Keď svätica učí, ako bojovať s úzkosťou, depresiou a samovražednými myšlienkami

„Lieky a psychoterapia nedokážu samy osebe navrátiť zdravie a chuť do života. Je tiež potrebné, aby sa človek dostal do súladu so svojím vnútrom a priľnul k Bohu, ktorý ho stvoril,“ píše Joël Pralong, diecézny kňaz, pôvodne ošetrovateľ na psychiatrii, ktorý napísal knihu Cesta důvěry se sv. Terezičkou z úzkosti, deprese, pocitu viny.

Aj keď už v úvode autor zdôrazňuje, že nie je cieľom „diagnostikovať“ sväticu, ale skôr sa pozrieť na mnohé jej boje, s ktorými dnes zápasí nemálo ľudí. A súčasne upozorňuje, že v prípade závažných ťažkostí je dobré a žiaduce vyhľadať aj odbornú pomoc. Ale poďme sa pozrieť na to, ako nám pri boji s úzkosťou, depresiou a samovražednými myšlienkami môže pomôcť (neraz popri odbornej liečbe) aj „malá cesta“ svätej Terezky z Lisieux.

 

NEMÔŽEM VYRÁSŤ, MUSÍM SA ZNÁŠAŤ TAKÁ, AKÁ SOM

Traumatizujúce udalosti vzbudili u svätej Terezky „zvláštnu chorobu“ psychosomatického pôvodu, o čom píše aj sama Terezka vo svojich zápiskoch. V tom všetkom však jej duch neutrpel žiadnu škodu. Vianočná milosť v roku 1886 jej priniesla uzdravenie i obrátenie. „Ježiš ma premenil takým spôsobom, že som sa sama nespoznávala,“ píše svätica. Kľúčom k vnútornému uzdraveniu je obrátenie – konverzia. Autor knihy píše, že Boh zanecháva svoje stopy priamo tam, kde nás zasiahla trauma – Božie svetlo prežiari naše slabé miesta. Terézia je uzdravená, aj keď vnútorne zostáva stále veľmi krehká.

Terezkinou zbraňou proti mnohému utrpeniu (a že ho nebolo málo!) v jej živote je „malá cesta“ – dôvera, odovzdanosť do Božích rúk. Ako malému dievčatku mu zomrela mama a ona sa odhodláva úplne sa odovzdať Otcovi: „Nemôžem vyrásť, musím sa znášať taká, aká som, so všetkými svojimi nedokonalosťami, ale chcem hľadať prostriedok, aby som prišla do neba priamou, krátkou malou cestou.“ Ako vysvetľuje Pralong, Terezka nevyrastie tým, že vykoná veľké veci alebo sa bude usilovať o nemožné, ale naopak tým, že akceptuje svoje limity, svoju malosť.“

 

 

ÚZKOSŤ – ŠKOLA ODOVZDANOSTI

„Úzkosť je prejavom straty zmyslu,“ hovorí dr. Masquin. Pralong píše, že rôzne formy úzkosti odkazujú na rovnakú realitu – strach, že nie sme milovaní, že sme odmietaní. Kristus, ktorý sa v Getsemani postavil tvárou v tvár úzkosti, nás učí, ako preťať jej začarovaný kruh. Cestou je odpustenie a zmierenie – človek po zmierení sa s Bohom a sebou samým môže znovu dosiahnuť zdravie. „Samozrejme by sme z toho nemali vyvodzovať, že modlitba a sviatosti sa môžu stať liekom na naše vzťahové problémy,“ Pralong zdôrazňuje, že úzkosť môže byť duchovná aj psychologická a človek neraz potrebuje psychológov a psychiatrov, aby mu s tým pomohli. Tiež vraví o tom, že úzkosť je „tesná brána“, otvára cestu k svetlu.

Terezkinou stratégiou je taktiež totálne sa obetovanie Bohu, pri ktorom si človek nenechá pre seba vôbec nič. Svätica považuje bolesti, úzkosti, trápenie ako suché drevo do vyhne obetovania. Aj pri úzkosti nás pozýva k dôvere.

 

DEPRESIA – SVOJÍM SPÔSOBOM SMRŤ

„Skúsenosť človeka s depresiou človeka obnaží a umŕtvuje vnímanie Boha, ba dokonca môže viesť k presvedčeniu, že Boh neexistuje. Depresia nás postaví tvárou v tvár našej vlastnej pravde; pravde každého človeka, ktorá spočíva v uvedomení si, že náš život visí iba na vlásku a že sa z ničoho nič môžeme ocitnúť na dne, bez pevného podkladu,“ píše Pralong. Zdôrazňuje však, že skúsenosť s depresiou nás privádza priamo k evanjeliu: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12, 24)

Zranené dieťa, ktoré sa skrýva v našom vnútri, sa môže vrhnúť do Božej náruče získať útechu. V utrpení, ako píše autor, máme len dve možnosti – zúfať si alebo hľadať Boha. Terezka si za každých okolností vyberá tú druhú možnosť. Bezhraničná dôvera v Boha je pre ňu cestou z každej tmy.

