Keď ťa pozve Ježiš… tak aj zaplatí!

Kdesi som čítala, že tomu, kto prejaví iniciatívu a druhého niekam pozve, slušnosť káže, aby platil – či je to reštaurácia, lístok do kina, alebo iba zmrzlina. Ale čo ak vás niekam pozve Ježiš? Ako to zaplatí?

Možno to niektorí poznáte, a ak nie, nech vás toto svedectvo povzbudí, aby ste spoznali, že na rande sa dá ísť aj s Najvyšším. Niekedy človek pozve Pána, aby s ním strávil čas. Inokedy zas my môžeme počuť ten šepot, ktorý nás volá: „Poď, prejdeme sa spolu…“

Rande s Bohom je výnimočný čas, keď sme tu len ja a on. Je to pritom odlišný čas ako chvíle strávené v osobnej modlitbe. Tú by sme skôr mohli prirovnať k „bežnému“ životu, niečomu, čo by malo byť samozrejmosťou. Asi ako manželia, ktorí spolu denne trávia čas a len tak medzi rečou si hocikedy povedia, že sa milujú. Ale keď si dajú občas rande – vyjdú si do divadla, na oslavu výročia alebo oslávia spoločne napríklad narodeniny, dajú si viac záležať, aby tá chvíľa bola jedinečná. A takýto čas je krásnym osviežením nielen pre muža a ženu, ale aj pre náš vzťah s Bohom. Chodiť s ním na rande.

O to, ako také rande s Ježišom môže vyzerať, sa s nami podelila Mirka Kmeťová, ktorá s ním „randí“ už nejaký ten čas.

 

 

„V jednoduchosti spočíva krása. Niekedy sa snažíme veci strašne prekombinovať a vyšperkovať, aby sme sami seba presvedčili, že takto je to najlepšie, ako môže byť. A že takto sme to aj my sami spravili najlepšie, ako sa dalo. Aj vo vzťahu s Ježišom… Často som sa snažila vymyslieť čo najlepšiu formu osobného času, aby bol čo najkvalitnejší a najlepší. Aby som si mohla povedať, že takto, presne takto to má vyzerať…

Až kým som jedného dňa nemala pocit, že stačí, aby sme spolu išli na zmrzlinu. Mám veľmi rada zmrzlinu. Vychutnať si ju, byť ticho a len sledovať okolie. A on v tejto jednoduchosti zrazu chcel byť so mnou. A tak som ho so sebou začala brávať… V jednoduchosti začal byť zrazu oveľa viac prítomný ako v tej mojej „predokonalosti“. Vlastne nie, nebolo to o tom, že bol viac prítomný. Ale o tom, že ja som ho vedela lepšie vidieť, cítiť, vnímať…

 

 

A tak sme len jednoducho… začali spolu chodiť na zmrzlinu. Smiala som sa mu a doberala si ho, že je skvelé, že ma takto pozýva, ale má to jeden háčik: stále platím ja.

Jedného dňa som bola u kamarátky na návšteve, pár desiatok kilometrov od môjho domova. Pri rozlúčke mi nechala v aute nejaké peniažky, že mi ich chce dať ako požehnanie. Po ceste domov ma premohol hlad a pozvanie od Ježiša: „Pozývam ťa na večeru.“ Najprv som sa priečila, zdalo sa mi nerozumné minúť peniažky, ktoré som len pred chvíľou dostala, ale hlad zvíťazil. A tak som zastavila auto a kúpila si niečo pod zub.

 

 

Pri platení zrazu z bankovky, ktorú som dostala, vypadla ďalšia bankovka. Ohromená som si nechala zabaliť jedlo so sebou a pobrala sa ďalej, aby sme spolu mohli večerať. Sami. Zázrakom som našla posledné voľné parkovacie miesto a vybrala sa k rieke. Túto atmosféru mám rada: rieka, hviezdy, ticho, samota… Vychutnávala som si svoju večeru – a vtedy mi to došlo… Len som začula tiché Ježišove slová, ktoré mi pošepli: „Pozval som ťa na večeru a dnes som aj zaplatil!“

Dostali ste práve chuť na rande s Ježišom? Ja už letííím…