. Synovi sa vrátila pamäť aj reč, ktorú pri úraze stratil. Po pár dňoch prepustili syna domov, kde sa postupne zotavoval. Po niekoľkých týždňoch a opakovaných kontrolách v nemocnici lekári konštatovali, že je zdravý. Ďakujeme ti, Pane!

Na príchod každého z našich detí sme sa spolu so Soňou veľmi tešili. Prežívali sme spolu s radosťou každé tehotenstvo. Potom prišiel čas pôrodu a narodenia. Zakaždým sme išli za Soňou na prvú návštevu s deťmi. Boli sme nadšení, v radostnom očakávaní, keď sa zjaví Soňa s bábätkom. Dodnes mám pred očami rovnaký reálny obraz: Soňa ku mne kráča s novonarodeným dieťatkom v náručí. Jej výraz tváre, očí – bolo to pre mňa ako dotyk samého neba. Vtedy, zakaždým som bol veľmi dojatý. Hrdá mamka nesie na rukách v perinke ten najvzácnejší dar – naše dieťa.

V jednom okamihu sa ma zmocňovalo tajomstvo života. Zdá sa mi, že Soňa bola práve tým najkrajším stvorením na svete. Takou pre mňa ostala už navždy. Práve vďaka tým chvíľam.

Podobný bol aj príchod našej Alenky do našej rodiny. Prvýkrát sme sa s ňou stretli a prvýkrát ju Soňa zobrala do náručia. Ali, ako ju voláme, sa privinula k Soni tak oddane. Mala šesť mesiacov, bola však drobučká, krásna, s veľkými očkami. Tak ako každé dieťa, aj ju sme prijali ako dar. Pre mňa špeciálny, taký, ktorý mi v jednom okamihu roztrhol srdce, v tom najlepšom. Ali v plnosti doplnila v mojom vnútri to, čo som ani nemyslel, že mi chýba. Doniesla mi záplavu lásky…“

Kamil a Soňa

 

—

 

 

„Viackrát v kríze. Kvôli otázke: Ak nemôžeme mať biologické deti, čo teraz ďalej a či spolu ďalej? Pri náročnej výchove adoptovaných detí, keď sme strácali svoj čas pre seba navzájom a mali zmätené pocity a názory, pri pokušení zvonku (príležitosť iného vzťahu), pri pokušení zvnútra (vlastná osobná neistota, rozorvanosť v emóciách). Boh k nám hovoril cez svoje slovo o sľúbenej a dodržanej vernosti a pomoci voči nám, cez zrelých ľudí, čo nás chápali, prijímali a modlili sa za nás, hovoril nám i priamo do mysle.

Ono, ten sľub pri oltári sa ukazuje ako úplne k veci, lebo city sa menia, telá sa menia, povahy sa menia, očakávania sa menia, sklamania ničia… ale slovo ÁNO drží dokopy v zlých časoch. A potom prichádzajú aj tie lepšie a dávajú zase kus vášne a pokoja a radosti.“

Alenka s manželom

 

—

„Pred pár rokmi sme boli na tom naozaj veľmi zle, takúto kritickú situáciu sme ešte nemali. Manželovi odberatelia nezaplatili faktúry, aby mohol fungovať ďalej, financovali sme časť z vlastných zdrojov a zrazu nebolo už ani na prežitie. Mali sme asi dvadsať eur a žiadne peniaze vo výhľade. Požičiavať sme si už nechceli, lebo pôžičiek máme nad hlavu…

V kuchyni na okne máme malý stolový kalendár, vtedy sme mali s biblickými citátmi. Keď už som si veľmi zúfala a nevedela som, čo bude v nasledujúcich dňoch – bolo to v pondelok ráno –, pretočila som kalendár na nasledujúci týždeň a tam som sa dočítala (myslím, že to bol tento verš): „Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará.“

Zavolala som manžela a ukázala som mu to – ďalšie slová neboli potrebné. V ten deň poobede mi volala moja mama, že jej volala švagriná (moja teta), či som nebola pozrieť na účte, že nám tam poslali nejaký pozdrav… Keď som to povedala manželovi, obaja sme mali slzy v očiach a chválili Pána, aký je úžasný a starostlivý.“

Anička a Pavol

 

—

„Pre nás bol takýto silný moment krátko pred naším manželstvom. Zháňali sme byt na prenájom za dobrú cenu. Chceli sme bývať na Sliači, pretože sme chceli byť blízko nášho spoločenstva. Boh a naše spoločenstvo boli teda pre nás prvoradí. Problém bol, že v tom čase žiadne byty na prenájom na Sliači neboli. Doslova žiadne. Ani jednoizbové, dvojizbové ani trojizbové.

My sme však išli vo viere, modlili sme sa za naše bývanie a v iných mestách sme nájmy nehľadali. Dokonca sme dali Bohu požiadavky – chceli by sme trojizbový byt, prerobený, blízko vlakovej stanice, do tristo eur. Áno, v ponuke nebolo nič, ale my sme verili, že Boh pre nás niečo vopred pripravil.

O niekoľko týždňov sa nám (sama od seba) ozvala nejaká pani, či stále hľadáme byt na prenájom. To, že nejaký byt hľadáme, sme zverejnili jedine na Facebooku, a to dávnejšie. Boli sme prekvapení a išli sme sa na byt pozrieť. A to nás prekvapilo ešte viac – bol to presne taký byt, so všetkými požiadavkami, o aké sme Boha prosili!!!

To nás utvrdilo do manželstva v tom, že Bohu sa oplatí veriť a oplatí sa pýtať úplne konkrétne veci – aby sme dostali konkrétne odpovede. :)“

Lukáš a Soňa

 

— 

„Je to skôr cesta vzdávania sa našich predstáv, keď človek má určitú predstavu, ale okolnosti života sa vôbec nevyvíjajú tak, ako by sme chceli. Človek tam prežíva vnútorný zápas so svojím egom, neochotou pustiť sa svojich predstáv i myšlienkových štruktúr. Je to proces, keď sme vnútorne zápasili, aby sa nás mohla zmocniť Božia láska. I keď výsledok niekedy nedopadne tak, ako sme si želali, ale tá cesta k nemu sa ukáže ako lekcia lásky a dôvery. Je to pre nás cesta oslobodzovania a uvoľňovania miesta v srdci pre jeho pôsobenie bezpodmienečnej lásky.

Postupne objavujeme, že to Božia MILOSŤ v nás skryto pôsobí v našich zápasoch. Našou úlohou je vytvárať správne nastavenie srdca a ostatné vykoná jeho MILOSŤ. Potom sa dokážeme oslobodzovať aj od výsledku danej situácie. Vrcholné momenty, keď sme pochopili niečo viac z Božej logiky, ako je stále prítomný v nás, boli pri pôrode prvého dieťaťa a pri počatí tretieho a štvrtého dieťaťa. Je potrebné prijať svoju slabosť v pokore srdca, aby si ma Pán mohol pripútavať cez všetko, čo ma postretne, bližšie k sebe. Až potom mu v tom často moja pýcha a hriech samospasiteľnosti prestane brániť. :)“

Soňa