Keď sa dá žiť dvojgeneračne aj teraz…
Malvínka ma čakala pred domom. Šla som vlastne len po pár vecí, teda mala som. Dostala som viac: obraz skutočne žitého „opustenia“ svojich rodičov – a to napriek tomu, že v rodičovskom dome býva aj mama, aj dcéra.
Keď ma Malvínka usadila v malinkej obývačke, trošku mi nehrali priestory: sme predsa v klasickej „kocke“, v dome, ktorý má teda požehnanú rozlohu. Kým som sa obzerala, na stôl prišiel čajík.
„A kde máš mamu?“ spýtala som sa zvedavo.
„Jáj, no z druhej strany, ona býva sama. Ideme ju pozrieť, poď!“
Tetu Helenku som si pamätala ešte z letnej oberačky marhúľ. Veľmi pokojná, milá pani sedela aj teraz v kresle „u seba“. V izbe bolo všetko potrebné: dve postele, skrine, kúsok „obývačkového“ sektoru aj stolík ku kreslám.
Malvínka si prisadla ku mne: „Mama má všetko svoje, má tu izbu, svoju kuchynku vedľa izby. Každá si varíme svoje. Niekedy ju poprosím, aby navarila; urobí to rada, ak ja nestíham. Ale keď poviem, aby sa u nás z toho najedla, povie: „Ba čo, ja som si navarila iné!““
Teta Helenka sa spokojne usmeje: „Tak veru. Aj práčku máme každá svoju, pre pokoj. Aj keď máme jednu kúpeľňu, spoločnú.“
Pravdupovediac, vŕtalo mi v hlave kadečo. Ako, napríklad, riešili výchovné spory alebo nesúhlas s tým, čo robia „mladí“?
„To je jej život, aj ich výchova, nie môj,“ hovorí teta Helenka. „Aj keď, kým môj muž ešte žil, ten bol inakší, aj ho mykalo, keď počul tu za stenou (stena izby tety Helenky je spoločná s izbou troch Malvínkiných synov) kadečo. Ale ja som ho hamovala: „Nechaj, nech si oni sami urobia poriadok, kým krv netečie a majú doma rodičov, ty len buď tu!““
Malvínka sa smeje – ozaj to bolo tak.
Teta Helenka zrazu hovorí: „Táto izba by vedela rozprávať! Tu som začínala ako nevesta! Tiež sme tu toho veľa nemali, ale vzťahy s mojou svokrou boli úžasné: spomínam na to ako na najkrajšie obdobie svojho života!“
Pýtam sa, či nikdy nemala problém, ak chcela niečo sama uvariť alebo si chceli sami niečo zariadiť. Teta krúti hlavou – bola prijatá a vážená.
„Moja svokra bola ozaj svätá, dobrá žena!“
Usúdim, že je to naozaj asi o povahe a zrelosti človeka a rozmýšľam nad tým, ako raz byť dobrou svokrou, a nie sekerou.
Malvínka ma štuchne do boku: „A vieš čo? Kým boli naši v Trnave v byte a ja vydatá, začínala som s mojím mužom v tomto istom dome, v tejto istej izbe! A tiež som s tetou, otcovou sestrou, vychádzala veľmi dobre!“
„Veru tak,“ prikývne hlavou teta Helenka.
Teta umrela a Malvínkini rodičia na dôchodku zatúžili po návrate domov – a tak sa ocitli v izbe, kde kedysi začínali.
„A nažíva sa vám spolu dobre?“ pýtam sa.
Obe sa usmejú: „Dobre. Rešpektujeme sa a nič nám nechýba.“
Len Malvínka beťársky poznamená: „No, občas chýba mne. Tak prídem k mame, či nemá vajíčko alebo cukor. Mama nepríde nikdy nič pýtať: ona vždy všetko má – a dosť!“
Z fotografie na televízore na nás pozerá manžel pani Heleny. Neprotestuje.
Takže je to pravda, že sa dá opustiť a žiť v jednom dome s rodičmi – ak je láska, prijatie a rešpekt.
Hm, kým budem svokra, ešte to nejaký čas potrvá. Ale učiť sa rešpektu a láske je potrebné už teraz.