Autor predstavuje aj príklad Ježiša v Getsemani, keď vo svojej agónii „padol tvárou k zemi“ (Mt 26, 36 – 46). „Je to výraz úplného zániku alebo odovzdanosti? Oboje, ale odovzdanie sa do Božích rúk je silnejšie, otvára východisko. To je postoj, ktorým sa Ježiš pripojí ku všetkým depresívnym.“

Depresia, ako vysvetľuje autor, je charakteristická nefunkčnosťou vôle a paralýzou všetkej túžby. Avšak celé jej učenie hovorí o tejto bezmocnosti: „Chcem, ale nemôžem.“ Zároveň má depresívny človek problém rozlišovať medzi tým, čo cíti, a tým, čomu verí. Aj keď Terezka necítila v sebe Božiu prítomnosť, stále opakovala to, v čo chcela veriť. Upierala svoj pohľad na Ježiša a dôverovala. Pralong nás pozýva povedať: „Som depresívny, ale môžem sa usmiať. Môžem urobiť drobný krok a vykonať ho s láskou. A tak môžem dospieť k úžasnému duchovnému vzostupu aj v hlbokej depresii.“

Aj tu sa však netreba báť požiadať s dôverou aj o odbornú pomoc, ak je to potrebné.

 

 

SAMOVRAŽEDNÉ MYŠLIENKY A „MALÁ CESTA“

Sväticu ku koncu života ovládalo až také zúfalstvo, že hovorí, že keby nemala vieru, ukončila by svoj život. Ale Terezka ide aj do tohto boja s neuhasiteľnou dôverou. Proti nutkavým myšlienkam bojuje jednoducho – koná úkony viery. Sama o sebe hovorí, že vtedy za celý rok urobila viac takýchto úkonov viery než za celý život dokopy. Aj tu praktizuje „malú cestu“ –navzdory všetkému dúfať v Božie milosrdenstvo.

(Ak vy alebo niekto vo vašom okolí bojuje so samovražednými myšlienkami, vyhľadajte odbornú pomoc!)

 

TERAPEUTICKÁ „MALÁ CESTA“

Autor napokon ponúka deväť krokov – duchovné postupy vychádzajúce z Terezkinej „malej cesty“, ktoré, ako hovorí, môžu pomôcť ľuďom v depresii, strachu či úzkostiach.

1. Prijať Božiu lásku. Kľúčové je nechať Ježiša vstúpiť do nášho života.
2. Prijať svoje slabosti. Najťažšia časť. Pozýva nás priznať si: „Potrebujem pomoc!“ Terezka nás pozýva k tomu, aby sme zostali malí, pretože práve naša malosť priťahuje Božiu pozornosť.
3. Konať pravdu. Úzkosť a depresia niekedy pramenia z našich pomýlených životných rozhodnutí.
4. Odovzdanie sa. Slovami Terezky: „Položíš sa do rúk Otca alebo zostaneš, kde si, a budeš sa držať svojich strachov? Veríš dosť silne, že ťa Pán miluje a prijíma takého, aký si, aj s tvojimi úzkosťami?“ Terezka nás pozýva stať sa závislými na láske Boha. Napríklad opakovať Ježišovi vetu: „Odovzdávam ti svoje úzkosti.“
5. Zodvihnúť svoju „malú nôžku“. Malá cesta, ktorá nie je pre leňochov, ale pozýva nás zdvihnúť našu malú nohu s pohľadom upretým na Ježiša, ktorý stojí na vrchu schodiska.
6. Láska k blížnemu. Terezka neprenáša svoju úzkosť na ostatných, ba miluje aj tých, ktorí jej nie sú príjemní.
7. Aj keď je veľmi ťažké (a niekedy až nemožné) modliť sa v ťažkých chvíľach úzkosti, depresie, Terezka nás pozýva, že vždy môžeme „padnúť do náruče Boha“, napríklad dookola opakovať meno Ježiš.
8. Bojovať proti negatívnym myšlienkam. Postaviť proti nim pozitívne vety inšpirované Písmom.
9. Nedívať sa dopredu, každý deň má svoje vlastné trápenie. „Malá cesta“ pozýva prežívať naplno prítomný okamih.

Joël Pralong Terezkinu „malú cestu“ zhŕňa takto: „Nesnažte sa predovšetkým zmeniť sami seba, prijmite sa už dnes, so svojou povahou, problémami, obavami a čiernymi myšlienkami. A dôverujte Láske. Oddajte sa jej takí, akí ste dnes. Neuzatvárajte sa vo svojich myšlienkach typu: to nejde; nedostanem sa z toho – pretože podobné sťažnosti vás ničia. Terézia vám hovorí: Robte, čo môžete iba pre dnešok, na zajtrajšok nemyslite. … Vskutku jediná a pravá cesta k uzdraveniu vedie skrz naše úzkosti až k stretnutiu sa s Láskou, ktorou sa necháme premeniť.“

Pridáte sa k tejto „malej ceste“ aj vy?